Plno turistov, v lese pracujú miestni furmani. Slovenský raj ukazuje, ako môžu vyzerať parky po reforme
Strany ako Smer, SNS, Republika či Sme rodina chcú po voľbách rušiť zonácie národných parkov či rovno celé ministerstvo životného prostredia. Slovenský raj však ukazuje, že národný park po zonácii dokáže súbežne s ochranou prírody zabezpečiť regiónu peniaze z cestovného ruchu, pracovné miesta aj v lesnom hospodárstve a drevo miestnym spracovateľom a obyvateľom.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Výsledok parlamentných volieb bude dôležitý aj pre ďalšie smerovanie národných parkov. Aktuálne prebieha ich reforma, ktorú schválil parlament. Parky sa stali samostatnými právnymi subjektmi a spravujú väčšiu či menšiu časť štátnych pozemkov, ktoré predtým patrili pod Lesy SR. Rozsah závisí od toho, či majú zonácie, ktoré priebežne vyhlasuje vláda. Tento september to bola zonácia Národného parku Slovenský kras.
Smer by ju však chcel razantne prehodnotiť, Sme rodina sa zasa plánuje obrátiť na Ústavný súd. Slovenská národná strana chce po voľbách zrušiť celé ministerstvo životného prostredia.
Vybrali sme sa pozrieť, ako to funguje v Národnom parku Slovenský raj, ktorý má zonáciu a spravuje všetky štátne lesné pozemky na svojom území.
Hoci je pomerne zavčasu, na Podlesku pri Hrabušiciach panuje čulý ruch. Turisti vedia, že denného svetla ubúda a mnohé zaujímavé lokality sú hlbšie v srdci národného parku. Dve veľké parkoviská sa rýchlo plnia.
Jedno prevádzkuje obec, druhé urbár Hrabušice. Ten tu má aj stánok, v ktorom ponúka ovčí syr z vlastnej výroby a buchty. Parkovisko prináša urbáru podľa jeho predsedu Marcela Slivku celkom pekné príjmy. Ďalšie peniaze dostávajú za to, že časť lesov leží v bezzásahovej zóne. O to menej ťažia drevo.
Za parkovné platíme 6 eur, je v ňom aj poplatok za vstup do roklín. Ten ide obciam, na ktorých pozemkoch ležia turistické chodníky v roklinách a ktoré platia údržbu turistickej infraštruktúry.
Prejdeme okolo dvoch reštaurácií a sme pri informačnom centre, kde sa stretávame s riaditeľom Správy Národného parku Slovenský raj Tomášom Dražilom a vedúcim lesníkom Michalom Tomčíkom.
Informačné centrum je nové a moderne poňaté. Vnútri sú interaktívne expozície a pracovník, ktorý ovláda cudzie jazyky. Tu je to nevyhnutnosť, pretože kým sme dnu, prichádzajú výlučne zahraniční návštevníci.
Z vonkajšej strany sú čisté toalety a obrazovka so semaforom, ktorý ukazuje, koľko ľudí je aktuálne v rokline Suchá Belá. Ak návštevník vidí, že by dlho čakal na prechod, môže si zvoliť inú. Z Podlesku ide množstvo trás za viacerými zaujímavými cieľmi a dajú sa rôzne kombinovať.
Navštívila som rôzne národné parky v zahraničí – od Maďarska cez Česko, Chorvátsko, pevninské USA až po Aljašku a takýto vstup do parku je štandard. Nie však na Slovensku. Väčšina parkov návštevnícke centrum vôbec nemá. Mnohé z nich doteraz nevlastnili pozemky ani vyhovujúce budovy.
Po spustení reformy národných parkov sa situácia zmenila, pod správy parkov prešli od štátneho podniku Lesy SR aspoň prísne chránené rezervácie. Všetky štátne pozemky v parku spravujú tie parky, ktoré majú zonácie, s výnimkou pozemkov v správe Slovenského pozemkového fondu, povodia a jaskyne, do ktorých „odluky“ od Správy slovenských jaskýň sa zatiaľ nikto nechce púšťať.
Znamená to, že národné parky môžu samy rozhodnúť, kde má byť náučný chodník a kde návštevnícke centrum, môžu ho postaviť buď nanovo, prípadne ho zriadiť v budove delimitovanej od štátnych lesníkov. Takmer všetky národné parky sa tento rok zapojili do výzvy ministerstva investícií na projektovú dokumentáciu návštevníckych centier.
Zonáciu majú zatiaľ štyri z deviatich národných parkov. Čaká ešte Tatranský národný park, Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry a Poloniny.
Furman presun lesov pod národný park víta
S Tomášom Dražilom a Michalom Tomčíkom sa presúvame do tej časti parku, kde ležia lesné porasty, v ktorých hospodárili štátne lesy, a dnes tu v hospodárení pokračuje aj národný park. Ležia v zóne C. Zóna A je bezzásahová, v zóne B sa robia len také zásahy, aby sa les čo najviac priblížil pôvodným lesom, časom sa bude môcť takisto presunúť do zóny A.
Ani v zóne C sa nerúbe hlava-nehlava, ale prírode blízkym spôsobom. Na to je expert práve Tomčík, ktorý je aj predsedom občianskeho združenia Pro Silva, zameraného na prírode blízke hospodárenie v lesoch.
„Aj v zóne C chceme obnoviť pôvodné drevinové zloženie, štruktúra porastu má byť pestrá, majú tu rásť stromy rôznej výšky, hrúbky a, samozrejme, musí tu ostať ležať dostatok mŕtveho dreva,“ vyratúva riaditeľ Dražil.
Neďaleko nás pracuje partia pilčíkov. Prekračujeme popadané konáre v pomerne hustom lese, ktorý tu vysadil človek. „Sme v rovnovekej bučine, ktorá má 45 rokov, s prímesou smreka,“ vysvetľuje Tomčík. Je tu rovný terén, neďaleko asfaltovej cesty, takže sa môže plniť dopyt po palivovom dreve od obyvateľov neďalekých obcí.“
Stromy sú na ťažbu vyznačené tak, aby bol les odolnejší a stabilnejší. Teraz v tomto poraste rastú štíhle buky nahusto, ťahajú sa za slnkom a korunu majú vysoko. Vietor ich ľahšie vyvráti. Zásahom sa zvýši škála rôzne hrubých stromov a les sa viac priblíži ideálu rôznovekého a druhovo rôznorodého lesa.
Ak tu však lesníci budú chcieť
