Ruská beztrestnosť má dlhú tradíciu, musíme ju prelomiť, vraví ukrajinská držiteľka Nobelovej ceny za mier

Bolesť je ruský nástroj vojny, hovorí obhajkyňa ľudských práv Olexandra Matvijčuk. Centrum pre občianske slobody, ktoré vedie, zdokumentovalo od začiatku veľkej invázie desaťtisíce ruských vojnových zločinov a príbehov ľudského utrpenia.

„Verím, že časom dokážeme obnoviť medzinárodný poriadok a dosiahneme spravodlivosť, ktorá bude v záujme všetkých obetí. Teraz však hlavne potrebujeme prežiť,“ hovorí Matvijčuk.

Vojnové zločiny podľa vás predstavujú spôsob, akým Rusko vedie vojnu a prostredníctvom ktorého chce čo najrýchlejšie získať kontrolu nad cudzím územím. Bolesť ľudí je súčasťou vojenskej stratégie. Ako by ste priblížili takú bolesť niekomu, kto sa nezamýšľa nad ruskou agresiou v rovine systematicky páchaného násilia voči Ukrajincom?

Stále hľadám vhodné slová, ktoré by dokázali opísať našu skúsenosť zo života na Ukrajine počas veľkej invázie, v ktorej Rusko využíva vojnové zločiny na šírenie strachu a na útlak. Ruská agresia a zastrašovanie spôsobili, že sme v jednom momente prišli o všetko, čo sme považovali za normálne. Prišli sme o možnosť chodiť do práce, objať svoje deti, porozprávať sa s našimi priateľmi v kaviarni, dať si napríklad spoločnú rodinnú večeru. Predstava „normálnosti“ sa rozpadla.

Žijeme v permanentnej a všeobjímajúcej neistote. Nemáme kontrolu nad svojimi životmi, nemôžeme plánovať ani niekoľko hodín dopredu, nieto ešte dní, pretože nikdy nevieme, kedy sa začne letecký útok alebo vypadne internet. No znamená to aj to, že sa neustále bojíme o našich milovaných, kamarátov, kolegov a známych v iných mestách, ktorí sa napríklad pridali k ozbrojeným silám. Každodenné čítanie správ hneď po prebudení sa stalo rituálom miliónov Ukrajincov. Ruské rakety možno práve nepadajú na vaše mesto, ale inde to môže byť celkom inak. Aj toto je bolesť, o ktorej hovorím.

Keby som mala v tejto desivej skúsenosti nájsť niečo dobré, bude to asi uvedomenie si toho, čo má a nemá hodnotu, čo je pre nás podstatné. Zrazu sme pochopili, čo je pre nás zásadné a že len máločo v sebe nesie hodnotu, za ktorú chceme bojovať, pre ktorú chceme žiť a pre ktorú sme ochotní umrieť.

Aké hodnoty to teda sú?

Všetky prieskumy ukazujú to isté: Ukrajinci vždy dávajú slobodu na prvé miesto. V súčasnej vojne nejde o konflikt medzi dvoma štátmi, ale o boj medzi dvoma systémami. Ukrajinci bojujú za slobodu vo všetkých smeroch. Bojujeme za to, aby sme mohli mať nezávislú a slobodnú krajinu, aby sme sa nestali ruskou kolóniou, aby sme si mohli zachovať vlastnú identitu, a bojujeme aj za demokratické voľby.

Len za šancu budovať krajinu, v ktorej budú chránené práva všetkých, teraz platíme tú najvyššiu cenu.

Centrum pre občianske slobody, ktoré vediete, dokumentuje porušovanie ľudských práv a zločiny proti ľudskosti už veľa rokov – od roku 2014 aj na Kryme a Donbase. Ako sa vaša práca zmenila s inváziou Ruska proti Ukrajine?

Od jej začiatku čelíme bezprecedentnému množstvu vojnových zločinov. Všetko, čo sme do februára 2022 dokumentovali a čo sa dialo len v niekoľkých regiónoch, sa teraz znásobilo a týka sa celej Ukrajiny.

Nedokumentujeme však iba porušovanie ženevských konvencií, zaznamenávame aj ľudské utrpenie. Vidíme tak neuveriteľné množstvo bolesti, a to je ťažké ako z odborného, ​​tak aj z ľudského hľadiska.

