Václav Púčik: Smrť nám priali kolegovia aj žena, ktorá u nás roky robila. Báli sme sa, či zo Slovenska stihneme odísť včas

Stretli sme sa na najrušnejšej ulici v ospalej dedine na gréckom ostrove Korfu. V reštaurácii vítal hostí, nosil taniere a odporúčal hosťom najčerstvejšie ryby z dennej ponuky.

Herec a režisér Václav Púčik žije na Korfu už viac ako pol roka. Hneď, ako sme sa dali po prvý raz do reči, bolo jasné, že sa v Grécku a aj v role čašníka cíti doma. „Zo Slovenska sme s priateľom odišli natrvalo,“ povedal mi ešte v júli počas pracovnej zmeny v reštaurácii.

Prešli takmer tri mesiace a Václav svoj názor nezmenil. „Maťovi, môjmu partnerovi, kolega povedal, že keď ma stretne, zabije ma na ulici. Lebo som homosexuál. Riaditeľka divadla, v ktorom som pracoval ako umelecký šéf, ma požiadala, aby som do ďalšieho predstavenia obsadil menej gejov. Smrť homosexuálom, a teda aj nám, priala aj žena, ktorej sme roky pomáhali,“ opisuje, prečo sa rozhodli opustiť Slovensko a presťahovať sa do Grécka.

Ako ste sa ocitli v Grécku?

Vlastne to tu ani nevnímam ako Grécko. Pred pár rokmi som na Korfu prišiel po prvý raz na krátku dovolenku. Bola to láska na prvý pohľad. Odvtedy som už nechodil oddychovať nikam inam.

Čo vás tak nadchlo?

Mal som šťastie, že som vo svojom živote precestoval takmer celý svet okrem Austrálie, Južnej Ameriky a Antarktídy. Kedysi som bol pracovne šesť mesiacov v Karibiku. Vtedy som si povedal, že keď budem starý, chcem ísť žiť k moru.

Keď som po prvý raz prišiel na Korfu, mal som pocit, že toto je Karibik v Stredomorí. Korfu mi ho strašne pripomínalo. Tu človek zároveň nemusí vedieť po grécky, lebo ostrov bol kedysi tridsať rokov pod britskou nadvládou a u Britov je odvtedy veľmi obľúbený. Dodnes tu aj takmer všetci miestni rozprávajú po anglicky. Okrem Britov Korfu v minulosti vládol kadekto, takže ostrov je zároveň veľmi multikultúrny.

V čom je to na Korfu podobné ako v Karibiku?

Žil tu anglický spisovateľ Lawrence Durrell, ktorému na Korfu postavili aj sochu. Jeho knihy sú v Británii povinnou literatúrou. On napísal, že Korfu je záhrada bohov. Počas celého roka tu vždy niečo kvitne a ostrov je stále zelený. Tým mi pripomína Karibik. To ma na Korfu uchvátilo. A, samozrejme, mi vyhovuje aj to, že je tu bezpečne. To je zas oproti Karibiku veľká výhoda. V auguste, keď je na ostrove veľa turistov, občas niekto niečo ukradne. Ale inak majú miestni bežne otvorené dvere aj okná na domoch, aj keď idú preč. Suseda máva neustále pri dome pristavené auto s kľúčikmi v zapaľovaní.

Ako sa vám krátko pred odchodom žilo na Slovensku?

Žitie má dve roviny. Jedna je tá, ako sa mi žilo pracovne. Z tej stránky sa mi nežilo zle. Teda, žilo sa mi veľmi dobre. Mám za sebou 27-ročnú divadelnú kariéru, počas ktorej som sa dokázal uživiť ako herec, spevák, tanečník a režisér. Po pracovnej stránke sa mi darilo a bol som spokojný. Asi by to aj naďalej pokračovalo, ak by som neoznámil, že odchádzam zo Slovenska. Mnoho mojich kolegov nechápalo, prečo odchádzam.

Druhá rovina je, ako sa mi žilo ako osobe, ako človeku. A v tej sa mi nežilo dobre. Kto som a čo som, pre mňa znamená viac ako práca. Pretože od toho sa to všetko odvíja.

Prečo sa vám ako človeku na Slovensku nežilo dobre?

