Tieto voľby nie sú pre starých. Hochštaplerov a zlodejov

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Kto si nenalámal kukuricu na družstevnom poli? Kto nemal vo svojom rodinnom dome „čarovný“ prepínač, aby mohol spúšťať cirkulárku mimo elektromera? Kto si nevzal zo skladu cement, tehly, inštalačný materiál bez zaplatenia?

Štyridsať rokov vlády komunistov a nimi zoštátnenej pôdy, výrobných prostriedkov i odcudzenej práce vytvorilo typ človeka, ktorý bez výčitiek svedomia okráda štát. Mohol sa trošku báť, že sa mu na rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve príde, ale žiadnym morálnym sebatrýznením netrpel. Tento prístup k verejnému presne vystihovala dobová sentencia „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. A kto teda mal najľahší prístup k majetku jednotných roľníckych družstiev, k skladom s cenným materiálom, kto sa „živil rukami“ a najviac využíval systém svojpomoci a fušiek? Boli to ľudia na vidieku a príslušníci robotnícko-roľníckej triedy.

Okrem toho, že masívne zoštátnenie práce, pôdy a kapitálu vytesnilo okrádanie štátu z okruhu amorálneho konania, splodilo súčasne aj očakávanie, čo všetko musí pre blaho človeka zabezpečiť štát a ako málo mu za to občania a občianky musia odovzdať. Tieto dva postoje tvoria akýsi základ tej skutočnej „socialistickej morálky“. Od nej sa potom odvíjali ďalšie a ďalšie krivosti vrátane rozvinutého úplatkárstva v nedostatkovej socialistickej ekonomike i systému známostí, pomocou ktorých sa vybavovali „veci“.

Typickí reprezentanti socialistickej morálky

Ak teda hľadáme odpoveď, ako je možné, že vyše 30 rokov po Nežnej revolúcii majú na Slovensku obrovský úspech politické strany, ktoré sú zahltené korupciou, rozkrádaním verejného majetku a súčasne velebením silného štátu, treba nazrieť do nedávnej minulosti. Stačilo necelé polstoročie vlády komunistov, aby sa kriticky oslabili životne dôležité hodnoty a schopnosti zdravej spoločnosti – zmysel pre fair play, serióznosť, poctivosť… Alebo ešte inak: aby sa rozvinuli tie nedobré vlastnosti, ktorými sa zapodievajú autori klasickej slovenskej literatúry. Napríklad taká chamtivosť.

HZDS, Smer, Hlas, SNS. To sú typickí a už odskúšaní reprezentanti tejto podivuhodnej socialistickej (a)morálky, ktorá v „ľudovej tvorivosti“ prežíva v podobe poľahčujúcich okolností voči roztopašiam mocných, ako sú ich zlodejstvá, nezaslúžené vysokoškolské tituly, bohatstvo, milenky a klamstvá. Bez opory v reálnej ekonomike i vo svojich schopnostiach títo reprezentanti sľubujú silný štát, ktorý sa o ľudí postará, a zároveň vytvárajú spletité štruktúry korupcie a robustného rozkrádania verejných zdrojov. Tak nám to najnovšie ukazuje stíhanie bývalých vojenských tajných z čias vlád Smeru a SNS s monštruóznym lupom za vyše 74 miliónov eur.

Lenže spoločnosťou a jej politickou scénou, ktorá má vo svojom kultúrnom vzorci laxný postoj ku korupcii i k okrádaniu štátu, to radikálne nezatrasie. A radikálne ňou nezatrasú ani predvolebné sľuby týchto strán, ktoré (keby sa naplnili) povedú k politickému i ekonomickému rozvratu štátu. V spoločnosti, ktorá má „v krvi“ socialistickú (a)morálku, existuje zároveň akési vnútorné presvedčenie, že politická trieda pozná rozumné medze, nech v zápale boja o svoje záujmy natára a nasľubuje čokoľvek. Tento spoločenský „nadhľad“ (alebo ľahkovážnosť?) otvára, pravda, dvere ďalším populistom. A tak sa rodia zoskupenia ako OĽaNO, Sme rodina, Republika, ĽSNS…

Na serióznosti záleží

Populizmus je nákaza a zvlášť pred voľbami vidieť, ako sa politické strany – niektoré viac, niektoré menej – odpájajú od objektívnej reality a presídľujú na iné „planéty“. Jeden príklad za všetky. Zatiaľ čo ekonómovia na základe dát hovoria, že ak si Slovensko chce vyliečiť svoje verejné financie a vyhnúť sa bankrotu, musí v najbližšom volebnom období ušetriť šesť a najlepšie až desať miliárd eur, programy politických strán i výroky politikov idú celkom opačným smerom. K vyšším verejným výdavkom a nižším príjmom. Je to neseriózne, ale seriózne správanie akoby sa skôr očakávalo od iných povolaní ako od povolania politik – zástupca ľudu.

Nádejné je, že onej socialistickej (a)morálke stále vzdoruje dosť ľudí na to, aby Slovensko zostávalo demokratickým štátom v Európskej únii. Štátom a spoločnosťou, ktorá sa aj s jej pomocou a vo vyčerpávajúcich zápasoch modernizuje v mravnom, ekonomickom i politickom zmysle slova. Takže ani požiadavka na serióznosť, čiže na dôstojnosť, spoľahlivosť a solídnosť, v správaní politikov nie je bezcenná, ale, naopak, relevantná. Veď práve na základe skúsenosti z aktuálneho volebného obdobia sa núka záver, že krach bývalej protikorupčnej vlády nastal najmä v dôsledku absencie serióznosti. Program mali síce progresívny, ale čo z toho, keď naň nedorástli správaním a vzťahmi.

Ak budeme v dnešnom mišmaši triediť podľa toho:

– ktoré politické strany reprezentujú starú socialistickú (a)morálku,

– ktoré sa svojimi programami odtrhli od ekonomickej reality

– a ktorých lídri nie sú natoľko seriózni, aby zvládali vládnu zodpovednosť,

volebná ponuka sa výrazne sprehľadní. Autor priznáva, že po takomto upratovaní sa preňho osobne rozhodovanie zužuje na PS a Demokratov. Presnejšie, na ich solídne kandidátky a kandidátov.