Maďari na Slovensku nevolili vždy na etnickom základe

Autor je historik a riaditeľ inštitúcie Fórum inštitút pre výskum menšín

Keď sa dnes hovorí o politickom zastúpení Maďarov na Slovensku, len zriedkavo sa objavia historické paralely a skúsenosti. Nie je to však nič zvláštne, keďže pred rokom 1989 najväčšia národnostná menšina Slovenska nemala (a ani mať nemohla) samostatné politické zastúpenie, pretože princíp diktatúry jednej strany to nestrpel.

Hoci počnúc voľbami v roku 1954 boli v pražských a od roku 1969 aj v bratislavských zákonodarných orgánoch vždy prítomní aj poslanci maďarskej národnosti, neboli tam preto, aby zastupovali maďarské záujmy, ale preto, aby naplnili národnostnú kvótu a vedeniu strany tvorili akúsi živú kulisu hovoriacu po maďarsky (mnohí spomedzi nich po slovensky ani nehovorili).

Platilo to pre také prominentné osobnosti, ako boli Gyula Lőrincz alebo István Fábry, ako aj pre tých traktoristov, dojičky alebo predsedov družstiev, ktorých do tejto úlohy – nevedno, na základe čoho – vymenovali, no na meno ktorých si dnes už nikto nespomína.

Pre súčasný maďarský politický život na Slovensku preto môže byť základom historického porovnania len obdobie prvej Československej republiky, lebo vtedajšia liberálna demokracia a pomerný volebný systém vytvárali v mnohých ohľadoch podobné podmienky, ako ich poznáme dnes, hoci existovali aj rozdiely, ktoré nemožno zanedbať.

Paralely a rozdiely

Za základný rozdiel môžeme považovať to, že voličská základňa maďarských strán na Slovensku medzi dvoma svetovými vojnami bola oveľa väčšia ako dnes. Popri 634-tisíc Maďaroch, ktorí sa k svojej národnosti prihlásili počas sčítania obyvateľstva v roku 1921 (čo predstavovalo 21,5 percenta obyvateľov Slovenska), bolo totiž možné medzi potenciálnych voličov maďarských strán zaradiť aj Židov a Nemcov žijúcich na Slovensku, ako aj časť Slovákov.

Dokonca oblasť južného Slovenska od Bratislavy po Kráľovský Chlmec bola považovaná za oblasť z veľkej časti homogénne obývanú Maďarmi. Česko-slovenská zložka v nej mala väčšie zastúpenie skôr len v mestách. Ba čo viac, južnú oblasť považovala za „maďarský kraj“ aj verejná mienka a politika na Slovensku. Ostatné strany ju úplne prepustili maďarským a na juhu v podstate kampaň ani neviedli.

A keďže maďarská spoločnosť na Slovensku bola z hľadiska majetku, náboženstva, územia, spoločenského postavenia alebo politicko-ideologických postojov mimoriadne rozmanitá, tak sa otázka, ktorá sa v súčasnosti veľmi často natíska, teda či má maďarskú menšinu zastupovať jedna alebo viaceré strany, vtedy ani neobjavila. Pre maďarskú politiku na Slovensku bola prirodzená pluralita, nedošlo ani k pokusu o vytvorenie jednotného politického zastúpenia, keďže aj Zjednotená maďarská strana, ktorá vznikla v roku 1936, zahŕňala tiež len pravicovú líniu maďarskej politiky na Slovensku, ktorá úzko spolupracovala s Budapešťou. A v kruhu maďarského obyvateľstva mal ľavicové myšlienky početný tábor.

Vďaka pluralitnému zastúpeniu záujmov si mohol maďarský volič vybrať nielen na základe príslušnosti k pravici alebo ľavici (občianske alebo sociálnodemokratické strany) alebo na základe vierovyznania (katolícka Krajinská kresťansko-socialistická strana – OKP alebo protestantská Maďarská národná strana – MNP). Ďalším diferenciačným faktorom bol aj vzťah strán k Československu (takzvané negativistické strany, ktoré československý štát odmietali, a aktivistické strany, ktoré podporovali Prahu), respektíve volič sa mohol rozhodnúť aj na základe toho, či chce hlasovať za stranu maďarského etnika (MNP) alebo za stranu, ktorá zahŕňa viacero etník (kresťanskí socialisti), prípadne internacionalistickú stranu (Komunistická strana Československa – KSČ).

Politika s etnickým základom totiž ani zďaleka nebola taká jednoznačná, ako si dnes niektorí myslia. Ak si vezmeme prvé voľby do národného zhromaždenia v roku 1920, hlasy maďarských voličov sa približne rovnakým pomerom rozdelili medzi občiansku „pravicu“” a ľavicu, ktorú reprezentovali sociálni demokrati, pričom vlajkovou loďou prvého smeru bola OKP, druhého smeru Maďarsko-nemecká sociálnodemokratická strana. Ani jedna z nich nebola v prísnom zmysle etnickou stranou, keďže aj v identite kresťanských socialistov, ktorí mali slovenské a nemecké sekcie, stál na prvom mieste katolicizmus.