Spolu s desiatkami zväčša regionálnych organizácií sme sa spojili v iniciatíve nazvanej Tribunál pre Putina. Naším cieľom je zdokumentovať každý zločin, ktorý sa stal. Okrem praktík, ktoré sme dokumentovali už dávnejšie – či už sa bavíme o nezákonnom zadržiavaní, únosoch, mučení civilistov, alebo zabíjaní –, sa dnes zaoberáme všetkými druhmi zločinov proti ľudskosti, takže aj nezákonnými deportáciami, popravami a používaním zakázaných zbraní v obývaných oblastiach. Vypočúvame svedkov a obete na oslobodených územiach, monitorujeme okupované mestá, ale zhromažďujeme aj informácie z otvorených zdrojov.

Naša databáza teraz obsahuje 50-tisíc záznamov, a to je len špička ľadovca.

Jedným z monitorovaných vojnových zločinov je aj sexuálne násilie, o ktorom sa v súčasnom konflikte hovorí, aspoň z pohľadu medzinárodnej debaty, viac ako v minulosti, napríklad počas vojny na Donbase. Ako si to vysvetľujete?

Zo sexuálneho násilia sa podľa mňa stáva väčšia téma, pretože ho pribudlo a deje sa teraz všade. Predtým k nemu dochádzalo na okupovanom území a nebol oň zo strany medzinárodnej komunity taký záujem, hoci sme naň dosť upozorňovali.

Celých osem rokov vojny na východnej Ukrajine sme zaznamenávali ruské praktiky vrátane sexuálneho násilia. Podrobné správy a naše zistenia sme pravidelne posielali do OSN, Rady Európy alebo OECD. Nikdy sme sa však nedočkali náležitej reakcie.

Vojnové zločiny ako sexuálne násilie sa pritom dotýkajú celých komunít: obete sa hanbia, blízki cítia vinu, pretože nemohli zabrániť tomu, čo sa stalo, a všetci ostatní sa boja, že by sa to mohlo stať aj im. Tým sa znižuje schopnosť komunít klásť odpor a brániť sa.

Rozmýšľate spätne nad tým, prečo neboli vaše apely a varovania pred ruským nebezpečenstvom vypočuté? Mnohé európske krajiny obracali pozornosť iným smerom, a to aj po roku 2014.

Problém je v tom, ako politici premýšľajú. Rozhodovali sa totiž na základe ekonomických záujmov, politických otázok, bezpečnostných faktorov, ale už nie na základe hodnôt, ktoré deklarovali.

Teraz hovorím hlavne o politike voči Rusku – všetci vedeli celé desaťročia, že Rusko prenasleduje vlastnú občiansku spoločnosť, zatvára novinárov, zabíja aktivistov, rozháňa demonštrácie a pácha strašné vojnové zločiny v iných krajinách sveta. Aj rozvinuté demokracie pred tým však zatvárali oči. Nehľadeli totiž na ľudskoprávne hodnoty.

Dnešná situácia je dobrým ponaučením, že takto to nejde. Možno to je pre krajiny krátkodobo prospešné, ale z dlhodobého hľadiska príde katastrofa. Ak teda máme všetky svoje rozhodnutia robiť na základe ekonomického prospechu, musíme zahrnúť do úvahy o ňom bezpečnostné faktory aj ľudskoprávne aspekty.

V prejave na ľvivskom kongrese Ukraine Unmuted ste povedali, že pracujete s dôsledkami ruskej kultúry, ktorá nezahŕňa iba umelecké artefakty, ale aj zabíjanie, mučenie, pustošenie ukrajinských miest a aj obete, ktoré ruskí vojaci nechali bezvládne ležať so zviazanými rukami. Ukrajinská bolesť je z vášho pohľadu dôsledkom hlboko zakorenenej ruskej beztrestnosti. Keď však ruské zločiny neboli potrestané v prípade Čečenska, Gruzínska, Mali, Sýrie ani Líbye, z čoho sa dá usudzovať, že to bude teraz inak?

Ruská beztrestnosť má dlhú tradíciu. Videli sme, ako Rusko zničilo čečenské mesto Groznyj, a reakcia? Žiadna. Sledovali sme, ako Rusko bombardovalo civilistov v Aleppe, a opäť žiadna reakcia. Nedá sa tak čudovať tomu, že Rusko v roku 2022 do základov zničilo ukrajinský Mariupol. Keď po zverstvách, ktoré urobíte, nepríde žiadny trest, je jasné, že si ľudia začnú myslieť, že si môžu robiť, čo chcú.

