Denník N

Máme tu všetko, ale vlastne nič. Príbehy o integrácii ukrajinských utečencov na Slovensku sú rôzne

Ukrajinská rodina v Limbachu. Foto N - Vladimír Šimíček
Ukrajinská rodina v Limbachu. Foto N – Vladimír Šimíček

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Z celkového počtu 1 510 877 osôb, ktoré prekročili hranice medzi Ukrajinou a Slovenskom, k 18. júnu 2023 požiadalo v Slovenskej republike o štatút dočasného útočiska 118 197 odídencov, teda takmer osem percent prichádzajúcich. Tak napísalo ministerstvo vnútra na svojom webe 28. júna 2023.

Niekde v tejto suchej štatistike je ukrytá aj 33-ročná Svetlana Vaňukova. V septembri bude mať za sebou rok a pol pobytu na Slovensku. Po viac ako mesiaci skrývania sa v mrazivej pivnici bytového domu v Mykolajive a po tom, čo jej Rusi zabili muža Dmitrija, ktorý narukoval ako dobrovoľník, prestala váhať. Pochovala ho, vzala vtedy sedemročnú dcéru Nasťu a aj s kamarátkou nasadli na prvý vlak z Odesy smerom na západ. Či skončia v Poľsku, na Slovensku, v Česku, prípadne inde, neriešila.

„Chcela som jediné – dostať sa spod rakiet, spod toho strašného hluku výbuchov, z neustáleho zvuku sirén. Trhalo mi srdce, keď som Nasťu sledovala, ako si na stoličke či matraci v pivnici rukami zakrýva uši a hlavu tlačí medzi kolená,“ spomína Svetlana. Utiekla v deň svojich narodenín. „Mojím darčekom bolo, že som sa stala človekom bez budúcnosti. Netušila som, kam sa podejeme.“ V priebehu týždňa schudla z 53 na 46 kilogramov a zosiveli jej vlasy.

Slovensko ju prvýkrát príjemne prekvapilo už na hranici. V tom čase na nej pomáhalo množstvo dobrovoľníkov, takže bolo postarané o teplo, jedlo, pitie či o darčekové karty mobilných operátorov. „Mali ste to úžasne zorganizované, všetko fungovalo, dostali sme aj informácie, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme autobusom do Košíc a odtiaľ vlakom do Lučenca. Tam nás už s autom čakali dobrí ľudia z Veľkého Krtíša. Práve v dedine neďaleko neho sme mali rezervované ubytovanie.“

Ako začať odznovu

Svetlana dnes hovorí, že najťažšie bolo postaviť sa na vlastné nohy. Ešte večer pred začiatkom vojny sa s dcérou aj s mužom prechádzali po centre mesta, ráno už z okna s hrôzou sledovali prelety bojových lietadiel a počúvali prvé výbuchy. To ešte netušila, že sa práve roztočila špirála, po ktorej sa zo strednej triedy prepadne do chudoby a ostane odkázaná na druhých.

Žena, ktorú v dvoch rokoch opustil vlastný otec, ktorej v dvadsiatich dvoch rokoch zomrela mama a ktorá sa v tridsiatich dvoch rokoch stala vdovou, ostala sama s malou dcérou v cudzej krajine. Bez majetku, bez peňazí na účte, len s dvomi taškami, v ktorých mala oblečenie pre dcéru. Doma ostali jej knižky aj hračky. Polmiliónové mesto neďaleko mora, prekypujúce životom a kultúrnymi akciami, nahradila malá slovenská dedinka v chudobnom regióne, kde sa nedeje prakticky nič.

„Keď si spomeniem na Dimu, na to, že mohol žiť, keby nám Rusi dali pokoj, dodnes plačem. V to leto sme si plánovali rekonštruovať byt. Sami sme z regiónu, kde všetci hovoria rusky, nikdy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Festival [fjúžn]

Kultúra

Teraz najčítanejšie