Ak po voľbách nastane kolaps demokracie, na vine budú najmä politickí lídri, ale voliči budú spoluvinníkmi

Ak tieto voľby dopadnú podľa predpovedí prieskumov, slovenská spoločnosť sa utrhne z európskej orbity a čiastočne poteší a čiastočne zarmúti Larryho M. Bartelsa, autora knihy Demokracia eroduje zhora (Democracy Erodes From the Top).

Bartels totiž v knihe presvedčivo na veľkom množstve dát z prieskumov dokazuje, že európski voliči sú proti populizmu odolní a ich podpora demokracie sa nemení či dokonca stúpa.

Ak podľa neho niekto ohrozuje demokraciu, tak sú to politickí lídri, ktorí ju dokážu zničiť aj proti vôli voličov. Robia to tak, že pred voličmi predstierajú svoju oddanosť demokracii, ale len čo sa dostanú k moci, začnú ju demontovať a voličom trvá príliš dlho, kým pochopia, čo sa deje. Potom už je neskoro. Veľmi dobre to vidieť na príklade Maďarska a Poľska, a môžeme len dúfať, že nepribudne aj príklad Slovenska.

Viktor Orbán aj Jaroslaw Kaczyński sa pred voľbami v roku 2010 a v roku 2015 tvárili ako demokrati, ktorí chcú poraziť skorumpovanú bývalú garnitúru a zlepšiť životy voličov. Tí ich sľubom uverili, a hoci sa tak stali čiastočne spoluvinníkmi, lebo „dávali prednosť kvalite každodenného života pred demokratickými inštitúciami, boli skôr pasívnymi účastníkmi erózie demokracie“, píše Bartels.

Bartels presvedčivo dokazuje, že voliči Orbána a Kaczyńského spočiatku „neboli pripravení podporovať rozklad demokracie“ a väčšinu z nich ani nepriťahovala ich konzervatívna agenda.

To sa však časom zmenilo. Spokojnosť maďarských a poľských voličov postupne rástla napriek tomu, že demokracia upadala. Silnela aj podpora konzervatívnej agendy, čo svedčí o tom, že lídri, ktorí majú ambíciu zničiť demokraciu, sa môžu spoľahnúť na to, že voliči si časom na eróziu demokracie zvyknú a prestanú si ju uvedomovať.

Otázkou je, prečo vlastne Orbán a Kaczyński vo svojich krajinách demontujú demokraciu, keď ich do toho netlačia vonkajšie ani vnútorné podmienky. Robia to jednoducho preto, píše Bartels, „lebo môžu“.

Nádej pre Slovensko

Slovensko však nie je Maďarsko v roku 2010 ani Poľsko v roku 2015. Naši autoritárski populisti sa ani nepokúšajú predstierať, že chcú v mene demokracie poraziť bývalú vládnu garnitúru, naopak, vôbec sa netaja tým, že chcú demokraciu zrušiť.

Ak voľby 30. septembra potvrdia ich víťazstvo, Bartels sa poteší, že jeho teória lídrov, ktorí demontujú demokraciu, je správna. Zarmúti ho však vyvrátenie teórie, že voliči populistov sú zmanipulovaní a že si v skutočnosti eróziu demokracie neželajú.

Na Slovensku totiž voliči fašistov, Smeru či SNS budú voliť tieto strany práve preto, lebo chcú demontovať demokraciu. Želajú si porážku demokratického tábora.

Ak vo voľbách zvíťazia, príde ďalšia skúška správnosti Bartelsovho záveru z výskumu Maďarska a Poľska, že voliči si časom na demontáž demokracie zvyknú.

Z jeho knihy však možno vyčítať aj nádej, že sa to slovenským autoritárom nemusí podariť. Maďarom a Poliakom totiž po nástupe autokratov rástla životná úroveň (iste aj vďaka vonkajším okolnostiam a eurofondom), takže voliči, opojení týmto rastom, si úpadok demokracie nevšímali. Na Slovensku však Fico svojim voličom nemôže dať to, čo tým svojim dali Orbán a Kaczyński – nebude na to mať peniaze.

Ďalšou nevýhodou bude pre Fica výrazná nezávislosť médií a samosprávy, ktorú nebude jednoduché obmedziť, na rozdiel od Orbána, ktorý obsadil väčšinu maďarských miest a dedín svojimi ľuďmi, krajinu postupne centralizoval a ovládol aj médiá.