Rusko dnes na Ukrajine ničí školy, divadlá, obytné domy, indoktrinuje ukrajinské deti, vraždí a robilo to aj inde.

Aj preto je také dôležité prelomiť tento cyklus a ukázať, že existuje spravodlivosť. Je to dôležité nielen pre Ukrajinu, ale aj pre všetkých ostatných ľudí, ktorí trpeli ruskými vojnovými zločinmi: v Čečensku, Moldavsku, Gruzínsku, Mali, Sýrii, Líbyi.

Zásadné je to však aj pre krajiny, ktoré by sa mohli stať potenciálnym ruským cieľom. Tomu musíme zabrániť.

Keď sa presunieme na medzinárodnú úroveň, veríte, že to s Ukrajinou a hľadaním spravodlivosti bude inak? Zaznamenaných vojnových zločinov je veľké množstvo.

Pomoc medzinárodného spoločenstva rozhodne potrebujeme. Musíme urobiť dôležité historické rozhodnutie a vytvoriť zvláštny tribunál pre ruskú agresiu, a to hneď. Nemôžeme čakať na to, ako a kedy sa vojna skončí.

Keď ihneď postavíme ruskú vojnovú agresiu mimo právneho rámca, môžeme zabrániť ďalším zločinom a vraždám. Iný súd Vladimira Putina alebo Alexandra Lukašenka stíhať nemôže, pritom všetky zverstvá, ktoré na Ukrajine dokumentujeme, sa dejú, pretože o nich niekto z vedenia rozhodol. Naplánoval ich, inváziu začal a môže ju aj zastaviť.

Prečo to neurobí Medzinárodný trestný súd v Haagu? Preto, lebo krajiny Rímskeho štatútu (zmluvnými stranami štatútu, ktorý súd zriadil, je 123 štátov – pozn. red.) definujú agresiu príliš úzko, čím stráca právo zasahovať. V ceste im nestojí Putin, toto je ich vlastná zodpovednosť.

História nám ukazuje, že autoritárske režimy sa nakoniec zrútia a ich vodcovia sa nakoniec ocitnú pred súdom, hoci boli považovaní za nedotknuteľných. Dobrým príkladom je Srbsko, ktoré nechcelo vydať Radovana Karadžića alebo Slobodana Miloševića, nakoniec sa však muselo podriadiť, pretože chcelo obnoviť vzťahy s ďalšími krajinami.

Už ste povedali, že je načase prestať podriaďovať medzinárodnú spravodlivosť autoritárskym režimom a že sa treba najmä prestať pozerať na spravodlivosť optikou norimberských procesov. Nejde ani tak o nastavenie súdneho systému ako skôr o zmenu myslenia. Čo sa musí stať, aby došlo k takému posunu?

Podľa mňa potrebujeme trochu odvahy a aj viac historickej zodpovednosti. Keď si spomenieme na norimberský tribunál, je to zásadný krok k dosiahnutiu práva a spravodlivosti, ale to bolo v minulom storočí.

Žijeme v inom čase, v novom storočí, a potrebujeme sa posunúť. Spravodlivosť musí byť nezávislá od sily Putinovho režimu, inak nemá žiadnu váhu. A to je úloha pre našu generáciu – musíme to urobiť.

Naša budúcnosť nie je jasná ani zaručená, ale všetci chceme spravodlivosť. Vnímam to u ľudí na Ukrajine, ale aj v iných krajinách, čo je dobrý základ pre to, aby sme ju raz naozaj dosiahli.

Na konferencii vo Švajčiarsku ste povedali, že „vojna mení ľudí na čísla, ale ľudia nie sú čísla alebo štatistické údaje, záleží na živote každého človeka“. Ako sama vyvažujete rovinu individuálnych príbehov a skúseností s naratívom spojeným s medzinárodnou podporou, zameranou nie na jednotlivcov, ale primárne na zbrojenie a na finančnú podporu Ukrajiny?

Pre mňa je to ľahké. Ako právnička zaoberajúca sa ľudskými právami dokumentujem ruské vojnové zločiny, aby sa skôr či neskôr všetci Rusi, ktorí tieto zločiny spáchali, dostali pred súd. A je jedno, či ich páchali vlastnou rukou, alebo o nich rozhodovali, ako je to v prípade Vladimira Putina, Alexandra Lukašenka či najvyššieho ruského politického vedenia a vysokého vojenského velenia ruského štátu.