Zrazu sa začalo všetko meniť. Asi za tým boli nálady v spoločnosti, ktoré sa za posledné dva roky zradikalizovali. Začalo sa to u môjho partnera Maťa v práci.

Mal rozbehnutý vlastný autoservis. Jeho kolega a zároveň spolumajiteľ firmy mu začal úplne bez príčiny rozprávať, že keď ma stretne, zabije ma na ulici. Nedá sa to slušne povedať – nazval ma buzerantom a pridal ešte ďalší prívlastok. Začal mať narážky na to, že sme homosexuáli. Robil to dennodenne a aj pred klientmi.

Videl som, že Maťo začína chudnúť, je traumatizovaný a nechce chodiť do roboty. Aj napriek tomu, že to bola jeho vlastná firma. Pritom sme sa s jeho kolegom predtým roky poznali. Bola by hlúposť ísť s tým na políciu, lebo sa mi nikdy nevyhrážal priamo ani cez esemesky.

Trvalo to asi pol roka a vôbec sme nevedeli, ako to máme riešiť. Vtedy som si ešte nemyslel, že je situácia až taká vážna, a bral som to len ako určité obdobie.

V rovnakom čase som ako režisér a umelecký šéf pripravoval v divadle novú inscenáciu. V jeden deň mi riaditeľka divadla zrazu povedala, že máme v divadelnom súbore už príliš veľa homosexuálov. A keďže ideme robiť novú inscenáciu a bude nové obsadenie, tak by bola rada, keby v ňom bolo viac heterosexuálov. Doslova povedala, že sa jej žiada „viac mužskej heterosexuálnej energie“. Na tú vetu nikdy nezabudnem. Veľmi to mnou otriaslo. Po prvé, z profesionálnej stránky: režiséri nikdy neobsadzujú podľa toho, kto má aké vyznanie alebo akú orientáciu. Obsadzujeme podľa toho, aký je kto umelec, protagonista a herec, a či sa na danú rolu hodí typovo a remeselne.

Ako ste na túto požiadavku zareagovali?

Asi týždeň som bol totálne v šoku. Normálne som to nevedel spracovať. Začal som riaditeľku divadla, ktorá bola dlhé roky aj mojou kamarátkou a kolegyňou, obchádzať. Nevedel som sa na ňu pozrieť. Obsadenie som vždy riešil ako profesionál. O to viac ma šokovalo, že ona ako priateľka divadla povedala toto. Je to rovnaké, akoby povedala, že máme v divadle už nejako veľa židov, tak tam treba dať nejakého katolíka.

Ubehlo šesť mesiacov a bolo 10. júla, presne dva týždne po tom, ako sme mali ideovú skúšku nového predstavenia. Na začiatku v ňom mali byť tanečníci oblečení vo farbách dúhovej vlajky, vlajky mieru. Vždy, keď režisér robí nejaké divadlo, predstavenie musí mať posolstvo, symboliku. Dúhovú vlajku si niekto môže vysvetľovať ako vlajku LGBTI+ komunity, ale pôvodne bola vlajkou mieru. Je tam sedem farieb, pričom vlajka LGBTI+ komunity ich má len šesť a v inom poradí. Malo to byť posolstvo mieru, reakcia na vojnu na Ukrajine a všetko, čo sa počas a po covide na Slovensku dialo.

Po skúške mi riaditeľka divadla poslala emailom požiadavku, že je absolútne proti tomu, aby sa v jej divadle používali akékoľvek LGBTI+ symboly, ktoré by mohli propagovať LGBTI+ komunitu. Zakazuje to, pretože nechce propagovať nijakú komunitu a politizovať divadlo. Samozrejme, aj keby to bola vlajka LGBTI+, nie je to politizovanie.

Dalo sa to považovať za tvorivé nezhody?

Nie, veď ona tým vlastne v divadle zaviedla totálny socializmus. Vždy som odmietal akúkoľvek cenzúru a toto bol pre mňa socializmus. Divadlo bolo vždy akýmsi odrazom doby, v ktorej žijeme. Keď sa ako režisér nesmiem vyjadrovať cez symboly, či už choreografické, alebo kostýmové, stráca to pre mňa zmysel. Z divadla sa stáva cirkus. Čistá zábava. Bude šou, príde klaun, príde akrobatka. Ja nebudem robiť cirkus, ja chcem robiť umenie.