Otázka prestíže

Z Bartelsovej knihy vyplýva, že v strednej Európe si netreba robiť veľké ilúzie o odhodlaní ľudí brániť demokraciu, pre zvyšok Európy má však autor dobré správy. Napriek mnohým komentárom o „kríze demokracie“, Európskej únie a hrozbe pravicového populizmu v posledných dvoch dekádach sa totiž ukazuje, že nálada európskych voličov zostáva pomerne pevne prodemokratická.

Je pravda, že počas finančnej krízy a hrozby rozpadu eurozóny Grécku mierne klesla podpora európskej integrácie, potom sa však vrátila na svoju pôvodnú úroveň a v roku 2019 bola dokonca najvyššia od roku 2004.

Podobný príbeh sa odohral v súvislosti s migračnou krízou v roku 2015. Napriek „hlasným kritikom imigračnej politiky, ktorí ovládli mediálny priestor“, sa postoj Európanov k imigrantom sa nezmenil a dokonca sa v posledných rokoch výrazne stúpa podpora prijímania imigrantov (čiastočne je to spôsobené generačnou výmenou, lebo mladí ľudia sú otvorenejší).

Bartels na týchto a ďalších príkladoch ukazuje, že rast popularity radikálnej pravice v Európe je skôr než „dopytom“ občanov ťahaný charizmatickými lídrami, ktorí s podporou médií využívajú škandály politikov stredného prúdu. Áno, vo voľbách dosahujú často značné úspechy, ale politickí komentátori ich chybne interpretujú ako dôkaz, že hodnoty a postoje európskej populácie sa menia. Bartels na podrobných dátach z výskumov verejnej mienky ukazuje, že to nie je pravda.

V čom je teda problém? V politických lídroch a v štruktúre politických strán. Bartels cituje americkú politologičku Nancy Bermeovú, ktorá skúmala kolapsy demokracie v Európe a v Latinskej Amerike v 20. storočí (bolo ich vyše desať) a dospela k záveru, že až na malé výnimky si ľudia „nezvolili dobrovoľne diktatúru“, a ak sa demokracia napriek tomu zvrhla, spôsobili to predovšetkým „politické elity“.

Neslávnu rolu politických elít pri kolapse demokracií poznáme – pomáhali Hitlerovi, Francovi aj Pinochetovi, v povojnovej Európe často nadŕžali aj komunistom. V iných prípadoch však politické strany dokázali odolať sirénam extrémistov a nespojili sa s nimi. Bermeová prišla k záveru, že to nebolo ani tak preto, lebo politickí lídri sa štítili spolupráce s extrémistami, ale preto, lebo im v tom zabránila „silná hierarchická štruktúra politických strán a obava zo straty osobnej prestíže“.

To však pre Slovensko nie je dobrá správa. Naše politické strany sú síce hierarchické, ale bez silných štruktúr, postavené často na jednom vodcovi, ktorý sa len zriedkavo obáva straty prestíže, lebo ju už dávno stratil. Zdá sa teda, že kľúčom k zachovaniu demokracie „nie sú samotné demokratické inštitúcie, ale charakter a hodnoty politických lídrov“, píše Bartels. Súdiac podľa charakteru demokratických lídrov u nás sa teda môžeme o demokraciu oprávnene obávať.

Ako opäť píše Bartels: „Ak politickí lídri ovplyvňujú verejnú mienku v záujme zachovania demokracie, zaslúžia si našu úctu a rešpekt. Ak v tejto misii zlyhajú, vtedy nastáva kríza demokracie.“

Krajina protestov

Ale na záver predsa len jedna povzbudivá správa, ktorá vyvracia predstavu o nás samotných, že sme pasívnou spoločnosťou, ktorú poľahky zmanipuluje kdejaký populista. Bartels totiž na základe dát prišiel k záveru, že zo všetkých štátov Európy je práve Slovensko krajinou, kde bola „v prepočte na počet obyvateľov najvyššia účasť na občianskych protestoch“ v období medzi rokmi 2000 až 2015. A to ešte Bartels nestihol započítať demonštrácie Za slušné Slovensko v roku 2018.

A Slovensko dokonca drží historický rekord v počte protestov za jeden rok. Bolo to v roku 2000 a počet protestov dosiahol číslo 96, čím Slovensko predstihlo aj Grécko v roku 2010 počas finančnej krízy. Iróniou je, dodáva Bartels, že na Slovensku to boli protesty proti reformám vtedajšej (Dzurindovej) vlády, ktoré boli „nevyhnutné pre neskorší vstup do Európskej únie“.

Tak či onak, Slovensko nie je krajinou pasívnych občanov. Ak politici začnú po 30. septembri demontovať demokraciu, budeme tých aktívnych ľudí, ktorí budú ochotní protestovať proti autoritárom, veľmi potrebovať.