Nepočujúca učiteľka: Úplnú hluchotu považujem za najťažšie postihnutie, pretože navonok je neviditeľné
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Nepočujem nič, dokonca ani to, ako znie tón alebo farba môjho vlastného hlasu,“ opisuje svoj hendikep 46-ročná Zuzana Knapová Daubnerová. Svoju odlišnosť od počujúcej rodiny si začala naplno uvedomovať až v dvanástich rokoch. „Dovtedy som si to veľmi nevšímala, lebo moji najbližší ma zahŕňali veľkou pozornosťou a láskou.“
Rodičia ju odmalička viedli k tomu, aby sa dokázala vyjadrovať v hovorenej aj v písanej forme. Odzeranie z pier je pre ňu nespoľahlivá metóda, keďže pri nej nevníma žiadne zvukové podnety, ktoré by jej pomáhali rozlišovať jednotlivé výrazy. Otázky preto počas rozhovoru prekladal do posunkového jazyka prizvaný tlmočník Pavol Roman. Následne na ne odpovedala slovne.
Bežne však komunikuje aj v slovenskom posunkovom jazyku, ktorý popri dramatickej výchove zároveň vyučuje na špeciálnej základnej škole v Bratislave. So žiakmi zvykne pripravovať rôzne krátke inscenácie či divadelné vystúpenia. Ich súčasťou je vždy hudba, ktorú najskôr vyberá sama. Ako v rozhovore vysvetľuje, hoci skladby nezachytáva sluchom, dokáže ich vnímať hmatom.
Ďalej sa dočítate:
- prečo ju deti v materskej škole od seba odháňali;
- vďaka čomu ju otec dokázal naučiť abecedu a prvé slová;
- aký budík používajú nepočujúci a ako sa hádajú;
- prečo je komunikácia s lekármi niekedy kameň úrazu;
- aké má skúsenosti s úradmi, kuriérmi či vlakovými stanicami;
- či môže fungovať vzťah medzi počujúcou a nepočujúcou osobou;
- v čom sa vyučovanie nepočujúcich detí za niekoľko dekád zmenilo;
- ako by reagovala, keby zrazu mohla počuť.
Existujú rôzne poruchy sluchu, ktoré sa od seba líšia príčinami vzniku či závažnosťou. Akú máte vy?
Ja mám lekárom potvrdenú stopercentnú obojstrannú hluchotu. Nepočujem nič, dokonca ani to, ako znie tón alebo farba môjho vlastného hlasu.
V rodine som jediná nepočujúca. Presná príčina sa nikdy bližšie neurčila, ale moja matka prekonala v tehotenstve vírusové ochorenie. Neviem si s istotou spomenúť, o aký vírus konkrétne išlo. Potom som krátko po narodení dostala zápal mozgových blán. Predpokladám, že tieto faktory mohli moje zmyslové postihnutie zapríčiniť.
Postrehli ste v detstve, že sa v niečom od svojej rodiny odlišujete?
Začala som si to uvedomovať až v dvanástich rokoch, čo spätne považujem za zlomový vek. Dovtedy som si ten rozdiel veľmi nevšímala, lebo moji najbližší ma zahŕňali veľkou pozornosťou a láskou. Nemala som teda priestor zaoberať sa tým, že som iná ako oni.
Ale vyskytovali sa také momenty v materskej škole, ktorá bola v blízkosti nášho domova. Nevedela som tam pochopiť, prečo svojim rovesníkom nerozumiem a prečo ma neprijímajú do kolektívu. No dialo sa to vlastne z pochopiteľných dôvodov, keďže v tom prostredí nebolo nikoho, kto by mal rovnaké či podobné postihnutie ako ja alebo aspoň patričné skúsenosti s nepočujúcimi.
Keby som vtedy bola na mieste počujúcich detí, tiež by som mala problém komunikovať s nepočujúcim človekom. Nevedela by som, ako mám k nemu pristupovať, bála by som sa, že ho nejakým spôsobom urazím. Keď sa vcítim do myslenia počujúcej spoločnosti, tak to prehlbovanie bariéry aj chápem.
Hluchota a znížená schopnosť odčítať z pier mi teda bránili bezprostredne si získavať kamarátov. V škôlke som často osamelo sedávala a stála v rohoch miestnosti či vonku pri kovovom plote. Pozorovala som, ako sa ostatné deti smejú, vymieňajú si medzi sebou príhody, rôzne zážitky. Keď som sa snažila priblížiť, výrazne ma odmietali a rukou vyháňali, nech idem preč.
Ako ste sa cítili?
Popravde, cítila som sa hrozne. Ale musím povedať, že ako dieťa som bola oveľa silnejšia než dnes. Vtedy som toto celé roky ticho tolerovala. Povedala som si: keď ma nechcú, v poriadku. Stiahla som sa do úzadia a vyčkávala som na moment, keď po mňa naši konečne prídu. Každú chvíľu som otravovala panie učiteľky s otázkou, kedy už pôjdem domov. Muselo im to liezť na nervy, ale boli ku mne veľmi ohľaduplné. No ani ony nevedeli so mnou komunikovať, pretože za komunizmu sa o tejto problematike otvorene nerozprávalo.
Raz sa stala taká situácia, že moja babka z maminej strany, ktorá s nami bývala, vešala bielizeň a videla, ako sa vonku deti hrali, no ja som bola pohodená v kúte. Nedokázala sa len prizerať, tak
