Tieto voľby nie sú pre starých. Hochštaplerov a zlodejov
V spoločnosti, ktorá má „v krvi“ socialistickú morálku, existuje akési vnútorné presvedčenie, že politická trieda pozná rozumné medze, nech v zápale boja o svoje záujmy natára a nasľubuje čokoľvek.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Slovenské voľby cez Roberta Fica posilnili vplyv Viktora Orbána v regióne. Maďarský projekt Denníka N Napunk bude ešte dôležitejší a zachránia ho len predplatitelia, ktorých zatiaľ nie je dosť. Podporte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024).]
Autor je bývalý poradca predsedu vlády
Kto si nenalámal kukuricu na družstevnom poli? Kto nemal vo svojom rodinnom dome „čarovný“ prepínač, aby mohol spúšťať cirkulárku mimo elektromera? Kto si nevzal zo skladu cement, tehly, inštalačný materiál bez zaplatenia?
Štyridsať rokov vlády komunistov a nimi zoštátnenej pôdy, výrobných prostriedkov i odcudzenej práce vytvorilo typ človeka, ktorý bez výčitiek svedomia okráda štát. Mohol sa trošku báť, že sa mu na rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve príde, ale žiadnym morálnym sebatrýznením netrpel. Tento prístup k verejnému presne vystihovala dobová sentencia „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. A kto teda mal najľahší prístup k majetku jednotných roľníckych družstiev, k skladom s cenným materiálom, kto sa „živil rukami“ a najviac využíval systém svojpomoci a fušiek? Boli to ľudia na vidieku a príslušníci robotnícko-roľníckej triedy.
Okrem toho, že masívne zoštátnenie práce, pôdy a kapitálu vytesnilo okrádanie štátu z okruhu amorálneho konania, splodilo súčasne aj očakávanie, čo všetko musí pre blaho človeka zabezpečiť štát a ako málo mu za to občania a občianky musia odovzdať. Tieto dva postoje tvoria akýsi základ tej skutočnej „socialistickej morálky“. Od nej sa potom odvíjali ďalšie a ďalšie krivosti vrátane rozvinutého úplatkárstva v nedostatkovej socialistickej ekonomike i systému známostí, pomocou ktorých sa vybavovali „veci“.
Typickí reprezentanti socialistickej morálky
Ak teda hľadáme odpoveď, ako je možné, že vyše 30 rokov po Nežnej revolúcii majú na Slovensku obrovský úspech politické strany, ktoré sú zahltené korupciou, rozkrádaním verejného majetku a súčasne velebením silného štátu, treba nazrieť do nedávnej minulosti. Stačilo necelé polstoročie vlády komunistov, aby sa kriticky oslabili životne dôležité hodnoty a schopnosti zdravej spoločnosti – zmysel pre fair play, serióznosť, poctivosť… Alebo ešte inak: aby sa rozvinuli tie nedobré vlastnosti, ktorými sa zapodievajú autori klasickej slovenskej literatúry. Napríklad taká chamtivosť.
HZDS, Smer, Hlas, SNS. To sú typickí a už odskúšaní reprezentanti tejto podivuhodnej socialistickej (a)morálky, ktorá v „ľudovej tvorivosti“ prežíva v podobe poľahčujúcich okolností voči roztopašiam mocných, ako sú ich zlodejstvá, nezaslúžené vysokoškolské tituly, bohatstvo, milenky a klamstvá. Bez opory v reálnej ekonomike i vo svojich schopnostiach títo reprezentanti sľubujú silný štát, ktorý sa o ľudí postará, a zároveň vytvárajú spletité štruktúry korupcie a robustného rozkrádania verejných zdrojov. Tak nám to najnovšie ukazuje stíhanie bývalých vojenských tajných z čias vlád Smeru a SNS s monštruóznym lupom za vyše 74 miliónov eur.
Lenže spoločnosťou a jej politickou scénou, ktorá má vo svojom kultúrnom vzorci laxný postoj ku korupcii i k okrádaniu štátu, to radikálne nezatrasie. A radikálne ňou nezatrasú ani
