Voľby nie sú dostihy, dôležitejšie ako byť prvý je mať 76 mandátov

Autor je poslancom NR SR a kandidátom OKS na kandidátke SaS

V médiách a na sociálnych sieťach sa rozbehla živá diskusia, či voliči PS majú zachraňovať menšie demokratické strany, ktorým hrozí, že nezískajú päť percent hlasov, či je v poriadku, ak ich na to niekto nabáda, alebo či by, naopak, voliči menších demokratických strán nemali voliť PS, aby niekto porazil Smer-SD.

Viaceré z protichodných názorov na tieto otázky sú legitímne, odrážajú istú logiku, dôležité je však povedať si, čo v tejto diskusii z hľadiska argumentácie sedí a čo nie.

Je dôležité, aby niektorá z demokratických strán porazila Smer-SD, a v tejto chvíli to vyzerá, že to môže urobiť len PS. Je to dôležité predovšetkým pre samotné PS a jeho presvedčených voličov. A je úplne v poriadku, ak sa PS o tento legitímny cieľ usiluje a ak jeho priaznivci hľadajú argumenty, ktorými o dôležitosti tohto cieľa presviedčajú iných a snažia sa pre PS získať čo najviac voličov.

Podobne je dôležité, aby sa demokratické strany, ktoré sa pohybujú na hranici zvoliteľnosti, udržali nad piatimi percentami, alebo ak im prieskumy prisudzujú o niečo menej ako päť percent, aby túto hranicu prekonali. A opäť, dôležité je to najmä pre tieto strany a ich presvedčených voličov. A je úplne v poriadku, ak sa strany nachádzajúce sa na hranici zvoliteľnosti usilujú získať viac ako päť percent hlasov a ak ich priaznivci hľadajú argumenty pre ich voľbu, napr. aj tým, že je pre celkový výsledok volieb dôležité, aby prepadlo čo najmenej hlasov voličov demokraticky orientovaných strán.

Voľby ako konské dostihy

Čo však nie je úplne v poriadku, je používanie argumentov, ktoré nesedia. Nesedí napríklad tvrdenie, že pre výsledok volieb je dôležitejšie, ktorá strana vyhrá voľby (získa viac hlasov ako iné strany), než to, ktoré zo zoskupení strán, ktoré navzájom nevylučujú spoluprácu, získa 76 a viac mandátov v Národnej rade, respektíve ku komu sa priklonia budúce parlamentné subjekty, ktoré to sú schopné zahrať na obe strany.

Voľby totiž nie sú konské dostihy. Presnejšie povedané, parlamentné voľby na Slovensku nie sú konské dostihy. Relatívny (jednokolový) väčšinový volebný systém sa, naopak, ku konským dostihom zvykne prirovnávať. Lebo aj v ňom je dôležité, kto dobehne ako prvý, bez ohľadu na to, s akým odstupom pred druhým. Tento systém sa uplatňuje pri voľbe poslancov dolnej komory britského parlamentu, alebo na Slovensku pri voľbe starostov, primátorov a županov. Vo voľbách víťazí kandidát, ktorý získa o čo i len o jeden hlas viac ako druhý v poradí a bez ohľadu na to, koľko hlasov dokopy získali všetci ostatní kandidáti.

Pri voľbách do NR SR to tak však nie je, lebo sa uplatňuje pomerný volebný systém, a oveľa dôležitejšie ako to, ktorá strana získa najviac hlasov, je to, ktorá strana dokáže dať v parlamente dokopy 76 a viac mandátov a vytvoriť väčšinovú vládnu zostavu. Či to bude Smer-SD a strany, ktoré budú ochotné s ním vstúpiť do vlády, alebo to bude PS a strany, ktoré s ním budú ochotné vstúpiť do vlády.

Pre celkový výsledok demokratických strán je, pochopiteľne, dôležitý volebný výsledok najsilnejšej z nich a čím viac voličov získa PS, tým budú šance na vytvorenie vlády bez Smeru väčšie. Ale nemenej dôležité pre celkový výsledok demokratických strán je aj to, aby sa do parlamentu dostali strany, ktorých preferencie sa pohybujú tesne nad hranou alebo na hrane zvoliteľnosti. Nezabúdajme, že po vzniku samostatnej Slovenskej republiky tu parlamentné voľby vyhrali iba subjekty, na ktorých čele stál Vladimír Mečiar, Robert Fico či Igor Matovič. Ale až po troch voľbách vznikli vlády, v ktorých víťazná strana zastúpená nebola (1998, 2002, 2010).

Poverenie neznamená zostavenie vlády

Druhým argumentom, ktorý nesedí, je tvrdenie, že je dôležité, kto vyhrá voľby, lebo práve ten bude zostavovať vládu. Toto tvrdenie sa opiera o tradíciu, že hlava štátu po voľbách poveruje zostavením vlády predsedu najsilnejšej strany. Ústava však nehovorí nič o poverovaní zostavením vlády. Priamo z textu ústavy vyplýva iba to, že prezident vymenúva predsedu vlády (čl. 110) a na jeho návrh vymenúva ďalších členov vlády (čl. 111). Nie je v nej nič o tom, akým spôsobom má prezident dospieť k rozhodnutiu, koho vymenuje za predsedu vlády, nič o poverení zostavením vlády či možnosti takéto poverenie vrátiť alebo odobrať.