Samozrejme, musíme v súvislosti s nimi vidieť aj to, že v rámci strany nebol rozdiel medzi Maďarmi, Nemcami a Slovákmi v otázke nostalgie za veľkým Uhorskom a postoja k československému štátu. Ako ani v tom, ako vnímali úlohu Budapešti a aktuálneho maďarského premiéra. No ani ľavicoví voliči nehlasovali za etnické strany, keďže maďarsko-nemecká sociálna demokracia so sídlom v Bratislave sa organizovala na základe tradičných sociálnodemokratických hodnôt a snažila sa osloviť maďarských, nemeckých, dokonca aj slovenských robotníkov. Nehovoriac o tom, že košickí sociálni demokrati kandidovali v roku 1920 na kandidátke Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a dostali sa do národného zhromaždenia.

Volebné obvody namiesto celoštátnej kandidátky

Na rozdiel od dnešného modelu strany nezostavovali celoštátnu kandidátku, ale kandidovali vo volebných krajoch. A hoci ich vytvorenie bolo pomerne svojvoľné a politicky motivované (dnes by sme tento proces nazvali gerrymandering), respektíve protirečilo aj historickým tradíciám, pre maďarskú menšinu sa zdali predsa len priaznivé, keďže dva spomedzi siedmich volebných krajov na Slovensku, Nové Zámky a Košice, pokrývali takmer celú oblasť, kde sa hovorilo po maďarsky. V týchto dvoch volebných obvodoch žilo 93 až 94 percent Maďarov, no v hojnom počte tu žili aj Nemci a Židia.

Ak si ešte uvedomíme, že parlamentný prah podobný tomu dnešnému (dnes musí strana dosiahnuť päť percent) medzi dvoma svetovými vojnami neexistoval, a na to, aby sa strana dostala do národného zhromaždenia, stačilo dosiahnuť v ktoromkoľvek volebnom obvode takzvané volebné číslo, respektíve získať 20-tisíc hlasov, tak je pochopiteľné, že otázka, ktorá sa dnes často vyskytuje, a teda či bude v parlamente maďarské zastúpenie, sa v medzivojnovom období ani neobjavila.

V spomínaných dvoch volebných obvodoch mali maďarské strany a strany maďarského charakteru rozhodujúcu moc (v roku 1920 získali 60 percent všetkých hlasov), a ak výsledky vtedajších volieb umiestnime na mapu, uvidíme, že v plnej miere ovládali južné Slovensko a ich dominanciu prerušila len v niekoľkých obciach komunistická strana, prípadne (hlavne tam, kde prišli v rámci pozemkovej reformy kolonisti) Agrárna strana. Dnes sa tomu už ťažko verí, no maďarské strany nedominovali len v mestách ako Nové Zámky, Levice alebo Rimavská Sobota, ale dokázali zvíťaziť (vďaka nemeckým a slovenským voličom) aj v Bratislave a v Košiciach.

Stála prítomnosť v parlamente

Od roku 1920 do roku 1938 sa do snemovne s kapacitou 300 osôb dostalo zvyčajne 11 – 12 politikov (nie sú v tom zarátaní poslanci z Podkarpatskej Rusi) s maďarskou národnosťou, ale počet poslancov, ktorí zastupovali maďarské záujmy, bol vo všeobecnosti vyšší. Na kandidátke Krajinskej kresťansko-socialistickej strany – OKP (respektíve v prvých voľbách maďarsko-nemeckých sociálnych demokratov) sa dostali do národného zhromaždenia aj poslanci so slovenskou, respektíve s nemeckou národnosťou, ktorých oddanosť k maďarským záležitostiam sa nedala spochybniť.

Rozdiel medzi Jánosom Jabloniczkým a Samuom Mayerom s nemeckou národnosťou alebo Slovákom Augustínom Petráškom a ich druhmi maďarskej národnosti bol najmä v tom, že ten, kto sám seba označoval za Maďara, mohol v národnom zhromaždení prehovoriť okrem českého alebo slovenského jazyka aj v maďarčine, kto sa však hlásil k nemeckej národnosti, mohol ako druhý jazyk používať len nemčinu. Slováci mohli prehovoriť len po slovensky.

