Zdravotná sestra Barbora odchádza z nemocnice fyzicky a psychicky vyčerpaná
Barbora Kapitánová pracovala desať rokov ako sestra v trnavskej nemocnici. Za mesiac jej krokomer v práci narátal 164 nachodených kilometrov. Často nemala za mesiac ani jeden voľný víkend.
Barbora Kapitánová (34) pracovala desať rokov ako sestra na klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny v trnavskej nemocnici. Platilo to dodnes. Aj ona patrí k stovkám zdravotných sestier, čo práve dali v jedenástich nemocniciach výpoveď.
Pracovné tempo sa podľa nej stále stupňuje, vedenie pridáva výkony, ale motivácia neprišla žiadna. „Prišlo mi to už ako otrokárčenie. Nahnať bičom, musíte a hotovo bez diskusie.“
Odchod zvažovala mnohokrát, obzvlášť posledný rok. „Neprichádzal nový personál, sestry boli vyčerpané. Keď žiačky na praxi videli, ako kmitáme, ako často tam sme a koľko zarábame, sú demotivované to robiť.“
K moru iba raz, dovolenky s deťmi cez tábory
Minister zdravotníctva Viliam Čislák je pre Barboru záhadná osoba. „Stretla som sa s ním, keď mal v októbri turné po nemocniciach. Ubezpečoval, že platy pôjdu hore, ale už vtedy sme vedeli my aj on, že starším sestrám, naopak, klesnú. Odpovedal tromi naučenými vetami. Aj ja chcem byť minister zdravotníctva, naučím sa tri vety a tie budem dva mesiace dokola rozprávať.“
Barbora zarobila ako sestra v Trnave bez bonusu za dve školopovinné deti v čistom 660 eur, v tom má aj rôzne príplatky. Celý plat minie na hypotéku domu, plyn, vodu a elektrinu, potom žijú už iba z manželovho platu, ktorý pracuje v automobilovom priemysle.
„Preradili ho mimo mesta, chodí domov občas na víkendy, niekedy raz za dva týždne. Zdravotné sestry musia často nechávať deti doma samy. Moje sa už naučili, vyvedú psa, umyjú sa, spravia úlohy.“
Pri mori bola len raz v Grécku, už je to sedem rokov. V lete chodieva väčšinou s deťmi do táborov ako zdravotníčka. „Cez prázdniny si berieme dovolenku s manželom zvlášť, aby sme ich vykryli a deti nebývali toľko samy.“
Zobrala by čokoľvek s rovnakým platom
Výpovede podľa Barbory neohrozia nemocnice krízovo, väčší problém by bol, keby sestry povedali, že už nebudú robiť nadčasy. „Sme v tom príliš zhovievavé, stále pozeráme na pacienta.“ Vraví, že sestry s niekoľkoročnou praxou nemocnice nenahradia zo dňa na deň, keďže majú špecializácie.
Nielen Slovensko, ale celá Európa bojuje s nedostatkom kvalifikovaných sestier. Pri podmienkach práce u nás je prirodzené, že odchádzajú do zahraničia.
Barbora vraví, že za rovnaké peniaze, no s menšou zodpovednosťou by išla pracovať kamkoľvek. Zvažuje aj dochádzanie do Rakúska, musela by sa však doučiť jazyk. Prípadne by zobrala ponuku v súkromnom zdravotníctve, no najskôr si chce od namáhavej práce chvíľu odpočinúť. Presný plán, čo teraz robiť, ešte nemá.
„Mám problémy s chrbticou, podlamujú sa mi obe nohy. Potrebujem si odpočinúť fyzicky aj psychicky po týchto dvoch zaťažkávajúcich mesiacoch. Boli to dva neuveriteľné mesiace tlaku a stresu.“
Za mesiac jej krokomer narátal 164 nachodených kilometrov. Začínala krátko pred pol šiestou ráno a končila o šiestej večer. K tomu vyše dvesto hodín nadčasov, za ktoré si nemohla pre nedostatok sestier vybrať voľno. „Niekedy som za celé leto mala jeden voľný víkend, aj to len preto, že som mala dva týždne dovolenku.“
Myslí si, že v takom rizikovom prostredí so žiarením a s karcinogénnymi chemikáliami by podľa Zákonníka práce nadčasy ani nemali robiť.
Aj psychická záťaž
„Odhliadnuc od fyzickej záťaže je najťažší psychický nápor. Pomáha, keď sa rozprávame s kolegyňami. Stretávame sa s ľudskými tragédiami a ostáva to v nás niekoľko dní, niekedy aj niekoľko rokov. Mali sme mladých ľudí aj mamičky po pôrode, ktoré, bohužiaľ, neprežili. Tie tváre a ľudia vám ostanú hlboko v duši. Často si na nich spomenieme aj doma, ako sa asi má to dieťa bez mamy. Držíme im palce a povzbudzujeme príbuzných, veríme, že naša práca nebola zbytočná.“
K práci sa dostala postupne ako dieťa cez vážne chorú sestru. „Boli sme traja, potulovali sme sa po čakárňach a nemocniciach odmalička. Videla som do toho ako dieťa a neskôr mi to prišlo ako vhodné rozhodnutie. Vedela som, že sestrina choroba sa bude zhoršovať a mama bude asi potrebovať pomoc.“
Práca sestry bude Barbore chýbať. „Klamala by som, keby som povedala, že ma to nebaví. Robila som to zodpovedne, s láskou a úctou k ľuďom, ale, bohužiaľ, taký je život.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
