Jana Červenáková o eutanázii: Je absurdné, ako dnes ignorujeme slobodnú vôľu pacientov
Dnes dokážeme pri živote dlhodobo udržiavať nevyliečiteľne chorého a samostatne života neschopného človeka. Zbytočne tým predlžujeme utrpenie. Kým nevyriešime toto, zaoberať sa eutanáziou je zbytočné, hovorí odborníčka na zdravotníctvo.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Jana Červenáková (1963) za druhej vlády Mikuláša Dzurindu riešila projekt Veriteľ na oddlženie zdravotníctva a transformáciu zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti. Viedla zdravotnú poisťovňu Apollo, spoluzakladala Health Management Academy, je spoluzakladateľkou neziskovej organizácie Viaticus, ktorá sa venuje problematike umierania a smrti.
Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie? Ak máte k téme čo povedať, napíšte, prosím, na [email protected].
Čo si myslíte o eutanázii, o smrti z vlastného rozhodnutia?
Zo smrti sme si vytvorili strašiaka. V skutočnosti je to najväčší dar, aký nám tu Boh zanechal. Keby sme totiž nezomierali, ľudské utrpenie by nemalo konca. A keby ľudia umierali za odmenu, som si istá, že ich správanie sa počas života by bolo úplne iné ako dnes.
Ja osobne podporujem, aby ľudia mali právo rozhodnúť o svojom odchode. Tento cieľ je však u nás ešte veľmi ďaleko. Musí mu totiž predchádzať príprava spoločnosti na tento krok. A naša spoločnosť nielenže nie je pripravená na uzákonenie eutanázie, ona priam ignoruje, že život sa raz končí, že všetci zomrieme, že v tomto sme si rovní. Kým nemáme vyriešený ani taký elementárny problém, aby nik nezomieral sám, nepohneme sa.
Ďalší problém spočíva v tom, že nemáme formálne upravené to, aby sme ľuďom zbytočne nepredlžovali zomieranie. Naopak, súčasná legislatíva je nastavená tak, aby zdravotníci človeku predlžovali život, a teda naťahovali jeho posledné okamihy čo najdlhšie. Keby tak nekonali, bralo by sa to ako neposkytnutie zdravotnej starostlivosti. Rodiny pacientov by dokonca takých lekárov mohli žalovať.
Smerujete k tomu, že nemáme doriešené, ako narábať s človekom na konci jeho života?
Smerujem k tomu, že nemáme upravené, aby človek mohol rozhodnúť aspoň o tom, v akej etape, v akom stave a v akom prípade už nechce, aby mu bola poskytovaná liečba. Kým nemáme toto, ako chceme riešiť čosi také náročné ako eutanázia? Aktuálnym problémom je skôr nadmerná liečba na konci života, ktorou zbytočne predlžujeme ľudské utrpenie. Osobná sloboda pacienta tu prakticky nič neznamená.
Mala som veľa rozhovorov s advokátom a súdnym lekárom Petrom Kováčom. Vravel, že je až neuveriteľné, ako u nás deklarujeme starostlivosť o pacientov. Ale s tým, že tá starostlivosť musí byť zásadne taká, akú chcú tí druhí, nie pacienti sami. Je absurdné, ako ignorujeme slobodnú vôľu pacientov.
V tomto kontexte je zaujímavé, ako sa aj cirkev odvoláva na Bohom danú slobodnú vôľu ľudí konať dobro aj zlo, ale keď má ísť o slobodnú vôľu rozhodnúť o svojom odchode, zrazu je to problém.
Áno. Cirkev si uplatňovanie slobodnej vôle predstavuje práve takto. Predstavuje si ju tak aj Boh? Lebo on isto nikdy nepovedal, že povinnosťou človeka je trpieť. Medicína je dvojsečná zbraň – poskytuje úžasné možnosti, ako predĺžiť ľudský život, ale treba to robiť vždy? Aj za cenu ľudského utrpenia? Lekári sú však prostredníctvom vzdelávania programovo vedení k takzvanej víťaznej medicíne za každých okolností. Keď začnú strácať pacienta, nevedia, čo s tým. Podľa mňa je to chyba.
Lekár Peter Stachura mi hovoril, že ak by bola všade dostupná kvalitná paliatívna starostlivosť, eutanázia by nebola potrebná. Podľa neho vôbec nie je riešením.
Mýli sa.