Vyššie uvedené skutočnosti naznačujú, že strany ako OKP alebo maďarsko-nemeckí socialisti nerátali len s hlasmi Maďarov. Voličskú základňu OKP tvorili okrem maďarských katolíckych dedín aj mestá s veľkým zastúpením robotníkov, v ktorých spolu žili Slováci, Maďari a Nemci (Bratislava, Nitra, Košice). Zastúpenie slovenských, respektíve nemeckých, voličov potvrdzuje aj to, že počas volieb v roku 1925 získala strana takmer štvrtinu svojich hlasov v oblasti mimo dvoch maďarských volebných obvodov, teda v regiónoch, ktoré sa rozprestierali severne od jazykovej hranice. Dokonca ešte aj Maďarská národná strana, ktorá samu seba označovala za etnickú, profitovala z nemeckých hlasov, keďže vo voľbách do národného zhromaždenia celý čas kandidovala v koalícii so Spišskou nemeckou stranou, a tak ju podľa všetkého volili aj Nemci.

Na rozdiel od súčasnej bola vtedajšia štruktúra strán pomerne stabilná. Čo sa týka česko-slovenských strán určite, keďže v roku 1935 sa do národného zhromaždenia dostali približne tie isté strany ako v roku 1920. Najväčšiu zmenu privodilo rozdelenie sociálnej demokracie a vznik Komunistickej strany Československa – KSČ v roku 1921.

Štruktúra maďarských strán sa stabilizovala až v polovici dvadsiatych rokov: o hlasy maďarských voličov medzi sebou súperili občianske strany spolupracujúce s Budapešťou, takzvané aktivistické sily spolupracujúce s Prahou (tieto predstavovali najmä maďarské sekcie československých strán) a KSČ.

Keďže boli voľby tajné a aj Maďari volili nemaďarské strany, ako aj Slováci a Nemci maďarské kandidátky, rozdelenie hlasov maďarských voličov preto možno len odhadovať. Ak z tohto odhadu vynecháme voľby v roku 1920, keď sa ešte nevytvorila definitívna štruktúra strán, môžeme približne povedať, že občianske sily, OKP a MNP volilo takmer 60 percent maďarských voličov. Významným predstaviteľom tejto politiky boli Gejza Szüllő, respektíve József Szent-Ivány. Szent-Ivány bol jedným z mála politikov, ktorí v období od roku 1920 do jesene 1938 neustále pôsobili ako poslanci v pražskej snemovni.

V kruhu Maďarov sa vysokej podpore tešila aj KSČ, ktorá mohla získať v priemere takmer štvrtinu maďarských hlasov (23 percent). Dokonca sa našli obce (Komárno, Kráľovský Chlmec, Želiezovce), kde si KSČ získala hoci aj viac než tretinu maďarských voličov. Na pochopenie toho, prečo boli komunisti populárnejší v kruhu maďarského než slovenského obyvateľstva, je dôležité vedieť, že komunistická strana neodmietala len čechoslovakizmus a centralistický model štátu, ale aj versaillský mierový systém. Najznámejším komunistickým maďarským poslancom pražského parlamentu bol István Major, ktorý sa po policajnej streľbe na robotníkov v obci Košúty v roku 1931 ocitol na lavici obžalovaných.

Tretí tábor predstavovali maďarskí voliči vládnych strán (československé centralistické sily a ich maďarské sekcie), ktorých bolo síce najmenej, no aj takto získali takmer 15 – 17 percent maďarských hlasov. V mestách ako Košice, Bratislava, Komárno atď. k nim patrila silná maďarská sociálnodemokratická vrstva robotníkov, ktorá v dôsledku absencie osobitnej maďarskej sociálnodemokratickej strany (ktorá v roku 1926 splynula s československou sociálnou demokraciou) volila Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku. A túto skupinu posilňovali aj maďarskí voliči Agrárnej strany, ktorých ku sebe Hodžovci prilákali predovšetkým prísľubom pozemkovej reformy.

Typickým predstaviteľom tohto smeru bol István Csomor, gazda vo Farnej (neskôr v Kalnej), ktorý aj ako poslanec parlamentu sám obrábal vlastné polia (pravda, v Prahe so svojou slabou znalosťou slovenčiny veľa vody nenamútil), a keď vystúpil z pražského rýchlika, natiahol si čižmy a šiel chovať zvieratá a obrábať polia.

Západná dominancia tu nebola

Už spomínaný systém volebných obvodov poskytoval väčšiu možnosť než ten dnešný na to, aby sa nominanti regiónov dostali do parlamentu. A keďže medzi dvoma svetovými vojnami neboli ani ťažiská maďarského spoločenského a hospodárskeho života na Slovensku tam, kde sú dnes, aj geografické rozdelenie maďarskej politickej elity na Slovensku sa diametrálne líšilo od toho dnešného.

