Rakúsky expert: Naša krajná pravica sa pripravuje na vládu a nemusí už ani skrývať svoj extrémizmus

Čo bolo ešte pred pár rokmi považované za extrém, dnes hovoria aj mainstreamoví politici.

„Snažia sa napodobniť krajnú pravicu, pretože majú pocit, že im to funguje,“ hovorí v rozhovore pre Denník N rakúsky odborník na extrémnu a krajnú pravicu Bernhard Weidinger. „Ale nemyslím si, že toto je ten najlepší spôsob, ako bojovať proti krajnej pravici. A najmä, z dlhodobého hľadiska to už vôbec nefunguje.“

Skúsme si na začiatku zadefinovať termíny, lebo mnoho ľudí si ich stále pletie. Vy sa venujete krajnej pravici aj pravicovému extrémizmu. Aký je medzi týmito pojmami rozdiel a čo ich, naopak, spája?

Známy expert na túto oblasť Cas Mudde, ktorý učí v Spojených štátoch a pochádza z Holandska, hovorí toto: Zatiaľ čo krajná pravica podľa neho bojuje len proti liberalizmu, extrémna pravica bojuje proti samotnej podstate demokracie a chcú ju postupne zničiť alebo aspoň oslabiť. Ako tvrdí Mudde, obe bojujú proti liberalizmu, ale pravicoví extrémisti k tomu navyše bojujú aj proti samotnej podstate demokracie.

Tieto dva pojmy si často zamieňajú aj mainstremoví politici či mnohé médiá. Niektorí hovoria, že sú proti liberálnej demokracii, hoci tým v skutočnosti myslia boj proti liberálom či progresivistom. Čo by ste im odkázali?

Že v liberálnej demokracii majú miesto progresívci a majú v nej miesto aj libertariáni, ktorí hovoria o slobodnom trhu, či sociálni demokrati, ale aj demokratickí konzervatívci. Zatiaľ čo neliberálna demokracia, z dlhodobého hľadiska, vedie k rozpadu demokracie ako takej.

Čo by ste si mysleli o niekom, kto hovorí, že na Slovensku chce niekto zaviesť neliberálnu demokraciu, o ktorej ešte v roku 2014 v slávnom prejave hovoril Viktor Orbán? 

Každý sa môže sám rozhodnúť, čo chce presadzovať. Ale v tomto prípade príklad Maďarska ukazuje, čo skutočne znamená neliberálna demokracia v praxi.

Či už sa pozriete na tamojšiu slobodu médií, alebo na to, ako sa podarilo zmeniť ústavu, či na to, ako je potláčaný hlas opozície. Netuším, ako ďaleko chce ešte Orbán zájsť, ale podľa mňa sa mu už podarilo zaviesť v jeho krajine neliberálnu demokraciu.

Vyzerá to však tak, že stále viac mainstreamových politikov vrátane premiérov alebo expremiérov, ktorí sú v opozícii, sa prikláňa k myšlienkam, ktoré by sme ešte nedávno označili za krajne pravicové. Zároveň sa krajná pravica dostáva do hlavného prúdu. Vidíme to aj v Rakúsku, kde v prieskumoch vedie krajne pravicová Strana slobodných Rakúska (FPÖ). Čo za tým vidíte?

Poviem vám k tomu citát, ktorý relatívne nedávno použil vtedajší rakúsky kancelár Sebastian Kurz. Znie takto: „Veľa z toho, čo dnes hovorím, bolo pred tromi rokmi odmietnuté ako pravicový radikalizmus.“

Samozrejme, myslel tým v prvom rade to, že myšlienky, ktoré zastával, neboli v skutočnosti vôbec myšlienkami krajnej pravice. Ale na druhej strane by ste to mohli interpretovať aj opačne: Teda že to, čo hovorila krajná pravica pred tromi rokmi, sa teraz stalo súčasťou mainstreamu.

Ako sa stalo, že mainstream sa tak rýchlo priblížil ku krajnej pravici?

Mainstreamoví politici sa prizerali tomu, aký úspech žne krajná pravica, a začali ich napodobňovať. Keď sa Kurz v roku 2017 ujal líderstva u rakúskych ľudovcov (ÖVP), chcel im prinavrátiť niekdajšiu silu. Čo urobil? Riadil sa politikou, ktorou sa riadila krajná pravica, nielen slobodní v Rakúsku, ale aj iné strany inde v Európe. Ale nemyslím si, že toto je ten najlepší spôsob, ako bojovať proti krajnej pravici. A najmä, z dlhodobého hľadiska to už vôbec nefunguje.

Vyzerá, že ľudovcom táto taktika skutočne nefunguje, v prieskumoch teraz krajná pravica v podobe slobodných z FPÖ vysoko vedie s 30 percentami.

Ľudovcom to fungovalo v tom zmysle, že vyhrali dvoje voľby a slobodných odstavili na tretie miesto. V tomto zmysle to bola úspešná stratégia. Ak by som bol utečencom alebo moslimom žijúcim v Rakúsku, môže mi byť predsa jedno, či politika, ktorá mi obmedzuje práva, pochádza zo strany krajnej pravice alebo centristickej strany. Navyše, ako spomínate, slobodní (FPÖ) sa teraz znova dostali na čelo prieskumov. Takže z dlhodobého hľadiska to aj tak nefungovalo. Zvlášť, ak bolo cieľom mainstreamových strán poraziť krajnú pravicu jej vlastnými zbraňami.

