Čo robiť, ak sa v blízkych vzťahoch cítime osamelo? Svoje potreby vyjadrite ako prianie, nie ako výčitku, radí psychologička

„Ako sa mám vyrovnať s tým, že sa ako rodič, ako matka cítim medzi svojimi blízkymi priehľadne? Moja rodina aj manžel odo mňa očakávajú, že úplne všetko zvládnem a popritom musím byť šťastná, lebo mam zdravé a šikovné dieťa a sama som zdravá a všetci sú zdraví. Samozrejme, že som za to veľmi vďačná, ale je toho na mňa popri práci veľa a môj synček (3) ma ešte veľmi potrebuje, nemám šancu mať nejaký čas pre seba.

Presťahovali sme sa, staré priateľky sú ďaleko, nové sú matky a máju rovnako málo času ako ja. Keď sa stretneme, tak chystáme jedlo a obiehame deti a niet sa kedy porozprávať.

Môj manžel neznesie akýkoľvek môj negatívny pocit, akokoľvek jemne a ohľaduplne sa ho snažím komunikovať, pretože to považuje za výčitku. Prijímam ho takého, myslím, že ho to nik nikdy nenaučil a on sa to teraz učí po veľmi malých krokoch. Niekedy ma vypočuje, niekedy nemám šancu.

Mali sme skvelé vzťahy s rodičmi a so sestrou, ktorá je aj krstná mama môjmu dieťaťu. Postupom času sa ich pozornosť úplne sústredila na môjho syna. Zaujíma ich iba, ako sa má on, potrebujú telefonovať iba s ním. Ak sa na mňa obrátia, tak iba s pripomienkou, čo treba napraviť, čo sa týka opäť môjho syna (teda čo robím zle). Moji rodičia na väčšinu vecí povedia, nech pre pokoj v rodine nič nehovorím, nech nič zbytočne neriešim. Moja sestra, s ktorou sme mali najbližší vzťah, už takisto vníma iba ako výčitku, keď jej poviem, že mi chýba, že by som s ňou chcela byť viac. 

V skratke: nikoho, kto mi je blízky, moje pocity nezaujímajú. Neviem, čo mám so sebou robiť, aby mi to nebolo ľúto, a nechcem klesať na duchu.“

Lucia (37)

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milá Lucia,

niekedy sa ocitneme v situácii, ktorú nedokážeme zmeniť, a pomôže nám aspoň sa posťažovať. Zvládať prácu a aj starostlivosť o trojročné dieťa je záťaž. Ak ešte máte ako typická Slovenka na starosti chod domácnosti prevažne Vy, je ozaj na čo sa posťažovať.

Nie som si istá, či sa s neviditeľnosťou v blízkych vzťahoch dá, ako píšete, „vyrovnať“. Ženy väčšinou takúto nespokojnosť len potláčajú a tá potom z času na čas presiakne ako nepríjemne zatrpknutá výčitka, kyslý výraz v tvári alebo nechuť k intimite. O to viac sa potom blízki vyhýbajú debate a človek si pripadá ešte viac neviditeľný.

Skúsim načrtnúť, čo sa možno u Vás doma deje – azda bude potom Vaše bolestivé vyjadrenie „nikoho moje pocity nezaujímajú“ vnímané menej osobne a zraňujúco. Zdá sa, že vo Vašej rodine je často používaný mechanizmus vyhýbania sa – napríklad negatívnym pocitom. Aj prenášanie pozornosti na dieťa môže byť forma vyhýbania sa napríklad osobnejším témam. Keď sa chcete posťažovať, tak aktivujete v druhých množstvo pocitov, s ktorými si možno nevedia dať rady.

V každom prípade to vyzerá tak, že Vaše pokusy o rozhovor na tému preťaženia a osamelosti sa tým rýchlo končia, protistrana volí reakciu, ktorá Vám podelenie sa o pocity neumožňuje.

Niekedy býva ťažkosť v tom, že svoje potreby formulujeme ako nespokojnú výčitku a nie ako prianie.

Výčitka znie napríklad takto: „Mňa sa zas nikto neopýtal, ako sa mám!“

Na výčitky reagujú naši blízki defenzívne „To nie je pravda“ alebo útočne „Veď ani ty si si nenašla čas“.

Prianie na rozdiel od výčitky je formulované do budúcnosti (nie spätne) a vyjadruje, čo chcem (nie to, čo nechcem). Napríklad: „Bola by som rada, keby sme si ukradli aspoň polhodinku sami pre seba“ alebo „Poďme, prosím, teraz chvíľku deti ignorovať, veľmi sa potrebujem porozprávať“.

Sťažovanie býva často zatracované, lebo sa ním problém nevyrieši. Má však jednu magickú moc – zásadne uľahčí to, ako ťaživé okolnosti znášame, a necítime sa osamelo.