Nikomu na Slovensku neprekážalo, že sme sa len tak pustili do obchodnej vojny s Ukrajinou?

Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone DC

Na vine môže byť moja geografická vzdialenosť od slovenskej verejnej diskusie. Nezdá sa mi však, že by som od našej vlády počul zdôvodnenie toho, prečo sa Slovensko pridalo k poľskému a maďarskému zákazu dovozu ukrajinského obilia, od ktorého napokon ministerstvo pôdohospodárstva ustupuje prostredníctvom zavedenia systému obchodných licencií.

Jednostranné zákazy sú rovnako krátkozraké a kontraproduktívne ako ich predchádzajúca verzia, ktorá bola v platnosti po nátlaku piatich stredo- a východoeurópskych krajín v celej Európskej únii do 15. septembra. Ukrajinskému poľnohospodárstvu škodia v kritickom momente, keď Ukrajina v dôsledku ruskej agresie nevie svoju produkciu vyviesť z čiernomorských prístavov. A navyše prichádzajú bez odobrenia Európskej komisie, stavajúc tak naše tri vlády do priameho konfliktu s európskym právom. S akým cieľom?

V maďarskom prípade je zámer, bohužiaľ, jasný: škodiť Ukrajine. V poľskom prípade sa Ukrajina stala predmetom polarizovaného a čoraz nezodpovednejšieho predvolebného boja. Poľskí poľnohospodári sú dobre organizovanou skupinou a tvoria jadro podpory strany Právo a spravodlivosť. Ak ide o volebné víťazstvo, tak musia ísť dlhodobé záujmy Poľska na Ukrajine – menovite jej úspech – bokom.

Nešťastnou bola aj nedávna eskalácia zo strany premiéra Morawieckeho, varoval pred ďalšími zákazmi dovozu ukrajinských produktov a naznačil, že jeho prioritou je vyzbrojenie Poľska skôr než pomoc Ukrajine. Neostáva než dúfať, že ide o poslednú z výstredností, ktoré vo Varšave uvidíme pred voľbami 15. októbra.

Slovensku však nevládne ani Orbán, ani Kaczynski. Slovensko má dnes úradnícku vládu, navyše bez dôvery v parlamente. To, že sa takáto vláda pustila, len tak mimochodom, do politiky, ktorá poškodila našich spotrebiteľov, ako aj naše dlhodobé záujmy na Ukrajine, a na dôvažok nás dala do problematickej spoločnosti dvoch vlád, ktoré si z provokovania Bruselu urobili dlhodobý zvyk, by nemalo ostať bez odozvy.

Zjavným problémom je to, že jednostranné zákazy, ako aj slovenské ad hoc licencie idú proti princípom európskeho spoločného trhu. Členské štáty vo všeobecnosti nemôžu podnikať samostatnú obchodnú politiku. Argumenty o oprávnenosti týchto opatrení založené na katastrofizovaní dôsledkov dovozu z Ukrajiny na domácich poľnohospodárov sú nepresvedčivé. Morawiecki hovorí o „destabilizácii“, avšak faktom ako v Poľsku, tak aj na Slovensku je, že inflácia cien potravín dnes zostáva v dvojciferných číslach – a po väčšinu roka dokonca prevyšovala 20 percent. Dovoz, ktorý tieto inflačné tlaky obmedzuje, nie je destabilizujúci. Naopak, je niečím, čo spotrebitelia môžu v takej situácii len privítať.

Argument o tom, že obilie má ísť chudobných krajinám, ktoré ho potrebujú, a nie nám, rovnako neobstojí. Iste, námorná doprava je rádovo lacnejšia než doprava po súši a ukrajinské poľnohospodárstvo bolo dlho naviazané na lodnú prepravu svojich prebytkov do rozvojových krajín. Lenže obilie je súčasne komoditou, ktorá je zameniteľná. Ak sa v Európskej únii predá ukrajinské obilie, môže sa iné obilie z Únie vyviezť do krajín, ktorým v dôsledku ruských blokád a útokov na ukrajinské prístavy hrozí hlad – samozrejme, nie v rovnakom množstve a pri rovnakej cene.

To, že si trh so situáciou spustenou ruskou vojnou neporadí dokonale, však nijako neospravedlňuje aktívnu slovenskú, poľskú a maďarskú snahu o sťaženie vývozu prostredníctvom našich zákazov. Tie otázku potravinovej bezpečnosti krajín, ktoré dnes obilie potrebujú, iba zhoršujú.

Ako Kyjevu, tak Bruselu tiež zákazy signalizujú akúsi dvojtvárnosť ohľadom ukrajinského vstupu do Únie. Predsa až Ukrajinci do EÚ a jej spoločného trhu vstúpia, tak ich poľnohospodárstvo nebude o nič menšie ani o nič menej konkurencieschopné než dnes – naopak, bude tiež podľa všetkého príjemcom platieb zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ak si teda nevieme s ukrajinskými poľnohospodárskymi prebytkami politicky poradiť dnes, v čase vojny a vysokej inflácie, tak ako s nimi plánujeme naložiť v normálnych časoch?

Jediné rozumné vysvetlenie pre počínanie slovenskej vlády súvisí s našou vlastnou volebnou kampaňou. Ódorov kabinet sa síce o dôveru občanov neuchádza, ale technokrati v ministerských funkciách dozaista nechcú darovať Ficovi, Republike a iným gaunerom ďalšiu predvolebnú tému, ktorou by sa ukrajinské obilie skoro isto stalo, ak by sa Slovensko k zákazu našich susedov nepridalo.

Či bude takáto politická nadpráca účinná, je otázne – podobne ako to, či stojí za cenu poškodenia našich dlhodobých strategických záujmov na Ukrajine i v Bruseli. Čo je však jasné, je, že čisto technokratickej vláde, navyše bez parlamentnej väčšiny, takéto kroky nesvedčia, a to nehovoriac o protiukrajinskej pachuti, ktorú si mohlo Slovensko minimálne do volieb odpustiť.