Ako človek to chcem hlavne zastaviť. Nemám však žiadne právne nástroje, ako to urobiť. A preto musím otvorene a úprimne hovoriť, že Ukrajina potrebuje zbrane, aby sa mohla brániť. Bez nich to nepôjde. Ak prestaneme bojovať, nikto z nás neprežije.

Úprimne verím, že časom dokážeme obnoviť medzinárodný poriadok a dosiahneme spravodlivosť, ktorá bude v záujme všetkých obetí tejto vojny. No teraz potrebujeme hlavne prežiť.

Vo verejných prejavoch sa často vraciate k stretnutiam s ukrajinskými disidentmi zo sovietskej éry, ktoré vás výrazne formovali. Čím vás ľudia, ktorí mali odvahu bojovať proti sovietskej mašinérii, dnes inšpirujú?

Skúsenosť s disidentmi mi zmenila život. Ešte na škole som sa zoznámila s ukrajinským filozofom, spisovateľom a disidentom Jevhenom Sversťukom, ktorý ma vzal do disidentských kruhov.

Spoznala som tam ľudí, ktorí hovorili, čo si myslia, a robili, čo hovorili. Mali odvahu bojovať proti sovietskej mašinérii, strávili roky v kolóniách, psychiatrických liečebniach, vo väzniciach a v lágroch. Vedeli, že bojujú s obrovskou protisilou, a nemali veľkú nádej, zdôrazňovali však aj to, že majú dosť ľudskej dôstojnosti na to, aby sa rozhodli pre taký boj.

Hlavným poznatkom pre mňa však asi bolo, že aj keď máte iba slová, svoj vlastný hlas a postoj, je to veľmi silný nástroj a musíte ho použiť.

Bez spravodlivosti podľa vás nebude mier. Vojna v Sýrii bola v minulosti najviac zdokumentovanou, aspoň z pohľadu počtu fotografií a videí na sociálnych sieťach, Ukrajina je však úplne iný príbeh: zločiny sa dokumentujú prakticky v čase, keď sa dejú. Existuje extrémne množstvo záznamov o ruských zločinoch. Ako sa dá dosiahnuť spravodlivosť pri takom množstve?

Na dosiahnutie spravodlivosti musíme vytvoriť stratégiu, ktorá bude obsahovať rôzne zložky – osobitný tribunál, medzinárodný trestný súd, ale aj riešenie toho, aby sa s takou výzvou dokázal popasovať národný systém.

Jednou z ciest je tak aj zakomponovanie medzinárodných prvkov do úrovne národného vyšetrovania a justície. Potrebujeme rôzne inštitúcie, aby sme dosiahli rôzne ciele a naplnili rôzne potreby.

Keď totiž hovorím s ľuďmi, silno vnímam, ako výrazne sa líši ich uvažovanie o spravodlivosti. Pre niekoho spravodlivosť znamená, že uvidia páchateľa za mrežami, pre iných to môže byť finančné odškodnenie. Niektorí Ukrajinci chcú poznať pravdu o tom, čo sa stalo ich milovaným, ďalší si želajú byť vypočutí a mať v rukách úradné rozhodnutie o tom, že to, čo sa im stalo, je nielen nemorálne, ale aj nezákonné.

Preto potrebujeme vytvoriť komplexnú stratégiu, aby sme z týchto predstáv boli schopní obsiahnuť čo najviac. Ako ste povedali, ide o jeden z najlepšie zdokumentovaných konfliktov, takže verím, že je to možné.

Medzinárodné zločiny nemajú premlčaciu lehotu. No treba meniť náš systém s ohľadom na to, ako sa menia technológie.

Čo znamená spravodlivosť pre vás osobne?

Spravodlivosť je hodnota. Keď sa pozriem na všetky spoločenské problémy, ktoré s týmto konfliktom ani nemusia súvisieť, ide o otázku spravodlivosti. Či už sa bavíme o nerovnosti platov medzi ženami a mužmi, alebo o prekážkach, ktorým musia na ceste za vzdelaním čeliť deti z chudobných rodín – nie preto, lebo nemajú potenciál, ale preto, lebo rozhoduje bohatstvo. To isté platí pre zmenu klímy – aj tu je reč o spravodlivosti. Niektoré spoločnosti ničia životné prostredie nielen vo svojich krajinách, ale aj v lokalitách, ktoré samy nedokážu chrániť svoje životné prostredie a svojich obyvateľov.

Spravodlivosť je pre mňa univerzálna hodnota. Preto musí byť aj univerzálnou službou.