Zároveň sa ma tá formulácia aj osobne veľmi dotkla. Prišlo mi to absurdné a večer som oznámil svoju rezignáciu na post umeleckého šéfa. Predstavenie som pripravoval pol roka, herci boli zaistení a už sa šili kostýmy, takže som povedal, že to teda s nejakými obmenami dorežírujem. V ten večer sme sa s partnerom rozhodli, že odídeme zo Slovenska.

Nechceli ste najskôr skúsiť zmeniť prácu?

Nie. Cítili sme, že sa slovenská spoločnosť radikalizuje. Prišli menšie škandáliky, výkriky politikov v televízii, šokujúce vyjadrenia na adresu homosexuálov v politických reláciách. Povedal som si, že ak mi takéto niečo napísala vlastná kolegyňa, ako by týmito názormi už nemohla byť presiaknutá celá spoločnosť?

S Maťom sme si povedali, že sme síce chceli odísť, až keď budeme mať šesťdesiat, ale ten čas prišiel skôr. Doslova sme si hovorili – odíďme, kým je čas. Pre mňa to tu začalo vyzerať tak, že nás onedlho začnú nakladať do nákladných vlakov a odvážať. Slovensko sa zase ocitlo v roku 1939. Ťažko sa to vysvetľuje.

Viem, že mnohí heterosexuáli alebo heterosexuálne rodiny situáciu tak vôbec nevnímajú. Nemajú ako. Je ťažké vysvetliť to ľuďom, ktorí nevedia, aké to je nemať rovnaké práva ako oni. Bavili sme sa s mnohými kamarátmi a často sa ma pýtali, či si myslím, že je to tu naozaj až také zlé. Bál som sa, že sa to tu celé zvrhne. A keď v októbri zabili Juraja a Matúša na Zámockej, mali sme už všetko zariadené a vedeli sme, že odchádzame.

Tragédia na Zámockej pritom bola pre nás ako slovenskú spoločnosť príležitosťou na upokojenie a zlepšenie celkovej situácie. Lenže ono sa to tu potom paradoxne ešte zhoršilo.

V rovnakom období ste prišli na to, že agresiu a odmietanie zažívate nielen v práci, ale aj doma. Čo sa stalo?

Predtým sme spoznali pani, ktorá nemala veľa peňazí. Aby si mohla trochu privyrobiť, chodievala k nám raz za týždeň upratovať byt. Mal som dobrý pocit, že aspoň trochu pomáham konkrétnemu človeku. V období, keď sa udiali konflikty v mojej a v Maťovej práci, som zrazu dostal nejaké tušenie. Otvoril som Facebook a našiel som si ju. Ingrid k nám roky chodila a mala kľúče od nášho bytu, no nikdy predtým mi nenapadlo pozrieť si jej Facebook. Prvé, čo mala na nástenke, bol nápis „Buzeranti do plynu“. Boli tam aj ďalšie, napríklad že homosexuálov na Slovensku nechceme a že byť gejom je odporné.

Okamžite som jej zavolal, aby prišla priniesť kľúče od bytu a konfrontoval som ju. Na to mi povedala, že my s Maťom sme iní, s nami problém nemá, ale že tí ostatní homosexuáli by na Slovensku nemuseli žiť. A že už nás tu je veľa a obmedzujeme ostatných. Pýtal som sa jej, ako jej ubližujeme alebo ako ju obmedzujeme, a začala sypať frázy ako od Kotlebu.

Vrátim sa k umeleckej brandži. Zdalo by sa, že v divadle môže byť každý tým, kým chce, a všetci sa rešpektujú. Zažili ste v divadle narážky a osočovanie pre svoju orientáciu aj predtým, ako vznikol váš spor o dúhovej vlajke?

Takto priamo nie. V divadle sa všetko obracia na humor. Ale stávalo sa to. Napríklad, keď boli všetci tanečníci v rámci jednej sekcie v predstavení homosexuáli. Režisér alebo choreograf bežne povedal, niečo ako: „No poďte, kde je tá buzerantská sekcia?“ Alebo oslovenie ako „Poď sem, ty môj gejko.“ A podobne.

