Ruská beztrestnosť má dlhú tradíciu, musíme ju prelomiť, vraví ukrajinská držiteľka Nobelovej ceny za mier
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]
Bolesť je ruský nástroj vojny, hovorí obhajkyňa ľudských práv Olexandra Matvijčuk. Centrum pre občianske slobody, ktoré vedie, zdokumentovalo od začiatku veľkej invázie desaťtisíce ruských vojnových zločinov a príbehov ľudského utrpenia.
„Verím, že časom dokážeme obnoviť medzinárodný poriadok a dosiahneme spravodlivosť, ktorá bude v záujme všetkých obetí. Teraz však hlavne potrebujeme prežiť,“ hovorí Matvijčuk.
Vojnové zločiny podľa vás predstavujú spôsob, akým Rusko vedie vojnu a prostredníctvom ktorého chce čo najrýchlejšie získať kontrolu nad cudzím územím. Bolesť ľudí je súčasťou vojenskej stratégie. Ako by ste priblížili takú bolesť niekomu, kto sa nezamýšľa nad ruskou agresiou v rovine systematicky páchaného násilia voči Ukrajincom?
Stále hľadám vhodné slová, ktoré by dokázali opísať našu skúsenosť zo života na Ukrajine počas veľkej invázie, v ktorej Rusko využíva vojnové zločiny na šírenie strachu a na útlak. Ruská agresia a zastrašovanie spôsobili, že sme v jednom momente prišli o všetko, čo sme považovali za normálne. Prišli sme o možnosť chodiť do práce, objať svoje deti, porozprávať sa s našimi priateľmi v kaviarni, dať si napríklad spoločnú rodinnú večeru. Predstava „normálnosti“ sa rozpadla.
Žijeme v permanentnej a všeobjímajúcej neistote. Nemáme kontrolu nad svojimi životmi, nemôžeme plánovať ani niekoľko hodín dopredu, nieto ešte dní, pretože nikdy nevieme, kedy sa začne letecký útok alebo vypadne internet. No znamená to aj to, že sa neustále bojíme o našich milovaných, kamarátov, kolegov a známych v iných mestách, ktorí sa napríklad pridali k ozbrojeným silám. Každodenné čítanie správ hneď po prebudení sa stalo rituálom miliónov Ukrajincov. Ruské rakety možno práve nepadajú na vaše mesto, ale inde to môže byť celkom inak. Aj toto je bolesť, o ktorej hovorím.
Keby som mala v tejto desivej skúsenosti nájsť niečo dobré, bude to