Ťažisko maďarskej politiky na Slovensku dnes predstavujú Bratislava a hlavne Žitný ostrov a Matúšova zem, stačí sa pozrieť len na bydlisko významných politických osobností uplynulých 10 rokov (Bárdos, Bugár, Berényi, Forró, Menyhárt či Sólymos žijú všetci v tejto oblasti a Pál Csáky z okolia Ipľa alebo Zsolt Simon z Gemera predstavujú skôr výnimku).

V medzivojnovom období sa však na politickú mapu Maďarov žijúcich na Slovensku takmer nedostali ani Šamorín, Dunajská Streda či Galanta, na mape viedli popri Bratislave (dokonca pred ňou) mestá ako Košice, Lučenec, Nitra alebo Rimavská Sobota. Dokonca bolo aj pomerne veľa maďarských predstaviteľov, ktorí sa narodili v slovenskej alebo v nemeckej obci severne od jazykovej hranice (Esterházy sa narodil v obci Veľké Zálužie, Szent-Ivány v Žiari, Miklós Pajor v Tvrdošíne).

Medzi 49 poslancami a senátormi s maďarskou národnosťou, ktorí sa v rokoch 1920-1938 dostali do dvoch snemovní pražského národného zhromaždenia, nebola ani jedna žena. Je pravda, že ani dnes sme v tejto oblasti nepokročili, keďže z hľadiska rodovej rovnosti (hoci ak sme úprimní, nielen z tohto hľadiska) politické zastúpenie Maďarov na Slovensku ani naďalej nereprezentuje svet 21. storočia.

Slabé presadzovanie záujmov

Ak sa pozrieme na čísla volebných výsledkov a parlamentných poslancov, z hľadiska Maďarov na Slovensku možno nazvať medzivojnové obdobie hoci aj úspešným. Ak však posudzujeme presadzovanie záujmov maďarskej politiky na Slovensku, obraz už ani zďaleka nie je taký pozitívny.

Aktivistickí poslanci ako Ignác Schultz alebo István Csomor nemali v podstate žiadny vplyv na politiku svojej materinskej strany (československá sociálna demokracia a Agrárna strana), ktoré celý čas vytrvali pri predstavách československého národného štátu. Parlamentné kluby maďarských občianskych strán, ktoré mali 8-10 členov a ktoré boli celý čas v opozícii, predstavovali v 300-člennej snemovni nepatrnú silu, dokonca ich koaličný potenciál sa rovnal takmer nule.

Spolupráca s československými stranami bola v dôsledku rozdielnych názorov na versaillský mierový systém a československú národnostnú politiku nepredstaviteľná. Sudetonemecké strany sa síce zdali byť prirodzenými spojencami, no k skutočnej spolupráci medzi nimi napokon nikdy nedošlo.

A tak sa činnosť maďarského zastúpenia v parlamente prejavovala najmä v tom, že pred plénom národného zhromaždenia deklarovali domnelé alebo skutočné krivdy na Maďaroch. Na celoštátnu politiku však nemali vplyv.

Keďže ten maximálne tucet mandátov, ktoré boli v maďarských rukách, aktuálna vládna koalícia nikdy nepotrebovala, československá väčšina nebola nútená robiť akékoľvek ústupky maďarským stranám. V tomto ohľade bola situácia sudetských Nemcov úplne odlišná, lebo ich predstavitelia boli od roku 1926 neustále vo vláde a – hoci československé štátne zriadenie nevedeli zmeniť – pre nemecké obyvateľstvo dokázali získať množstvo úľav, ktoré ovplyvňovali ich každodenný život.

V roku 1938 sa všetko zmenilo

Keď bolo na jeseň 1938 v dôsledku prvej viedenskej arbitráže územie južného Slovenska pripojené k Maďarsku, maďarskí poslanci pražského parlamentu prišli o svoje mandáty. Mohli si ich ponechať len János Esterházy a Augustín Petrášek, ktorých bydlisko ostalo na Slovensku. Ostatných postretol všelijaký osud.

Poslanci Zjednotenej maďarskej strany si prostredníctvom kooptácie v podstate presadli do maďarského parlamentu, kde rýchlo zabudli na všetko, čo rečnili o právach menšín v Prahe, a postavili sa do radov tých, ktorí zbavovali Židov ich práv.

Predstavitelia ľavice a aktivisti – ak ostali na odpojenom území – sa ocitli v inej situácii. Neraz ich pre pôsobenie za uplynulých dvadsať rokov vyhlásili za zradcov a dostali sa do kategórie tolerovanej, prípadne prenasledovanej politickou mocou.

Osudy oboch skupín však mali spoločné to, že po roku 1945 nikto z bývalých maďarských politikov nemal možnosť zastupovať záujmy maďarského obyvateľstva. Väčšina z nich musela Československo opustiť a tí, ktorí zostali, ako napríklad István (Štefan) Major, mohli zostať v politickom živote len za cenu reslovakizácie.