Pracoval som päť rokov v divadle v Nemecku a mal som šťastie, že som zažil niekoľkých špičkových nemeckých režisérov. Ani jednému z nich by ani nenapadlo pomenovať človeka podľa orientácie alebo podľa toho, či je kresťan alebo podobne. Oni tak nerozmýšľajú. Z toho, čo vo svete pred tými osemdesiatimi rokmi porobili, majú Nemci takú spoločenskú traumu, že u nich v tomto smere v myslení aj vo vzdelávaní nastal obrovský progres.

Keď ste urobili rozhodnutie, že odchádzate, uvedomovali ste si, čoho všetkého sa tým musíte vzdať?

Pre mňa bola vždy spravodlivosť a moje ľudské a morálne hodnoty na prvom mieste. Aj druhých som sa vždy zastal, keď som cítil krivdu. Aj keď sa ma to netýkalo.

Veľakrát som si povedal, že som mal možno radšej namiesto toho držať hubu. Ale nedokázal som to. Spravodlivosť a pocit slobody a bezpečia sú pre mňa dôležitejšie ako kariéra. Asi to znamená, že nie som karierista.

Vedel som, že v Grécku sa nebudem musieť pretvarovať ani skrývať a budeme sa tu cítiť bezpečne. Potreboval som psychický azyl a to, že niekde robím nejaké divadlo, pre mňa bolo to najposlednejšie, čo ma trápilo. Na Korfu ľudí zaujíma len to, či sme slušní.

Svoj odchod ste oznámili aj na Facebooku. Vyvolali ste tým vlnu spolupatričnosti a zároveň vyšlo najavo, že nie ste jediný pár, ktorý sa chystá Slovensko opustiť.

Mal som potrebu vyjadriť sa k streľbe na Zámockej a cez status som oznámil, že odchádzame zo Slovenska. Na messenger mi napísalo asi desať homosexuálnych párov, ktoré som dovtedy vôbec nepoznal. Písali, že aj oni odchádzajú alebo už odišli. Vďaka tomu statusu som zistil, že zo Slovenska odišlo minimálne dvadsať ľudí len preto, čo sa tu deje. Väčšina z nich o tom nikde nepísala. Jednoducho sa zbalili a odišli. Mal som z toho zimomriavky.

Ste teraz šťastnejší?

Áno. A veľmi sa nám uľavilo.

Nebolo ťažké zvyknúť si na nové prostredie a ľudí na Korfu?

Nie. Asi to závisí od toho, ako je človek nastavený. Ak by som bol nejaká princezná, bol by to väčší problém. Ja som vyštudoval konzervatórium a zarábal som si ako herec. Ale neriešim, že som nejaký režisér a umelec, a preto nebudem robiť manuálnu alebo akúkoľvek inú prácu.

Keď sme sem prišli, dostal som ponuku robiť čašníka. Vzal som to a urobilo mi to veľmi dobre. Obaja s Maťom sme išli robiť do reštaurácie. Vedel som, že toto je presne to, čo potrebujem. Lebo aj keď sme sa zo Slovenska odsťahovali, kúsok domova si človek v hlave berie so sebou. Presťahovaním sa psychika človeka len tak neodstrihne. Vedeli sme, že musíme hneď začať pracovať. Práca je najlepšia psychohygiena. A poslúžila aj na to, aby sme mohli skutočne zapadnúť do reálneho gréckeho života.

V reštaurácii som si zároveň uvedomil, nakoľko je podnik vlastne podobný divadlu. Je tam zákulisie a aj javisko, na ktorom sa človek venuje ľuďom a odovzdáva im energiu. Existuje tam paralela.

Byť niekde turistom a presťahovať sa tam je čosi úplne iné. Nebáli ste sa, že vás miestni neprijmú ako členov komunity?

Určite sme sa báli. Zo začiatku sme boli zvedaví, ako nás prijmú. No prišla letná sezóna a oni sú tu vtedy takí zaneprázdnení, že im je jedno, kto si a čo si. Nemajú čas to riešiť. Šesť mesiacov robia nonstop v štyridsaťstupňových horúčavách sedem dní v kuse bez dňa voľna. Potom odpadnú a doslova sa zobudia až na Vianoce.

Od začiatku sa na nás usmievali. Ak sa správate milo a slušne, okamžite vás na Korfu akceptujú.