Poverenie predsedu víťaznej strany rokovaniami o zostavení vlády je iba ústavná zvyklosť. Ak by sa prezidentka rozhodla poveriť zostavením vlády niekoho iného, predseda víťaznej strany to síce môže kritizovať, ale nemá sa ako domáhať toho, aby bol zostavením vlády poverený on. Na poverenie totiž nemá žiadny ústavný ani právny nárok.

To neznamená, že by pani prezidentka nemala túto ústavnú zvyklosť rešpektovať. No poverenie zostavením vlády neznamená, že sa poverenému víťazovi volieb podarí väčšinovú vládu zostaviť a že sa to nepodarí niekomu inému. Ako sme to už aj na Slovensku viackrát zažili.

Prečo nefetišizovať volebné víťazstvo

A navyše – a to je zrejme hlavný argument proti fetišizácii volebného víťazstva – poverenie od hlavy štátu predsa vôbec neznamená, že ostatné strany nebudú medzi sebou rokovať podľa svojej politickej blízkosti, výsledkov volieb a vlastných záujmov. Robert Fico sa po voľbách 2016 nestal predsedom vlády preto, lebo Smer-SD bol víťazom volieb a jeho predseda dostal od prezidenta poverenie zostaviť vládu, ale preto, lebo Andrej Danko a po ňom aj Béla Bugár a Radoslav Procházka uprednostnili vládu s Robertom Ficom pred vládou s Richardom Sulíkom a Igorom Matovičom. O možnosti zostavenia vlády bez Smeru sa však v tom čase viedli politické rokovania, hoci nikto z rokujúcich nemal poverenie od prezidenta. Ak by všetky zúčastnené strany mali vôľu takú vládu vytvoriť, tak by bola vznikla, a mali by sme tu ďalšiu vládu bez víťaza volieb.

Po voľbách v roku 2010 zasa bolo od spočítania hlasov úplne jasné, že Smer-SD vyhral voľby, ale Fico premiérom nebude, lebo väčšinou v parlamente disponovali štyri pravostredové strany, ktoré už vopred deklarovali vôľu vytvoriť vládu bez Smeru. Poverenie, nepoverenie.

Poverenie je formalita, ktorá nedáva víťazovi volieb monopol na vedenie rokovaní o zostavení vlády ani nemôže zabrániť ostatným stranám, aby spolu rokovali. Predstavme si, že by sa víťazom volieb stalo PS, ktoré by získalo viac hlasov ako Smer-SD, ale zároveň by v dôsledku prepadu väčšieho množstva hlasov demokratických strán mala v parlamente nadpolovičnú väčšinu poslancov (predstavme si ten najhorší možný hroziaci scenár) trojica proruských strán Smer-SD, Republika a SNS. PS vylučuje spoluprácu s týmito troma stranami, všetky tri strany vylučujú spoluprácu s PS. Poverenie PS by v takejto situácii bola čistá formalita, dokonca zbytočnosť, lebo by bolo vopred jasné, že PS nemá šancu zostaviť väčšinovú vládu. Nemuselo by to nutne znamenať, že by Smer-SD zostavil vládu práve v takomto zložení, ale určite by ju nemal ako zostaviť víťaz volieb, teda PS.

Ale aj keby voľby dopadli menej jednoznačne a PS by ako víťaz volieb získalo poverenie od pani prezidentky, bolo by naivné si myslieť, že Smer-SD by v takej situácii ostal sedieť so založenými rukami, s nikým by nerokoval a počkal by, či sa PS podarí zostaviť vládu. Určite by od začiatku vyvíjal horúčkovitú aktivitu a rokoval s inými stranami s cieľom vytvoriť parlamentnú väčšinu.

Okrem ústavnej zvyklosti poverovať víťaza volieb zostavením vlády, ktorej je dobré sa pridŕžať, ale nie je úplne záväzná, je prezidentka viazaná povinnosťou zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov, ktorý jej ukladá priamo ústava (čl. 101). A vo vzťahu k rozhodovaniu hlavy štátu po parlamentných voľbách je naplnením tejto povinnosti umožnenie čo najskoršieho zostavenia vlády, ktorá má šancu získať väčšinovú podporu parlamentu. Nie nutne vlády vedenej predsedom víťaznej strany.

Každý nech volí slobodne

Aby nedošlo k nedorozumeniu. Nič z vyššie uvedeného nie je presviedčaním voličov PS, že nemajú voliť PS, ale majú zachraňovať SaS, Demokratov alebo KDH. Každý má vo voľbách slobodne prejaviť svoj názor. Ak je niekto presvedčený, že chce voliť PS, nech volí PS, nemá povinnosť zachraňovať menšie demokratické strany. A naopak, ak chce niekto voliť SaS, Demokratov, alebo KDH, nemusí svoje rozhodnutie prehodnocovať, aby pomohol PS predstihnúť Smer-SD.

Sú však aj voliči, ktorí ešte nie sú pevne rozhodnutí, koho voliť. A niektorí z nich sa nebudú rozhodovať na základe štúdia volebných programov či rozmýšľania nad tým, ku ktorému z kandidujúcich subjektov majú svojimi názormi najbližšie, ale budú hlasovať takticky, tak aby zvýšili šance demokratických strán vytvoriť vládu bez Smeru. A mali by sa rozhodovať na základe argumentov, ktoré sedia.