Denník N

Na výsluchoch sa jej triasli kolená, sestra Justína však mlčala

Sestra Justína. Foto - Post Bellum
Sestra Justína. Foto – Post Bellum

Na prešovskú stanicu nosili židom pred deportáciou jedlo, komunisti ju zatkli za vlastizradu, šesť rokov si odsedela. Napriek všetkému zostala verná rehoľnému životu.

Sr. Justína Tuková sa narodila ako Terézia Tuková dňa 23. januára 1922 v Nižnej nad Oravou. Narodila sa ako druhé z desiatich detí rodičov Jozefa Tuku a Terézie rodenej Čeperovej. Tí sa živili prácou na poli a okolo rodinného statku.

Na detstvo v klasickej oravskej maloroľníckej rodine si spomína idylicky. „Orava je známa ako taký chudobnejší kraj, mali sme mnohé hospodárske zvieratá, obrábala sa pôda, otec pracoval na poli, mamka mu pomáhala a my deti sme sa museli postarať o seba. Takže ja ako najstaršia z dievčat som mala vždy na starosti trochu dať dom do poriadku, postarať sa o mladších súrodencov.“

Na jar, keď bol odmäk a hladina rieky Orava stúpla, otec si privyrábal aj zvážaním dreva na pltnici. Odtiaľ nosil správy a novinky z iných regiónov.

Na ceste k rehoľnému

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!  Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Po skončení ľudovej školy v Nižnej nad Oravou začala navštevovať meštiansku školu v Tvrdošíne. Počas jediného školského roka sa jej podarilo absolvovať všetky tri triedy. Tu sa prostredníctvom spolužiačkinej sestry, ktorá bola členkou rehole milosrdných sestier Svätého kríža v Krivej, oboznamuje s cirkevným poslaním.

Stále intenzívnejšie v nej rastie myšlienka vydať sa v živote touto cestou. Ako 15-ročná dostáva Terézia ponuku práve z Kongregácie milosrdných sestier Svätého Kríža nastúpiť na duchovnú službu do kláštora v Podunajských Biskupiciach.

„Možno som si v tom veku až tak neuvedomila, ako to mamku zaťaží, keď bolo zvykom pomáhať doma s prácou aj staršími súrodencami. Nikdy jej nezabudnem, že mi to umožnila, a často v modlitbách na ňu spomínam, nech jej to Boh na druhom svete oplatí.“

Krátko po svojom príchode do kláštora však vážne ochorie. Nepríjemný nález na pľúcach spôsobí, že po necelom mesiaci sa ocitne opäť doma u rodičov. Po približne dvoch rokoch sa jej zdravotný stav konečne stabilizuje. Lekári však neodporúčajú návrat do Podunajských Biskupíc pre tamojšiu klímu, ktorá údajne škodí jej zdraviu.

Dostáva teda ponuku od kongregácie Sestier Božieho Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi nastúpiť do tamojšej rehole.

Slovenský štát

V septembri 1939 sa začiatok druhej svetovej vojny symbolicky prelína s cestou do jej nového pôsobiska.

„Ako som cestovala z Nižnej vlakom do Spišskej Novej Vsi, videla som vojenské autá, ako idú smerom na Poľsko. Vtedy som prvýkrát videla prelietať aj vojenské lietadlá, až som sa toho zľakla. V tom čase som si však nepripúšťala, že by sa ma tieto udalosti mali nejakým spôsobom dotknúť na mojej ceste životom.“

Slovenský štát vníma pozitívne v jeho aspektoch náboženskej slobody i cirkevných tradícií. „Nemali sme televízor, nebolo ani rádio, tieto veci sa diali akoby mimo nás. Ja ako novicka som sa snažila myslieť predovšetkým na svoje poslanie, nasať potrebného ducha pre Božiu službu v reholi. Do ktorej som vstúpila, po ktorej som túžila a tešila sa, že som v nej.“

Noviciát absolvuje v kláštore v Raslaviciach, kde sa pre nedostatok potravín musia sestry živiť obrábaním farských polí a podobnou manuálnou prácou. Prijíma rehoľné meno Justína.

Neskôr pracuje v Spišskej Kapitule v kuchyni aj práčovni. Po čase nastupuje na službu v prešovskej nemocnici, kde robí pomocnú ošetrovateľku. Práve tu sa prvýkrát stretáva aj s odvrátenou stránkou režimu a realitou protižidovskej politiky.

„Bolo tam veľa židovských doktorov a my sme s nimi mali vždy dobré vzťahy. Dokonca sme chceli dve židovské deti k sebe do opatery v kláštore, aby nemuseli cestovať do táborov, ale nedovolili nám to.“

Vnútorná i kresťanská povinnosť ju stále nabáda nejakým spôsobom pomôcť, preto sa snaží spolu s inými spolusestrami aspoň nosiť jedlo a iné drobnosti židom, ktorí boli vtedy koncentrovaní na prešovskej stanici pred odchodom do táborov. Počas tohto obdobia napriek pracovnému vypätiu absolvuje aj dvojročné štúdium profesionálneho ošetrovateľstva v Bratislave.

Koniec vojny búrlivé časy zmien

Ako sa situácia v Európe aj doma postupne menila, začína Justína spočiatku nevedomky vnímať blížiacu sa zmenu. Z prešovskej nemocnice často vidí nočné úteky vojakov blízkych kasární k povstalcom.

„Stála som v nemocničnom okne a jeden lekár sekundant stál pri mne a vraví: To je povstanie!Ja som sa s tým slovom stretla od školy prvýkrát a v duchu sa aj zľakla, že čo sa to s nami vlastne ide diať.“

Neskôr zažíva spolu s osadenstvom nemocnice sovietske bombardovanie Prešova 20. decembra 1944. Pri tejto akcii dopadá 16 bômb priamo do areálu nemocnice, čo značne skomplikuje jej chod a prináša množstvo ranených.

„Všetci pacienti boli s nami v pivnici, skrčení sme pod rúrami čakali, ako to s nami vlastne dopadne. Ale všetci sa modlili, čo boli akí veriaci alebo neveriaci, všetci sa báli o život a modlili sa k vyššej moci.“

Bombardovaním zdevastovaná nemocnica musí pracovať v provizórnom režime ako dočasná ošetrovňa. Desať sestier, medzi nimi aj Justína, zostáva v nemocnici. Všetky prípady ťažšieho charakteru sa prevážajú do nemocnice vo Vyšných Hágoch.

Počas nočného príchodu ruských vojakov spozornejú všetci, no predovšetkým ženy z obavy pred rabovaním či znásilňovaním. „Išli sme po chodbe so sestrou predstavenou, keď zrazu prišiel k nám jeden Rus. Ten ma uštipol a začal sa vyzvedať: Kde máš človeka?, tým myslel zrejme manžela. Ja som len ukázala smerom ku krížu na stene so slovami: Vidíš? To je náš človek.V tej chvíli pochopil, že so mnou si neužije žiadne špásy.“

Justína si však čoraz viac všíma hromadiace sa správy o ľuďoch, ktorí boli v Prešove zatknutí či odvlečení do Sovietskeho zväzu na nútené práce. Niektorí sa po rokoch vrátia, iní, naopak, už nikdy. Atmosféra strachu a blížiacej sa neslobody začala naberať na intenzite.

„Len čo niekto na niekoho niečo povedal, už ho aj brali. Preto sme si navzájom hovorili: Len pozor na reči, ani nevieš, ako nielen sebe, ale i druhému uškodíš.

Pomoc kňazom a zatknutie

V roku 1950 sa začína hlavná vlna represií proti kláštorom a reholiam. Justína, ktorú potrebujú v nemocnici, sa vyhne prvej vlne perzekúcií. Spolu s ostatnými sestrami, čo zostali v prešovskej nemocnici, sa snaží pomáhať prenasledovaným kňazom. Tu sa prvýkrát stretáva so Štefanom Sninčákom, ktorého poznala z farnosti v Michaľanoch blízko Prešova.

V nemocnici je kvôli operácii obličkových kameňov. Justína už v tom čase pracuje v nemocničnom laboratóriu, kde ju Sninčák občas príde navštíviť, či asistuje pri práci. Prezrádza Justíne, že zdravotná komplikácia znemožnila jeho pôvodný plán emigrovať. Sestry sa snažia predlžovať jeho pobyt v nemocnici.

Rovnako pomáhajú aj ďalším kňazom, predovšetkým ich umiestňovaním na rôzne oddelenia. „Personál nemocnice bol v tomto smere veľmi ústretový. Vedeli, čo sa deje, a chceli dať kňazom čas a možnosť premyslieť si ďalšie kroky. Vyhnúť sa prenasledovaniu. Dialo sa to predovšetkým na očnom oddelení, kde bolo osem kňazov.“

Po približne polroku Štefan Sninčák zmizne. Množia sa reči o tom, že sa mu podarilo emigrovať. Po dvoch rokoch dostáva od Štefana Sninčáka anonymný list z USA. Navzájom si vymenia niekoľko listov, okrem toho jej však posiela Sninčák aj tajný odkaz cez zahraničného agenta. Prosí ju v ňom, či by bolo možné sprostredkovať stretnutie a oboznámenie kňazov s možnosťou emigrovať. Rád by dokonca v USA videl aj samotnú Justínu. Tá však o emigráciu neprejavuje záujem.

Nakoniec sa podarí skontaktovať len kňaza Karola Kuchára, ktorý však na základe obavy z dôsledkov s touto možnosťou taktiež nesúhlasí. Agent, ktorý má veci sprostredkovať, prichádza 27. januára a 3. februára 1954. Odchádza však bez úspechu.

„Vtedy sestra Viktória povedala sestre predstavenej Fabiole: Tá vec zaváňa väzením. Ona jej odpovedala: V týchto ťažkých časoch nemôžeme vždy hľadieť na to, čím daná vec zaváňa.

Dodnes nie je jasné, akým spôsobom a na základe čoho sa príslušné orgány dostali k dôkazom proti Justíne: „Možno to bolo tým, že pošta išla cez kanceláriu. Na obálke mohli byť známky z cudziny. Ďalšia verzia bola od jedného kňaza, ktorý po rokoch tvrdil, že pri výsluchu spomenul aj informácie o mne, pretože sa za žiadnu cenu nechcel dostať do väzenia. Tieto dohady však dnes už ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť.“

Oficiálnym dôvodom bola listová komunikácia Justíny so Štefanom Sninčákom, ktorý bol už v tom čase v zahraničí. Rovnako pomáhanie ďalším osobám v úmysle emigrovať a pomáhanie agentovi zo zahraničia. „Vtedy bola taká doba, že členov cirkvi brali ako na bežiacom páse. My sme boli v nemocnici potrebné v službe. Preto hľadali oficiálny dôvod, aby sa nás zbavili. No a my sme im ten dôvod nevedomky dali.“

Situácia vyvrcholí 4. februára 1954, keď Justínu zatknú. Posledným dôkazom bola (možno úmyselne) nájdená aktovka zahraničného agenta, v ktorej sa nachádzala aj listová obálka a poznámky zo stretnutí s Justínou. Prichádza povel na okamžité zatknutie.

„Už sme boli po večernej modlitbe. Vtedy zrazu niekto zaklopal na dvere a zavolal na mňa: Justína!. Robila som v laboratóriu, a tak som si myslela, že azda treba urgentne zaniesť nejaké vzorky. Občas sa to stávalo aj v neskorších hodinách. Keď som však vyšla von, čakali ma tam príslušníci s otázkou: Ste Tuková? Následne ma len rázne informovali: Zatýkame vás!

Väzenie a súd v Prešove

Spolu s Justínou sa snažia zatknúť aj sestru predstavenú Fabiolu Kokovú, čo vyvoláva búrlivú odozvu, pri ktorej sa ostatné sestry postavia na jej obranu. Justína po krátkej kontrole na izbe odchádza s vyšetrovateľmi. Sestru Fabiolu nakoniec aj so sestrou Viktóriou Delejovou tak zatknú približne o rok neskôr.

V prešovskej väznici Justína zažíva skutočnú tvár režimu a premyslený psychologický nátlak vyšetrovateľov. Zoblieka cirkevný odev, ktorý odteraz nahrádza otrhaná väzenská uniforma. Uvedomuje si svoju situáciu a počas nočných výsluchov, ktoré boli obľúbenou metódou nátlaku, si vyberá jedinú dôstojnú možnosť – a tou je mlčať.

„Mala som svoje zásady, že klamať nebudem, ale nebudem ani o nikom informovať. To sa však ukázalo ako nemožné, preto som si zvolila nehovoriť nič. Pamätám si však, ako sa mi na výsluchoch triasli kolená, nemohla som to zastaviť. Nemyslím, že som vedome cítila strach. Vedela som, že boli predsa aj mučeníci v cirkvi, ktorí viac trpeli. Nevedela som však to trasenie a bezmocnosť kontrolovať. Bolo to nervové vypätie.“

S mučením či fyzickým nátlakom sa Justína nestretne, hoci často vidí stopy násilia na ostatných väzňoch.

Bolo to zrejme obavou vyšetrovateľov z fyzických trestov proti príslušníčkam cirkvi. Majú čerstvú skúsenosť s tragickým osudom sr. Zdenky Schelingovej, ktorá na následky väzby a mučenia nakoniec umiera. „Mňa zatkli rok po Zdenke, tú utrápili na smrť. Začali sa naoko uplatňovať práva väzňov, keďže ich pre tieto tragické udalosti viac sledovali zo zahraničia. Jeden z vyšetrovateľov mi nervózne na výsluchu povedal: Tak čo, bijeme vás? Bijeme vás? Nám tu budú hovoriť, že vás bijeme… Vtedy som si uvedomila, že aj oni sa zrejme niečoho boja.“

Dokonca dostáva ponuku spolupracovať so štátnymi orgánmi a dodávať im patričné informácie za odmeny, ktorú, samozrejme, v zmysle svojich kresťanských i ľudských zásad odmietne. Justína si celý čas myslí, že okrem nej v ten osudný večer zatkli aj ďalšie sestry. Preto potvrdzovala pri výsluchoch len informácie, ktoré už mali o nej, sr. predstavenej Fabiole Kokovej a sr. Viktórii Delejovej.

Vo chvíli súdu si však začína naplno uvedomovať osamelosť a bezmocnosť človeka v boji proti vykonštruovanej štátnej mašinérii. „Je to taký smutný pocit. Človek tam sedí sám pred sudcom a komisiou. Dali tomu titul neoznámenie trestného činu a napomáhanie cudzím mocnostiam proti socialistickému zriadeniu, čo bola vlastizrada.“

Justínu odsúdili na 10 rokov väzenia. Namiesto nástupu do výkonu trestu sa však dozvedá, že jej otec podal odvolanie. Preto ju v auguste 1954 premiestnia do väznice v Prahe na Pankráci, kde bude prebiehať odvolacie konanie.

Väzba a bábkový odvolací proces na Pankráci

Na Pankrác si dobre pamätá, rovnako na atmosféru väznice. Od ďalších spoluväzenkýň dostáva informácie o najvyšších trestoch, ktoré dostali ich príbuzní. „Obávala som sa procesu, aj rozhodnutia. Vedela som, že Česi sú v tomto ohľade prísnejší, a na Pankráci sa v tých časoch často popravovalo.“

Keď sa stretne so svojím prideleným obhajcom, uvedomuje si absurditu celého konania. „Bol to obhajca ex offo, pridelili mi ho len formálne. Vôbec sa o môj prípad nezaujímal. Pred súdom len prikyvoval a potvrdzoval, že som vinná.“

Odvolací súd nakoniec 21. septembra 1954 rozsudok potvrdil. Túto správu prijíma Justína s určitou úľavou. Je si totiž vedomá spomínaných vyšších aj hrdelných trestov, ktoré sa na Pankráci udeľovali. Dočkala sa konca: výsluchov, vyhrážania, naliehania. Konca celého toho systémového kolotoča, ktorý sa čoraz viac začína podpisovať aj na jej psychike.

V cele sa môže konečne zapájať do pracovných povinností, manuálnej väzenskej práce, ktorá ju teší po dlhých mesiacoch bezcieľneho premýšľania. Osvojuje si jemnú manuálnu prácu počas skladania drobných predmetov (napríklad obalov na žiletky a pod.). Dúfa, že ju už čaká len väzba bez ďalších komplikácií. Mali ju presunúť do Pardubíc, napriek tomu však jej väzbu na Pankráci predlžujú takmer o rok.

Neskôr sa dozvedá, že to bolo práve pre sestru predstavenú Fabiolu a sestru Viktóriu, ktoré medzitým zatýkajú a vyšetrujú. Chceli tým zabrániť ich vzájomnému kontaktu pred vynesením rozsudkov.

Väzba v Pardubiciach

V septembri 1955 sa Justína dostáva konečne do Pardubíc. Tu na ňu čakajú veľké cely pre 30 väzenkýň, ako aj nedostatočné sociálne a hygienické podmienky. Väčšinu roka je na celách zima. Okrem toho majú na vedľajších celách problémové spoluväzenkyne.

„Tam boli rôzne povahy, bol to pre mňa hotový očistec, len som sa modlila, aby sme sa náhodou aj nepobili. Ony mali zväčša menšie tresty za kriminálne delikty, bitky, krádeže aj prostitúciu. Vždy, keď aj niektoré prepustili, tak sa časom opäť dostali do väzenia. Prekvapené sa nás pýtali: Aj vy ste tu zas? Neuvedomili si, že my sme tam celé tie roky.“

Navyše sa Justína ocitá v pardubickom väzení práve v čase, keď sa začína protestná hladovka spoluväzenkýň. Zúčastní sa jej 700 žien, medzi inými aj Justína. Právne znalejšie spomedzi väzenkýň spíšu rezolúciu, v ktorej sa dožadujú práv politických väzňov. Je to presne v čase, keď sa na návštevu Prahy chystá vtedajší generálny sekretár OSN Dag Hammarskjöld. Žiadajú odovzdanie rezolúcie do jeho rúk.

Riaditeľ väznice však vezme celú udalosť ako vzburu. Dvanásť žien obvinia a presunú na dva roky do väzby na Pankráci. Napriek tomu nastáva mierne zlepšenie pomerov pre väzenkyne. Odomknuté cely, sprchy, lepšie hygienické podmienky a výbava na celách. Predovšetkým však po celý čas vzniká medzi ženami silné duchovné a priateľské puto, ktoré ich sprevádza všetkými príkoriami.

Náboženská idea a spolupatričnosť je prítomná v každom ohľade. Prežívajú spoločné modlitby, rovnako tajne slávia náboženské sviatky spolu so sestrami z ostatných kongregácií, ako aj s ostatnými veriacimi väzenkyňami. Veľmi energickou ženou v tomto smere je napríklad Fráňa Zemínová – jedna z hlavných odsúdených v procese s Miladou Horákovou.

„Bola taká zásada  nehovoriť o svojom prípade ani nenadávať na druhých, na dozorcov, na systém. To nás vnútorne posilňovalo. Na ostatných celách väzni nadávali, preklínali, no nič tým nedosiahli. Len sami seba tou zlosťou vyčerpali.“

Počas pracovného zaradenia vyrába súčiastky do televízorov, šije či pracuje na úprave kondenzovaného ovocia. Mnoho iných väzenkýň si uvedomuje, že rehoľné sestry sú väznené neprávom. Dokonca aj dozorcovia veľakrát uznajú túto skutočnosť.

„Mnohé ženy nám vraveli: Sestričky, my sme tak rady, že vás tu máme. My vieme, že ste nič zlé neurobili, ale nám veľmi pomáha, že ste tu s nami.

Ako roky ubiehajú, nastáva postupné uvoľňovanie pomerov, Justína ich prežíva na vlastnej koži, keď ju žalujú za sabotovanie nedeľnej práce, ktorú klasifikovali ako vzburu. Súd však uznáva náboženské dôvody, a tak súd Justína vyhráva. Na základe amnestie vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného ju nakoniec 13. mája 1960 po viac ako šiestich rokoch väzenských útrap prepustia na slobodu.

Dobou nechcený navrátilec

Prepúšťanie prebieha po etapách. Justína dostáva staré civilné šaty a lístok domov na Oravu. V nočnom tichu bratislavskej železničnej stanice prebieha srdečná rozlúčka s bývalými spoluväzenkyňami. Po dlhých rokoch spoločných osudov sa ich cesty nakoniec rozchádzajú.

Vracia sa domov do Nižnej nad Oravou, kde ju čaká zvítanie sa s rodičmi i so súrodencami, teší sa z domova, stále však má pred očami svoju duchovnú službu a poslanie. Chce čím skôr pokračovať v rehoľnom živote.

Ako bývalá väzenkyňa je však stále pod dohľadom úradov. Aj nemocnice, ústavy a pár zvyšných ustanovizní, kde ešte rehoľné sestry po čistke v 50. rokoch príležitostne slúžia, dostávajú nepriamo zákaz Justínu prijať. Veľkú statočnosť a ochotu v tomto období ukazujú sestry z Cyrilometodskej kongregácie vo Velehrade, ktoré síce prejavujú ochotu ju prijať, ale miestny národný výbor má iné plány.

Posiela Justínu do tehelne v Rabči. Našťastie prichádza ponuka od miestnej doktorky, ktorá chce, aby opatrovala jej ročnú chorú dcéru. Úrady sa však nevzdávajú, zakazujú jej obliekať sa do rehoľného rúcha.

„Stále som sa chcela vrátiť do rehoľnej služby, preto som odmietala nosiť civilné šaty. Pýtali sa ma, či nemôžem aspoň do kostola zadnými uličkami chodiť, aby ma deti nevideli. Ja som im len odpovedala: Však nech ma len vidia, možno už dlho také niečo nebudú môcť vidieť.

Medzitým režim rozhoduje, že bude rozumnejšie opäť umožniť sestrám návrat do kláštorov, kde budú od spoločnosti viac izolované, a teda menej ideologicky škodlivé. Tak sa Justína v roku 1963 vracia k svojmu životnému poslaniu.

Duchovná služba v okovách režimu

Prvé kroky Justínu zavedú na hrad do Slovenskej Ľupče, kde žijú rehoľníčky v zložitých podmienkach: „Na hrad viedlo vyše sto strmých schodov, miesto bolo ťažko dostupné v zime a cesty uspôsobené tak, že najnutnejšie veci a životné potreby musel miestny gazda doviezť na konskom povoze, pretože auto by tam neprešlo.“

Stará sa o ošípané, ktoré boli súčasťou miestneho hospodárstva. Potravy je však žalostne málo. Je ťažké postarať sa o ľudí, tobôž o zvieratá. Napriek týmto úskaliam nachádza medzi sestrami konečne duchovný pokoj a radosť. Približne po roku prichádza požiadavka na pridelenie sestier pre bývalý premonštrátsky kláštor v Jasove, ktorý zmenili na ústav sociálnej starostlivosti.

Justína v roku 1964 nastupuje do služby, ani tu však neboli podmienky vyhovujúce, a to predovšetkým pre chorých a imobilných pacientov. „Boli tam duševne chorí, starí aj telesne imobilní ľudia. Kláštory nemali na každej chodbe záchody a sprchy, preto sme ich museli s pomocou telesne zdatnejších pacientov prenášať.“

Na tomto mieste prežíva dlhý úsek svojho života. Predovšetkým pre dobré medziľudské vzťahy s vedením ústavu, so spolusestrami, ako aj s pacientmi. V roku 1970 tu zažíva požiar na streche kláštorného kostola.

„Zničená bola celá podnebná maľba kostola, museli ju prísť po rokoch reštaurovať poľskí majstri. Zhodou okolností to bolo v čase zvolenia prvého poľského pápeža Jána Pavla II. Pamätám si ich nevýslovnú radosť, keď sa dozvedeli túto správu.“

Služba v Jasove nakoniec trvá ťažkých, ale krásnych 17 rokov.

Jeseň života v duchovnom poslaní

V roku 1982 Justína odchádza do dôchodku do Levoče, kde slúži ako kostolníčka. Tu v roku 1989 prežíva spolu s ostatnými sestrami radosť z uvoľňovania pomerov a vytúženej zmeny počas Nežnej revolúcie. Napriek všetkým útrapám, ktoré si na vlastnej koži počas komunistického režimu okúsila, necíti ani v tejto chvíli nenávisť či zlobu voči predstaviteľom režimu. Kresťanské presvedčenie jej aj teraz káže pokoru a odpustenie.

„Myslím si, že aj to, že sa režim zmenil bez krviprelievania, musela zariadiť Božia moc. Veď boli aj také reči, ako ich ľudia povešajú po námestiach, kandelábroch, keby bol prevrat. Pán Boh však nechal všetky tieto chlapské reči vytriezvieť. A azda aj samotní ľudia už boli po toľkých rokoch otupení a unavení. Chceli pokojnú zmenu a nemali už síl na to, aby sa násilne pomstili.“ 

Teší sa z nového zriadenia a postupnej obnovy kresťanských i cirkevných pomerov. Kongregácie začínajú fungovať novým, slobodným životom. Prebieha koncilová obnova v katolíckej cirkvi. Tu Justína využíva svoje zručnosti z väzenia, keď pomáha pri šití nových cirkevných odevov. V roku 1994 si ju dokonca napriek pokročilému veku vyžiadajú na košické oddelenie geriatrie, a to na žiadosť samotného riaditeľa.

Po dvanástich rokoch v Levoči sa teda Justína vyberá na svoje ďalšie pôsobisko. Snaží sa byť  nápomocná chorým a umierajúcim po duchovnej stránke. Táto služba je ďalšou silnou skúsenosťou jej života, ktorá v nej zanecháva duchovnú stopu. Tu zostáva až do roku 2008, keď prichádza do kláštora Matky Alfonzy Márie vo Vrícku, kde žije sr. Justína Tuková doteraz.

„Som vďačná Pánu Bohu, že mi dal tento smer a silu zotrvať na svojej ceste. Mnoho ľudí hľadá cieľ vo svojom živote, niekto ho má pomýlený. Potrebuje dosiahnuť nejaký svoj Everest. Ten však človeka nemôže naplniť, preto som rada, že sa mi podarilo nezblúdiť v živote a myslieť na to podstatné, prečo som tu: urobiť niečo dobré a prospešné pre ľudí, ktorí ma potrebujú.“

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie