Pred 30 rokmi si Jeľcin tvrdo prišiel po moc, ale využili ju hlavne jeho oligarchovia
Prvý ruský prezident Boris Jeľcin mal dosť sily a odhodlania na to, aby rozbil sovietsky systém, ale už nie na to, aby na jeho troskách vybudoval niečo funkčné. A možno práve tu sa začalo to, čo dnes pokračuje Putinom.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Už len do konca týždňa môžete podporiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024). Maďarský projekt Denníka N Napunk bude v tejto dobe ešte dôležitejší. ]
Martin Groman je novinár a historik médií. Prednáša na FSV KU, MUP
a vedie Spoločnosť Ferdinanda Peroutku.
Michal Stehlík je historik a slovakista. Pôsobí na Filozofickej fakulte KU,
kde bol v rokoch 2006 až 2014 dekanom.
„Prezident Bush starší bohužiaľ až do trpkého konca podporoval Michaila Gorbačova. Administratíva Billa Clintona bola podobne zamilovaná do Borisa Jeľcina a podporovala ho na úkor koherentnej a konzistentnej politiky, ktorá by v Rusku tlačila na hospodárske reformy a demokraciu. Bush mladší urobil rovnakú chybu s Putinom,“ napísal so zjavnou skepsou ruský šachový veľmajster Garry Kasparov vo svojej knihe Zima prichádza.
Americká, ale v zásade západná administratíva podľa neho opakovane vkladala dôveru do jednotlivca namiesto dôrazu na demokratické inštitúcie, praktiky a princípy, ktoré by Rusko posunuli na ceste k štandardnej demokracii.
Akoby stačilo, že si Západ našiel niekoho, s kým sa dalo napríklad len zdanlivo spolupracovať, a vložil doňho všetky nádeje, že práve on posunie Rusko pre Západ vytúženým smerom. V konečnom dôsledku ho však musel tak či tak nechať robiť vlastnú politiku.
Keď sa nereálne nádeje na demokratizáciu Ruska prostredníctvom osvieteného jednotlivca nevyhnutne nenaplnili, bolo zväčša už neskoro alebo nebolo možné vycúvať. Takto to šlo do chvíle, keď sa zatiaľ posledný z kremeľských vladárov úplne vymkol akémukoľvek demokratickému pôdorysu a premenil Rusko na teroristický a mafiánsky štát.
Ale mohlo to byť inak? Nebolo to vlastne nevyhnutné? A nevydalo sa Rusko na túto cestu už dávno pred Putinom?