Žijete v relatívne malej dedine na malom ostrove. Asi o vás všetci všetko hneď vedeli.

Samozrejme, bleskovo sa rozšírilo, kto sme. Vítali nás s tým, že počuli, že sme tu noví a že tu plánujeme zostať natrvalo. Priali nám šťastie. Bývame na mieste, ktoré bolo roky opustené. Zrevitalizovali sme to tu, vytrhali sme burinu a dali sme na ulicu kvetiny. Babky z kostola robili okolo nášho domu normálne procesie a hovorili nám, aké sú rady, že je to tu konečne pekné a že v dome niekto býva. Bola to pre nás ďalšia dobrá reklama.

Máme aj super susedov. Maťo im pečie výborné koláče a oni nám nosia paradajky zo záhradky. Okamžite nás prijali.

Chystáte sa učiť po grécky?

Keď budem už úplne odstrihnutý od Slovenska, začnem sa učiť. Možno to vyznie hlúpo, ale zatiaľ nechcem rozumieť. Chcem si ešte nechať nejaké ideály. Čím menej človek vie, tým lepšie spí. Nechcem vedieť, čo si hovoria o politike alebo o počasí.

Pol roka sme žili bez televízie a takmer bez akýchkoľvek správ. Potreboval som psychohygienu. Máme šťastie, že tu všetci hovoria po anglicky, takže ak niečo potrebujem, stačí vedieť po anglicky. Naopak, Maťo išiel v tomto smere do obrovského risku, keďže nevedel ani ceknúť po anglicky a ani po grécky. Z jeho strany to bola veľká odvaha. Radšej odísť do zahraničia, aj keď neovláda ani jednu cudziu reč, ako by mal zostal na Slovensku.

Keď sme dohadovali tento rozhovor, zdôrazňovali ste, že ste k moru nešli vylihovať a užívať si. Aký život teraz vediete? Stále len pracujete? 

Keď sme sem na jar prišli, prvé tri mesiace sme neriešili nejaké Slovensko, iba robotu v reštaurácii. Človek robí a robí, príde domov o druhej v noci a odpadne do postele. Ráno sa zobudí s napuchnutými nohami a treba upratovať a porobiť okolo domu. Potom sme si chodili zaplávať, nasledovala sprcha a zase do roboty. Nemali sme ani čas sa rozhliadnuť.

Keď sa nám skončil kontrakt, prišiel čas na sebareflexiu. Teraz pracujeme na rozbehnutí vlastného biznisu a už máme niečo aj rozpracované. Uvidíme, ako to dopadne, ale bojujem a nebojím sa. Ideme do toho.

Aké to pre vás bolo – zmeniť sa z herca a vedúceho umeleckého súboru na čašníka?

Práca v reštaurácii bola pre mňa ako terapia. Namiesto toho, aby som si na Slovensku zaplatil psychoterapiu, vzal som túto robotu. Bol som zahltený novými vecami, novými jedlami a riešil som len danú fyzicky náročnú činnosť. Nemal som čas rozmýšľať nad tým, kto som, čo som, čo som bol a odkiaľ som prišiel.

Odporúčam to každému, kto má nejaký problém. Treba sa normálne zamestnať, napríklad ísť oberať jahody. Sám k sebe som sa vrátil vlastne až po tých troch mesiacoch.

Nadobudli ste pocit, že umelecky teraz nemáte čo povedať?

Za posledných sedem rokov som napísal pätnásť predstavení a bol som dostatočne umelecky vyžitý. Nie je pre mňa problém dať si teraz takúto pauzu. Ako herec som sa nikdy necítil ako niečo viac.

Ako to myslíte?

Poniektorí umelci a herci hovoria, že herectvo je poslanie. Podľa mňa je to také vyvyšovanie sa. Herectvo je štandardné povolanie. Aj o povolaní učiteľa sa hovorí, že je to poslanie. Hovorí sa to aj o lekároch. V každej práci musí človek ovládať remeslo, nadobudnúť istú zručnosť. U umelcov sa k tomu pridáva aj talent. Ale ten musí mať aj dobrý pedagóg a aj úradníčka, aby bola dobrou úradníčkou. Talent by mal mať aj čašník. Robota je robota. Vo svojej práci som sa ako režisér predtým vyjadroval cez iných. Teraz to budem robiť priamo. To mám v sebe vyriešené.

