Nesmieme to teraz vzdať

Autor je americký historik

Pozdravujem z Kyjiva. Posledných niekoľko dní som strávil na Ukrajine, konkrétne v hlavnom meste a v južných oblastiach, ako Odesa, Mykolajiv a Cherson, kde som sa snažil pochopiť stav vojny. O tejto skúsenosti napíšem neskôr, ale myslím si, že teraz je vhodný čas podeliť sa o môj základný pocit.

Ak budeme trpezliví

Sme v rozhodujúcom momente, čiastočne pre to, čo sa deje, čiastočne pre naše vlastné vnímanie času. Jeden a pol roka, ktoré prešlo od začiatku vojny, je nepríjemne dlhé obdobie. Možno sme si mysleli, že konflikt sa dá rýchlo ukončiť tou či onou ofenzívou alebo zbraňou. Vidíme však, že vojna sa tak rýchlo neskončí, preto sa uchyľujeme k myšlienke, že ide o „patovú situáciu“, teda situáciu, ktorá potrvá večne. To je nepravda a slúži ako výhovorka, aby človek nezistil, čo sa naozaj deje. Toto je vojna, ktorú môžu Ukrajinci vyhrať, ale iba ak budeme dostatočne trpezliví, aby sme zbadali fakty a príležitosti.

Územné zisky počas tejto invázie Rusko dosiahlo takmer výlučne v niekoľkých prvých týždňoch vo februári a v marci 2022. Tieto zisky boli do značnej miery možné vďaka skutočnosti, že Rusko pri svojej predchádzajúcej invázii na Ukrajinu v roku 2014 obsadilo Krymský polostrov. V priebehu minulého roku Ukrajina vyhrala bitky o Kyjiv, Charkiv a Cherson a vzala si späť asi polovicu územia, ktoré Rusko pôvodne obsadilo.

V prvej polovici roku 2023 Rusko podniklo ofenzívu, v rámci ktorej nezískalo takmer nič okrem mesta Bachmut. V druhej polovici tohto roka Ukrajina podnikla protiofenzívu, pri ktorej zabrala oveľa viac územia ako Rusi počas svojej ofenzívy, ale ktorá zatiaľ nezmenila celkovú strategickú pozíciu. V Rusku sa o vojenský prevrat pokúsil Jevgenij Prigožin, vodca žoldnierskej skupiny, ktorá obsadila Bachmut. Neskôr s Putinom uzavreli dohodu, po ktorej ho Putin zabil. V súvislosti s tým bol Sergej Surovikin, pravdepodobne najschopnejší ruský generál, zbavený velenia. Rusko teraz nemá žiadny zmysluplný útočný potenciál. Jeho stratégiou je pokračovať v terore proti civilistom, kým to Ukrajinci nevzdajú. Súdiac podľa mojich skúseností, to však nie je udržateľný prístup. Na druhej strane Rusko malo čas na budovanie rozsiahlych opevnení na východe a juhu a prípravu na ukrajinskú ofenzívu, čo ju veľmi sťažuje.

Ukrajina sa chcela posunúť vpred už minulý rok – ešte pred vybudovaním ruského opevnenia. Chýbali jej však potrebné zbrane a Elon Musk sa rozhodol odrezať Ukrajinu od komunikácie. Tento krok vojnu pravdepodobne predĺžil. Keďže Muskovo rozhodnutie bolo založené na jeho internalizácii ruskej propagandy o jadrovej vojne a sprevádzalo ho opakovanie tejto propagandy, urobil jadrovú vojnu pravdepodobnejšou. Ak mocní muži opakujú, že na víťazstvo v konvenčných vojnách stačí strašiť jadrovou vojnou, potom budeme mať viac krajín s jadrovými zbraňami a viac konvenčných vojen, ktoré môžu prerásť do jadrových. Našťastie pre nás všetkých, Ukrajina ruskému šíreniu strachu odoláva.

