Čo robiť, ak sa v blízkych vzťahoch cítime osamelo? Svoje potreby vyjadrite ako prianie, nie ako výčitku, radí psychologička
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
V Psychologickej poradni Denníka N budú na vaše otázky odpovedať skúsené psychologičky a psychológovia. Svoju otázku z oblasti výchovy, rodičovstva, práce, životných rozhodnutí, riešenia konfliktov, priateľských či partnerských vzťahov môžete poslať na [email protected]. Okrem otázky uveďte aj svoje krstné meno a vek. Všetky vydania nájdete na stránke Psychologická poradňa Denníka N.
„Ako sa mám vyrovnať s tým, že sa ako rodič, ako matka cítim medzi svojimi blízkymi priehľadne? Moja rodina aj manžel odo mňa očakávajú, že úplne všetko zvládnem a popritom musím byť šťastná, lebo mam zdravé a šikovné dieťa a sama som zdravá a všetci sú zdraví. Samozrejme, že som za to veľmi vďačná, ale je toho na mňa popri práci veľa a môj synček (3) ma ešte veľmi potrebuje, nemám šancu mať nejaký čas pre seba.
Presťahovali sme sa, staré priateľky sú ďaleko, nové sú matky a máju rovnako málo času ako ja. Keď sa stretneme, tak chystáme jedlo a obiehame deti a niet sa kedy porozprávať.
Môj manžel neznesie akýkoľvek môj negatívny pocit, akokoľvek jemne a ohľaduplne sa ho snažím komunikovať, pretože to považuje za výčitku. Prijímam ho takého, myslím, že ho to nik nikdy nenaučil a on sa to teraz učí po veľmi malých krokoch. Niekedy ma vypočuje, niekedy nemám šancu.
Mali sme skvelé vzťahy s rodičmi a so sestrou, ktorá je aj krstná mama môjmu dieťaťu. Postupom času sa ich pozornosť úplne sústredila na môjho syna. Zaujíma ich iba, ako sa má on, potrebujú telefonovať iba s ním. Ak sa na mňa obrátia, tak iba s pripomienkou, čo treba napraviť, čo sa týka opäť môjho syna (teda čo robím zle). Moji rodičia na väčšinu vecí povedia, nech pre pokoj v rodine nič nehovorím, nech nič zbytočne neriešim. Moja sestra, s ktorou sme mali najbližší vzťah, už takisto vníma iba ako výčitku, keď jej poviem, že mi chýba, že by som s ňou chcela byť viac.
V skratke: nikoho, kto mi je blízky, moje pocity nezaujímajú. Neviem, čo mám so sebou robiť, aby mi to nebolo ľúto, a nechcem klesať na duchu.“
Lucia (37)
Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová
Milá Lucia,
niekedy sa ocitneme v situácii, ktorú nedokážeme zmeniť, a pomôže nám aspoň sa posťažovať. Zvládať prácu a aj starostlivosť o trojročné dieťa je záťaž. Ak ešte máte ako typická Slovenka na starosti chod domácnosti prevažne Vy, je ozaj na čo sa posťažovať.
Nie som si istá, či sa s neviditeľnosťou v blízkych vzťahoch dá, ako píšete, „vyrovnať“. Ženy väčšinou takúto nespokojnosť len potláčajú a tá potom z času na čas presiakne ako nepríjemne zatrpknutá výčitka, kyslý výraz v tvári alebo nechuť k intimite. O to viac sa potom blízki vyhýbajú debate a človek si pripadá ešte viac neviditeľný.
Skúsim načrtnúť,