Čím bolo pre vás divadlo, keď ste s ním začínali?

Keď som mal pätnásť-šestnásť a chodil som na konzervatórium, divadlo bolo pre mňa všetkým. Miloval som ho a myslím, že môžem hovoriť aj za všetkých mojich spolužiakov, že to cítili rovnako. Nevedel som si predstaviť život bez divadla.

Po škole ste začali hrávať v muzikáloch na bratislavskej Novej scéne a hosťovať vo veľkých divadlách v Trnave a Nitre. Bola to kariéra, o ktorej ste počas štúdia snívali?

Áno, bolo to krásne obdobie. Lietal som sem a tam a mal som dvadsaťpäť predstavení do mesiaca. Zároveň som mal obrovské šťastie, že som už ako mladý robil s pánom Bednárikom, s Jánom Ďurovčíkom, so Svetozárom Sprušanským. Ešte som ani nezmaturoval, a už som mal angažmán v trnavskom divadle. To bolo vtedy nevídané a neslýchané.

Po roku som tam nakoniec podal výpoveď. Kládol som si otázku, či to teraz už bude takto stále. Či budem ďalších štyridsať rokov chodiť vlakom do Trnavy a hovoriť si, že som hral Hamleta a ďalšie postavy. Povedal som si, že sa môžem vykašľať na nejakého Hamleta. Chcel som iný život. Vždy som inklinoval k cestovaniu a začal som chodiť na kastingy do Viedne. Aby som videl, aká je konkurencia. Bral som to ako tréningy a zlepšoval som si nemčinu.

Po piatich rokoch umeleckej práce na Slovensku ste odišli do Nemecka, kde ste pôsobili v profesionálnom medzinárodnom divadelnom súbore. Bola to príležitosť, ktorá sa neodmieta, alebo ste vtedy len chceli odísť zo Slovenska?

Ak by som nešiel do Nemecka, netrúfol by som si režírovať. Profesor Ivan Letko, ktorého sme mali na konzervatóriu ako ročníkového vedúceho, mi vždy hovoril, aby som išiel na VŠMÚ na réžiu. No ja som nešiel. Skúsenosti z Nemecka ma však zmenili po profesijnej stránke a začal som režírovať.

S Maťom tvoríte pár už šestnásť rokov. Takže ste spolu začali chodiť v období, keď ste boli veľmi pracovne vyťažený. Ako ste sa spoznali?

Poznali sme sa už dávno predtým v rámci gej komunity. Keď som sa vrátil z Nemecka, mal som našetrené na svoje prvé auto. Keďže je automechanik, šiel som za ním, či by mi pomohol kúpiť nejaké z bazára. A dali sme sa dokopy.

V posledných rokoch bol vašou domovskou scénou Red Cat Cabaret. Kabaret je aj o otváraní tabuizovaných tém. Vnímali ste slovenské divadelné scény ako príliš konzervatívne?

Slovenská spoločnosť ako taká a ani slovenská divadelná spoločnosť ešte nie sú pripravené na niektoré témy. Keď prišla možnosť začať tvoriť pre kabaret, akoby sa mi v hlave rozjasnilo. Mal som strašne veľa nápadov, scenárov, ktoré som chcel raz zrealizovať. Kabaret ako platforma bol pre mňa veľmi lákavý. Ale aj tam som musel byť brzdený najmä v umeleckom spôsobe vyjadrovania sa. Čo by som si mohol úplne s ľahkosťou dovoliť v Berlíne, Hamburgu, ale aj v Brne, som si u nás dovoliť nemohol.

Na aké témy ešte nie je slovenské publikum pripravené?

Je ich veľa. Napríklad na otázku slovenských dejín. Pozrieť sa na naše dejiny na javisku trochu inak, ako nás to učili na základnej škole. Iný záber alebo uhoľ pohľadu v nás stále vyvolávajú pohoršenie alebo pocit, že niekto przní slovenskú národnú literatúru. Zároveň ešte nie sme pripravení a otvorení ani na tému sexu.

