Medveď v čistej košeli

Debatovali sme s priateľmi. Ako to už za letných večerov býva, s postupujúcou nocou sme prešli od vecí, ktoré nás tešia, k tým, ktoré nás desia. Keď debata dospela do bodu, v ktorom sme sa nevedeli dohodnúť, či bol na hornom konci Detvy skôr medveď alebo človek, kamarátka Alena, duša zmierlivá a obetavá aj milujúca matka, úspešná podnikateľka a vášnivá bedmintonistka, sa v snahe tlmiť vášne a podotknúť, že máme aj vážnejšie starosti, priznala, že v záchvate úzkosti na rodinnej oslave medzi druhým chodom a múčnikom – oboje v excelentnej kvalite – poradila dávno dospelým synom, aby si aj s rodinami čo najskôr našli nejaké odľahlé miesto vo vesmíre a prerušili styky s rodnou krajinou. Lebo tu ich nič dobré nečaká. Poľahčujúcou okolnosťou nech jej je skutočnosť, že tesne pred obedom si z neopatrnosti zapla rádio a vypočula predvolebnú kortešačku predsedov dvoch politických strán.

Nie je dôležité, ktorí predsedovia ktorých strán to boli. K nedeľnému obedu skrátka debaty o politike v dobre spravovanej spoločnosti nepatria, čo ukazuje aj prípad už spomínanej kamarátky Alenky. Keby synovia dali na matkine rady, jej by vzápätí puklo srdce, ako ju poznám. Nie, toto leto nezáväznému kláboseniu nežičilo. Vo vzduchu viselo a stále visí priveľa existenciálnej úzkosti, a hoci to nie atmosférický jav, meteorológovia by sa mali zamyslieť nad tým, či ju nepridať k monitorovaným javom podobne ako trebárs záťažové stupne v biopredpovedi. Povedzme, že tento stav spoločenskej skepsy akútne vyvolanej ľahkovážnou dramaturgiou, ktorá človeku nedodá radosti zo života ani pri krájaní petržlenovej vňate, bol len výkrikom vnímavej mysle rozbúrenej vášnivou láskou k vnúčatám, deťom, manželovi, rodnému kraju, vlasti a bedmintonu. No toto leto sa ozýval a v mnohých obmenách ešte stále ozýva všade, kam som prišiel. Možno som ho z hlbín podvedomia hostiteľov vyvolal svojou iritujúcou prítomnosťou. „Čo to tam v tej Bratislave stvárate?“ zaznievalo po srdečnom zvítaní sa s krajanmi, čitateľmi a rodákmi častejšie, než mi bolo milé. Metafyzická temnota šíriaca sa z centra sa počtom jej nositeľov násobí a so zväčšujúcou sa vzdialenosťou aj exponenciálne narastá jej váha. Jeden by neveril, ako dokáže cyklopruh na Vajanského nábreží v Bratislave rozvášniť debatu o stacionárnej doprave vo Vranove nad Topľou. Ešte minútu predtým sme sa s miestnymi gymnazistami bavili o tom, či by Hviezdoslav mohol vyhrať Tour de France. Budovanie historickej pamäti u mladého človeka za horizontom stanoveným dátumom jeho narodenia potrebuje takéto pomocné konštrukcie.

Slovensko som toto leto prebrázdil severnou trasou, prešiel som ho južnou trasou, prekľučkoval som pomedzi dopravné kužele a semafory regulujúce premávku na miestach, kde cestári opravujú mosty aj trasy prekonávajúce masívy Fatry, Tatry aj Matry, aj jeho stredom. Velebné výhľady a bukolické scenérie mi kazili bilbordy s tvárami, ktoré sľubovali rast, poriadok, stabilitu a ďalšie stavebné kamene dobre spravovanej spoločnosti. No mne pamäť zatiaľ slúži, a tak som sa tomu bezbrehému ohlupovaniu okoloidúcich naplno oddať nedokázal. Znepokojovalo ma napríklad aj to, že medzi Breznom a Červenou Skalou na mňa multiplikovane hľadela výrazne nesvätá trojica Kotleba – Uhrík – Danko. Dokonca aj argaláš Fico im vyprázdnil priestor. Z tejto empirickej skúsenosti vyplýva jedno; v okresoch pevne usadených na dne tabuliek, signalizujúcich prosperitu, mali drvivú prevahu bilbordy s tvárami ostrieľaných vagabundov, sľubujúcich nemožné.