Skutočné, nie fiktívne zlo
Hrozbou nie je vymyslená ideológia, ale násilie na ženách.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
V sobotu 9. septembra som zašiel na Poctu Lucii Popp do Slovenského národného divadla. Pri vchode pomáhalo s produkciou mladé dievča v okuliaroch. Zaregistroval som ju len okrajovo a všimol som si aj jej mamu, ktorá hrdo pozorovala, ako už dcéra samostatne pracuje. Dojmy zakrátko ovládol silný zážitok z koncertu. Zneli diela Mozarta a Richarda Straussa, mojich dvoch obľúbených, v mnohom protikladných skladateľov. Spievala aj Slávka Zámečníková, ktorá sa už stáva svetovou hviezdou sopránu a v neďalekej Viedni za jej vystúpenie bežne zaplatíte o jednu nulu viac, ak vôbec zoženiete lístok. O vrcholné zážitky sa počas večera postarali ženy-umelkyne. Dôstojne pripomenuli legendárnu divu, ktorej kariéra nemá v dejinách slovenskej kultúry dvadsiateho storočia obdobu, a predsa ju, príznačne, u nás pozná zarážajúco málo ľudí. Priznám sa, pri úvodnom krátkom filme o jej živote a diele som mal v hrdle guču. Kedy bude mať táto osobnosť v Bratislave svoju ulicu? Doma som si v noci pustil jej platňu, skvost svojej zbierky, na ktorej Popp netradične a nesmierne podmanivo spieva českú, moravskú a ruskú ľudovú hudbu.
Na druhý deň som tvár dievčaťa v okuliaroch prekvapivo zbadal znova – na monitore svojho tabletu