Ťažšie a nákladnejšie

Ukrajina nemala po minulé roky zbrane, ktoré potrebovala, čiastočne z toho dôvodu, že Američania dovolili ruskej propagande, aby vytesnila ich strategické úvahy. Americká strana však už vo všeobecnosti pochopila, že ruská jadrová hrozba bola len psychologickou operáciou, ktorá mala spomaliť dodávky zbraní. Spojené štáty a európski partneri ich už Ukrajine dodávajú, čo bolo absolútne nutné. Lenže tempo dodávok je pomalé. Bojové lietadlá síce prídu, ale s ročným oneskorením, preto sa v súčasnej ofenzíve nedajú použiť. Ukrajinci teda skúšajú ofenzívu v podmienkach, ktoré by americkí štábni dôstojníci považovali za náročné. Američania považujú za samozrejmosť ekonomickú prevahu, vzdušnú prevahu a predchádzajúce zničenie nepriateľskej logistiky, teda vecí, ktoré nijako nevystihujú ukrajinskú pozíciu. Ukrajinci dokonca nemajú ani početnú prevahu, nehovoriac o pomere 3:1 alebo dokonca 5:1, ktorý sa štandardne opisuje ako vhodný pre ofenzívu.

Boje tohto leta boli pre Ukrajinu veľmi ťažké a veľmi nákladné; žiaľ, boli ťažšie a nákladnejšie, ako museli byť. Dnes som navštívil ranených vojakov v jednom rehabilitačnom centre. Medzi mnohými pocitmi, ktoré vo mne návšteva vzbudila, bol aj určitý pocit viny, že moji ľudia mohli urobiť viac pre ochranu týchto ľudí. (Ak ich chcete ochrániť, zvážte dar na stránkach Come Back Alive, United24 alebo Unite with Ukraine).

Už to vzdajte

Ukrajinský postup toto leto však stačil na to, aby vyvolal vlnu výziev na prímerie od ľudí naklonených Kremľu. Vzhľadom na to, ako fungujú médiá, sa zdá, že ozajstnou správou sú tieto reči a nie udalosti na bojisku. Prokremeľskí komentátori pretláčajú domnienku, že Ukrajina nenapreduje, hoci v skutočnosti je to naopak. Kremeľskí spojenci sa vyjadrujú k ukrajinskému utrpeniu, ale nikdy neuvádzajú názory Ukrajincov ani údaje z prieskumov, ktoré ukazujú prevažujúcu podporu vojne.

Neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že Kremeľ by sa v skutočnosti cítil nejakou dohodou obmedzovaný. Po svojej poslednej invázii ani nezačal dodržiavať podmienky a opätovnou inváziou porušil všetky svoje dohody s Ukrajinou (a zároveň dal najavo, že Ukrajinu nepovažuje za štát). Ruskí propagandisti hovoriaci k ruskému publiku neskrývajú, že cieľom je zničenie ukrajinského národa a že prímerie by bolo len prostriedkom, ako získať čas. Teraz, keď sa jadrové blafovanie do značnej miery opotrebovalo, Moskva zmenila svoj prístup a namiesto toho sa snaží presvedčiť ľudí, že na bojisku sa nič nedeje. Moskva dúfa, že motivuje spojencov Ukrajiny k tomu, aby na dostatočne dlho obmedzili svoju pomoc, aby Rusko zmenilo rovnováhu síl vo svoj prospech.

Ukrajina ničí lietadlá a logistiku na ruskom území, čo je nevyhnutná podmienka víťazstva vo vojne. Je to nepríjemný vývoj, pretože západní partneri nie vždy premýšľajú nad tým, ako možno vojnu, ako je táto, ukončiť. Vojna sa končí, keď jedna strana vyhrá. Otázne je, kto vyhrá a za akých podmienok.

Po svoje hranice

Americkí spojenci zastávajú správny názor, že ak chce Ukrajina vyhrať, musí preraziť ruské línie. Nemá však príliš veľa Ukrajincov, ktorých treba na útok. Z ukrajinského pohľadu ich možno ohroziť, až keď je už bojisko sformované. Pojem prelomu je tiež príliš úzko definovaný. Aj keď odhliadneme od hodnoty života, vojenská história ukazuje, že víťazstvá na bojiskách sú až konečnou fázou väčšieho procesu, ktorý sa začína logistikou.

Táto vojna priniesla úplne novú teóriu toho, čo znamená obranná vojna. Vraj to má byť len boj na vlastnom území. Toto však nezodpovedá medzinárodnému právu a nikdy to nedávalo zmysel. Je to trochu, ako fandiť basketbalovému tímu, ale veriť, že by mal hrať bez toho, aby sa lopta dostala cez stredovú čiaru, alebo fandiť boxerovi, ale tvrdiť, že mu nie je dovolené vrátiť úder po tom, čo to urobí jeho súper. Ak by takáto predstava existovala v minulých vojnách, žiadny z dnešných partnerov Ukrajiny by nikdy nevyhral žiadnu z vojen, na ktoré sú hrdí.

Obava znie, že Rusko by mohlo „eskalovať“. Tento argument je triumfom ruskej propagandy. Žiadny z ukrajinských úderov cez hranice nepriniesol nič iné, než zníženie ruskej schopnosti útočiť. Žiadny neviedol Rusko k tomu, aby urobilo veci, ktoré ešte nerobilo. Používať tu pojem „eskalácia“ je nedorozumenie. Tým, že narúša ruskú logistiku, sa Ukrajina snaží ukončiť vojnu. Ukrajina nebude robiť v Rusku väčšinu vecí, ktoré Rusko urobilo na Ukrajine. Nebude obsadzovať ani sa zmocňovať územia, nebude popravovať civilistov, nebude stavať koncentračné tábory a mučiarne. To, čo jej však musí byť umožnené, je dostať šancu zastaviť tieto ruské praktiky na Ukrajine, mať schopnosť vyhrať vojnu. S každou dedinou, ktorú si Ukrajina vezme späť, prichádza tá najdôležitejšia deeskalácia: práve tu sa končia vojnové zločiny a genocída a vývoj smeruje k niečomu, čo sa viac podobá normálnemu životu.

V náš prospech

Víťazstvo bude ťažké, ale je to relevantný cieľ. V tejto chvíli nepoznám žiadnych Ukrajincov, ktorí by v tejto vojne nestratili priateľa alebo člena rodiny. Moji priatelia majú tendenciu pozerať sa na strednodobý horizont, a predsa je úroveň ich odhodlania veľmi, veľmi vysoká. Za tých pár dní, čo som tu, došlo k raketovým útokom v oboch mestách alebo v ich blízkosti, kde som strávil noc, k vražednému ruskému útoku na trhovisko a k ruskému pokusu ukončiť ukrajinský vývoz obilia raketami a bezpilotnými lietadlami. Toto je každodenný život – ale je to každodenný život Ukrajiny, nie náš. To Ukrajinci vedú všetky boje, my sa podieľame na financovaní. To, čo chránia Ukrajinci, však siaha ďaleko za hranice ich krajiny.

Ukrajinci bránia právny poriadok nastolený po druhej svetovej vojne. Plnia misiu NATO absorbovať a zvrátiť útok Ruska, i keď ich vojenský rozpočet predstavuje len malé percento vojenských rozpočtov NATO. A členské krajiny NATO majú nulové straty na životoch. Ukrajinci robia vojnu v Tichomorí oveľa menej pravdepodobnou tým, že ukazujú Číne, že útočné operácie sú náročnejšie, ako sa zdá. Znížili pravdepodobnosť jadrovej vojny tým, že ukázali, že jadrové vydieranie nemusí fungovať. Ukrajina tiež bojuje za obnovenie vývozu obilia do Afriky a Ázie, kde sú milióny ľudí ohrozené ruským útokom na ukrajinskú ekonomiku. V neposlednom rade Ukrajinci demonštrujú, že demokracia sa dokáže brániť.

Ukrajinci nám poskytujú taký typ bezpečnosti, ktorý by sme sami nedokázali dosiahnuť. Obávam sa však, že tieto bezpečnostné zisky považujeme za samozrejmosť. (V cynickejších chvíľach sa obávam, že niektorí z nás, možno aj niektorí prezidentskí kandidáti, zazlievajú Ukrajincom práve to, že nám tak veľmi pomáhajú.)

Táto vojna sa neskončí vďaka jednej náhlej udalosti, ale ani nebude pokračovať donekonečna. Kedy a ako sa to skončí, závisí vo veľkej miere od nás, od toho, čo robíme, od toho, ako veľmi pomáhame. Aj keby nám na Ukrajincoch vôbec nezáležalo (ale malo by), ukončiť túto vojnu ukrajinským víťazstvom by bolo zďaleka to najlepšie, čo by Američania pre seba mohli urobiť. Naozaj si nemyslím, že v histórii zahraničných vzťahov USA bola niekedy šanca zabezpečiť pre Američanov toľko s takým malým úsilím ich samotných. Dúfam, že túto šancu využijeme.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom