Jozef Černek o záchvatoch úzkosti: Stojím na ceste a rúti sa na mňa kamión, tak sa vtedy cítim

Ako čerstvý dvadsiatnik zažíval Jozef Černek úspešné obdobie. Mal skvelý vzťah, zarábal viac ako jeho rovesníci, práca ho bavila a schudol takmer tridsať kíl, ktoré mu dovtedy prekážali. „Všetko bolo úplne v pohode, až kým v jednu noc neprišli úzkosti. Mal som pocit, že sa zbláznim,“ opisuje.

Aj keď bol v tom čase Google ešte v plienkach, rozhodol sa hľadať svoju diagnózu na internete. Príznaky sedeli na takmer všetky smrteľné choroby. „Keď mi moja psychologička povedala, že nemám schizofréniu, ale panické ataky, pocítil som obrovskú úľavu,“ spomína Jozef Černek, ktorý je dnes riaditeľom Domu Matice slovenskej v Komárne. Založil aj miestne divadlo Komora a pôsobí ako umelecký vedúci súboru Dramaťák.

V rozhovore hovoríme aj o tom:

• prečo sa od detstva všade cítil ako outsider;
• ako ho v škole odučili usmievať sa;
• ako sa prejavuje strach zo strachu;
• kedy mal pocit, že nezvláda rodičovstvo;
• prečo mnohí rodičia aj dnes odmietajú vziať svoje deti k psychológovi.

Vyrastali ste v Hornej Zlatnej neďaleko Komárna. Z južného Slovenska pritom nepochádza ani jeden z vašich rodičov. Ako ste sa tam ako rodina cítili?

Môj otec sa síce narodil na východe, ale s rodičmi sa ešte v detstve presťahoval do Hornej Zlatnej. Mama je z Topoľčian. Keď prišla do Komárna, otec tam bol v podstate doma.

Podľa mňa sa obaja v Hornej Zlatnej cítili dobre. No počas môjho detstva naša rodina zažívala zložité obdobie. Najmä preto, lebo moja mama bola – a dodnes je – veľká bojovníčka. V 80. rokoch zažalovala Komunistickú stranu Československa. Nato ju prepustili z práce a obvinili z príživníctva. Nebolo to teda úplne jednoduché obdobie. Ale nakoniec súd s komunistickou stranou vyhrala a rehabilitovali ju. Ale to bolo až v ’89. Pokiaľ ide o život v Hornej Zlatnej, nemyslím si, že tam mama úplne zapadla.

Prečo?

Pracovala ako zdravotná sestra, takže mala v dedine akýsi honor, ktorý má dodnes. Napríklad sa od nej neočakávalo – tak ako od každého v dedine –, že sa bude spolu s ostatnými starať o všetky záhradky. V Hornej Zlatnej to fungovalo tak, že keď sa sadila paprika, tak sa najprv posadilo u tety Margity, potom sa prišlo k nám, a tak ďalej. A všetci pomáhali všetkým.

Moja mama sa do tohto nezapájala. Bola zdravotná sestra, a keď o tretej ráno niekto prišiel napríklad s odrezanou končatinou, tak to okamžite riešila. Zároveň v Komárne založila rýchlu zdravotnú pomoc. Mal som vtedy pol roka a musel som ísť do jasieľ. Bolo to nevyhnutné, lebo mama bola veľmi zaneprázdnená.

Ovplyvnil vaše detské ja fakt, že neviete po maďarsky?

Určite to na mňa malo nejaký vplyv, no nepamätám si aký. Veľa vecí som zo svojej pamäti vytlačil, potlačil a zabudol. Z detstva si toho veľa nepamätám. No môj najlepší kamarát hovoril po slovensky aj po maďarsky. Potom bolo v dedine veľa deciek, ktoré hovorili po maďarsky a nehovorili po slovensky.

Mali ste pocit, že ste nezapadali?

Určite áno. Dodnes mám tento pocit veľmi často. Ale nielen jazykom, ale aj tak všeobecne.

Doma ste sa cítili prijatý?

Môj otec pracoval na družstve a bol neuveriteľne zručný človek. Chodili za ním ľudia, aby im opravil traktor, kombajn či akékoľvek iné zariadenie. Veľmi chcel, aby som túto jeho šikovnosť zdedil. Volal ma majsterko aj napriek tomu, že som po ňom nezdedil ani trochu talentu. Pokazil som zváračku, keď sa ma snažil naučiť zvárať. Zlomil som mu hasák. Mal snahu ma učiť, ale mne to vôbec nešlo.

Do istej miery mu to vynahrádzala moja sestra, s ktorou mal oveľa bližší vzťah ako so mnou. Bola zručnejšia. Jediné, čo som ja zvládal, bola starostlivosť o zvieratá. Ale skončilo sa to tým, že som sa ako štvorročný stal vegánom. Nie vegetariánom, ale rovno vegánom. Boli to 80. roky a v tom čase to bolo nielen nevídané, ale zrejme sa to javilo až ako nejaká úchylka. Ale moja mama bola vždy veľmi pokroková. Zvládala to bez akýchkoľvek problémov.

Neskrývala pre vami mäso pod kapustu či zemiaky?

Nie. Zistila, že to nefunguje, tak pre mňa začala variť vegánske jedlá. A ako pravý dedinčan, otec neuznával iné jedlo ako také, v ktorom bolo mäso.

Keď si spomeniem na svoje detstvo, tú atmosféru najlepšie vystihujú filmy Slunce, seno… s Helenou Ružičkovou. To je moja mama a naša dedina. Každú sobotu a každú nedeľu musel byť rodinný obed. Mama robila dva druhy. Mala pre mňa pochopenie. Otec asi dúfal do poslednej chvíle, že sa zmením.

Zažili ste už v detstve prvé stavy úzkosti?

Áno, ale nevedel som, že sú to stavy úzkosti.