Kedysi existovala jasná línia medzi krajnou pravicou a mainstreamovou politikou. Či už to bolo odmietanie holokaustu, alebo odpor voči pošliapavaniu práv menšín alebo obyčajný rasizmus. Vyzerá to tak, že táto červená čiara začína byť čoraz nejasnejšia. Kde si myslíte, že je táto hranica dnes?

V skutočnosti si nemyslím, že táto červená čiara bola v prvom rade jasne nakreslená v minulosti. Určite nie v Rakúsku. V skutočnosti jediná červená čiara pre rakúsku krajnú pravicu zostala už len táto: je nakreslená zákonmi. Inými slovami, čokoľvek, čo je nie je nelegálne, je považované za legitímne.

Hovoríte, že mainstream sa v Rakúsku približuje politickému okraju. Ale platí to aj naopak, že krajná pravica sa snaží stať mainstreamom? Na Slovensku o tom zvykneme metaforicky hovoriť, že fašisti namiesto uniforiem začali nosiť obleky, aj keď ich politika sa nezmenila. Deje sa toto aj v Rakúsku?

Myslíte teraz Kotlebovcov?

Áno, ale od nich sa odštiepili odídenci a založili si potom stranu Republika, hoci mnohí hovoria, že strana zmenila len vizáž a v skutočnosti sa nijako nezmenila. Vyzerá však, že táto taktika im funguje.

Ak by som to mal porovnať, tak slobodní v 90. a 2010. rokoch zažili akoby dve premeny. Vtedy sa snažili byť umiernenejší, aspoň pokiaľ ide o ich rétoriku, a pripravovali si pôdu na to, aby sa mohli stať súčasťou vlády, aby boli akceptovaní, čo sa im aj podarilo (pozn. red., prvýkrát v roku 2000). Bol to prípad Haidera a bol to aj prípad ich neskoršieho lídra Stracheho po roku 2017, keď sa stal vicekancelárom (pozn. podpredsedom vlády). V oboch prípadoch slobodným táto zmena rétoriky a sčasti aj politiky umožnila byť súčasťou vlády.

Ale zaujímavé je, že v súčasnosti sa FPÖ pripravuje na ďalšiu vládu, tentoraz už pod vedením Herberta Kickla, a zvolili úplne opačnú taktiku. Už sa nesnažia byť umiernenejší. Práveže sú ešte radikálnejší ako predtým a zjavne im to prechádza, pozrite sa na prieskumy, vedú v nich s približne 30 percentami.

Otvorene podporujú krajne pravicové hnutia a chodia prakticky už len do extrémistických a krajne pravicových médií, tvrdia, že už nepotrebujú mainstream, ani politicky, ani mediálne. Hrozia tiež nášmu Centru pre dokumentáciu rakúskeho odporu (DÖW), ktoré sa okrem iných vecí zaoberá výskumom holokaustu a monitorovaním súčasnej extrémnej pravice.

Slobodní nikdy neboli takíto extrémni, ako sú dnes, určite nie od éry Haidera. To je celkom zaujímavé. Už nechcú žiadne kompromisy, sú pripravení vládnuť a ostatní sú pripravení vládnuť s nimi.

Môžete byť konkrétnejší? Čo teraz vlastne chcú presadiť a o čom hovoria?

Všetky tieto organizácie, politické strany a aktivisti podľa nich zastávajú jedno a to isté, sú proamerickí, sú protiruskí, sú za multikulturalizmus a podobne. A slobodní hovoria, že oni sú vlastne jedinou silou v celom Rakúsku, ktorá zastáva rakúske záujmy, že sú jedinou silou, ktorá sa zastáva ľudí. A takto by som mohol pokračovať.

Keď sa slobodní prvýkrát dostali do vlády po voľbách v roku 1999, štáty Európskej únie vtedy reagovali bilaterálnymi sankciami voči Rakúsku. Dnes už podobne krajne pravicové strany sú nielen súčasťou vlády, ale rovno na jej čele. Kde sme urobili chybu? 

Ťažká otázka. Tieto sankcie voči Rakúsku boli motivované tým, že Únia chcela zabrániť tomu, aby sa táto situácia opakovala aj v iných krajinách, a ísť príkladom. Ale rovnako treba povedať, že niečo podobné sa stalo v Taliansku a tam už EÚ zavrela oči, predsa len Taliansko je ekonomicky aj politicky oveľa dôležitejšia krajina ako Rakúsko.

No myslím, že EÚ sa z tohto poučila. Na jednej strane to nefungovalo, a dokonca to mohlo pomôcť aj rastu pravice v Rakúsku. Pretože naša krajná pravica sa mohla stavať do úlohy obete, že nie sú proti nej len médiá a elity, ale ešte aj Brusel.

Dnes už sme bohužiaľ v situácii, keď máme toľko krajín v Európe s vládami s účasťou krajnej pravice, že takmer nikto skrátka nedokáže ukázať prstom na iných.