V inscenácii Som žena hrá hlavnú postavu česká herečka Lucie Brychtová, ktorá sa narodila ako muž a na javisku rozpráva príbeh svojej tranzície. Keď ste inscenáciu pripravovali, vyjadrili ste sa, že slovenské médiá o hre o tranzícii písať odmietli. Ako ste to mysleli?

Poslal som tlačovú správu a aj som menovite pozval veľa redaktorov z kultúrnych rubrík na generálku, na premiéru aj na reprízy. Neprišiel nikto. Na ten mail mi nikto ani len neodpísal. To sa mi pri komunikácii o iných predstaveniach nikdy predtým nestávalo. Aby som nekrivdil, malilinký článoček vyšiel v denníku Pravda.

Keď sme to hrali v Čechách, tam sa to úplne rozkríklo. Na základe predstavenia pozval Lucie Brychtovú k sebe do talkshow Jan Kraus. Potom mi skoro explodoval telefón, lebo o nej zrazu chceli písať aj všetci zo Slovenska. Poďakoval som sa im s tým, že už nemáme záujem. Jednoducho, keď chcete prísť, kúpte si vstupenku. Nakoniec sme kývli len na reportáž v Reflexe na Markíze.

Lucia Brychtová v hre posmeľovala návštevníkov kabaretu, aby jej kládli otázky. Chceli sa pýtať?

Pýtali sa. Zaujímalo ich to, pretože dovtedy netušili, čo ľudia, ktorí prechádzajú tranzíciou, vlastne riešia. Po predstavení sme bežne sedeli dve hodiny pri debate. Chodili tam aj matky alebo otcovia, ktorí si chceli tú situáciu navnímať a sami hovorili o tom, že ich dcéra alebo syn momentálne rieši tranzíciu. Po dvoch hodinách sme museli debatu ukončiť, lebo by sme tam inak sedeli do rána. Toto bolo pred siedmimi rokmi. Nemyslím si, že dnes už Slováci vedia o téme tranzície viac.

Chýba vám dnes niečo zo Slovenska?

Teraz nie. Je mi to ľúto, ale nie. Ani jedlo. S rodinou a s priateľmi, s ktorými chcem byť v kontakte, som v kontakte telefonicky. Momentálne som úplne spokojný.

Čo vám, naopak, nechýba?

Naša schizofrenická spoločnosť. Úplne som prestal používať aj Facebook, lebo aj tam toho už na mňa začalo byť priveľa. Naposledy mi niekto poslal video o tom, že homosexuáli sú u nás pliaga. Myslím si, že sme odišli včas.

Pred tromi mesiacmi ste mi hovorili, že ste Slovensko opustili navždy. Ešte to platí?

Áno, ja to tak mám. Teraz je to navždy. Možnože o desať rokov, a možno aj o štyri roky, sa vrátime späť. Nikdy som nemal problém priznať si chybu. Ak sa vrátime, poviem si, že sme to aspoň skúsili. Vrátiť sa je vždy najjednoduchšie.

Aký život túžite s Maťom žiť?

Cítiť sa tak, že žijeme v rámci celého spoločenstva v priateľstve a v láske. Mať pokojný život a môcť si ho žiť podľa vlastných hodnôt. A byť aj vo väčšej symbióze s prírodou, čo sa nám tu na Korfu darí.

Pôjdete voliť?

Zisťoval som, ako by som mohol voliť zo zahraničia. Do formulára bolo potrebné zadať ulicu a číslo domu. A keďže my ani jedno nemáme a s poštou je to tu komplikované, tak by to asi neprešlo cez systém. Ale až tak veľmi som po tom nepátral. Systém to vyriešil za mňa, lebo ak by som aj mal tú možnosť, tak by som voliť nešiel.

Všetci moji inak orientovaní kamaráti pôjdu voliť tú jedinú stranu s liberálnymi hodnotami, ktorá tam je. No aj keby sa tam dostala, nebude mať v parlamente väčšinu, aby mohli ich poslanci sami meniť a schvaľovať zákony. Možno by sa to mohlo zmeniť k lepšiemu po ďalších štyroch rokoch a po ďalších voľbách. Nechcem vyznievať pesimisticky, ale mali sme v predstavení Romeo a Júlia pieseň, ktorá sa volala Je to márne. A pre mňa je to teraz márne.