Z obavy pred vojnou emigroval z Československa a skončil na Havaji. Opäť zažívam ten pocit, vraví Vladimír W. Rosenfeld

Narodil sa v Moskve, vyrastal v bratislavských uliciach, kde sa spoznal s mladým režisérom Dušanom Hanákom, s ktorým natočil dva filmy, písal aforizmy a robil happeningy.

Život bratislavského bohéma Vladimír W. Rosenfeld náhle zanechal, keď Československo v roku 1968 napadli vojská Varšavskej zmluvy. Spolu s manželkou – poetkou a výtvarníčkou Oľgou Urminskou – a so štvormesačným synom utiekli do Viedne.

Počas emigrácie žili krátky čas v New Yorku, kde sa spoznali s členmi medzinárodného umeleckého hnutia Fluxus, neskôr v Kalifornii v alternatívnej komunite, ktorú podporovala Joan Baez a ktorá v čase vojny USA proti Vietnamu slúžila pre mužov ako útočisko pred narukovaním na front.

„Stále som mal strach, že budem musieť bojovať. Toho som sa veľmi bál. Vždy som bol pacifista. Hľadal som spôsoby, ako vojne uniknúť,“ vraví Vladimír W. Rosenfeld.

Strach z vojny ho napokon doviedol až na ostrov Kauai na Havaji, kde žije od začiatku 70. rokov. Popri hlavnej vášni, ktorou je záhradkárstvo, sa venuje aj písaniu. V roku 1999 napísal krátku autobiografickú rozprávku pre deti Noemov stôl o tom, ako zachrániť rastliny pred potopou. Príbeh spolu s autorovými ilustráciami teraz knižne vydalo vydavateľstvo Horská lucerna.

Nedávno autor knihu predstavil v košickom Artfore spolu s knihou Devy – Maidens jeho zosnulej ženy Oľgy Urminskej. Po prvýkrát je tak tvorba oboch predstavená slovenskému publiku.

Obe knihy ste prezentovali v Košiciach, v Bratislave aj Prešove, kde ste premietali aj krátky film o Oľge. Ako vás prijalo domáce publikum?

Môj kamarát, výtvarník Otis Laubert, má systém, ako určiť, či to ľudia dobre prijali. Hovorí, že ak počas programu nikto neodchádza a ak sa ľudia medzi sebou nezačnú rozprávať, tak je to úspech. V Bratislave neodišiel nikto a nikto sa s nikým nerozprával, čo podľa Otisa znamená úspech. V Prešove sa dve panie odišli vyčúrať, ale prišli späť a neodišli teda naozaj. Takže to bol znovu úspech.

Ako autor sa na Slovensku predstavujete vlastne prvýkrát.

Áno, ale len knihou. V minulosti som publikoval aforizmy a kreslené vtipy. Raz keď som z Havaja navštívil Slovensko, v časopise poézie, ktorý sa volal Rak, bola publikovaná jedna alebo dve z mojich básničiek a množstvo kresieb. Kedysi som sa zaoberal nezvyčajnými odrodami citrusovníkov a to boli kresby na túto tému.

Prečo ste sa teraz rozhodli vydať knihu?

Predchádzalo tomu, že Oľga pred tri a pol rokmi po dlhej chorobe zomrela. Po jej smrti sme našli veľa jej literárnej tvorby, čo po nociach písala. Ide o mnoho cyklov básní a každý cyklus je iného štýlu zladeného s konkrétnou témou. Tým, že cez internet komunikujem s mnohými ľuďmi, rozšírilo sa, že preklepávam Oľgine písačky.

Tak som sa dostal k Ivanke Komanickej z košického vydavateľstva Horská lucerna. Ona bola už štvrtá alebo piata v poradí, kto ma oslovil, no na rozdiel od predošlých bola iniciatívna. Ponúkol som jej niekoľko cyklov a ona si vybrala tento. Keď sme sa ja a Ivanka neskôr o básňach rozprávali, spomenul som jej rozprávku, ktorú som napísal pred 24 rokmi, a ona o ňu prejavila záujem.

Čo pre vás znamená, že knižný debut ste absolvovali ako 75-ročný?

Je to úžasné. Hoci som 75-ročný, cítim sa ako pubertiak. Som ten mladý autor detskej knižky, mám debut v tom mladom veku 75 rokov. (Smiech)

Keď sa už teda cítite mladý, asi pre vás nebude náročné spomínať na to, ako ste sa v detstve ocitli v Československu. Narážam na to, že ste v roku 1948 narodili v Moskve, ale vyrastali ste v Bratislave, krátko ste žili aj v Česku…

Moji rodičia boli židovského pôvodu a po druhej svetovej vojne boli naháňaní ako hmyz poľnohospodárom. Otec bol počas vojny v pracovnom tábore v Novákoch, kde ľudia pracovali, kým vládali, on napríklad lámal skalu. Odtiaľ smeroval vlakom do koncentráku, no jemu sa podarilo ujsť. Rodičia skončili najskôr v Moskve a odtiaľ sa neskôr vrátili na Slovensko. Keď som však bol starší, nežil som s nimi. Nechcel som s nimi žiť, len som k nim chodil po poštu.

Prečo?

Boli to dobrí ľudia, ale nie dobrí rodičia. Možno to dokážu pochopiť iba deti tých rodičov, ktorí tiež prežili holokaust. Mali za sebou niečo príliš tvrdé. Mali známych, ktorí prežili to isté a ich deti to veľmi ťažko znášali, niektoré spáchali samovraždu alebo sa zbláznili. To bol okruh ľudí, v ktorom som spočiatku žil. Ja som nespáchal samovraždu, takže to dobre dopadlo.

Pýtali ste sa však na moje začiatky v Československu. Bývali sme v Bratislave, potom dva a pol roka v Prahe, pretože otec pracoval ako kultúrny atašé v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, čo znamenalo, že cestoval po svete a vymieňal si rady s inými národmi vrátane arabských. Naraz mu však nakázali zmeniť si meno Weiser, ktoré znelo príliš židovsky, čo on odmietol, a vyhodili ho. Vrátili sme sa preto do Bratislavy, kde otec učil žurnalistiku na Univerzite Komenského. Bolo to za Dubčeka a neskôr sa zamiešal do dubčekiády.

W. vo vašom mene je teda na počesť vášho otca?