Václav Púčik: Smrť nám priali kolega aj žena, ktorá u nás roky robila. Báli sme sa, či zo Slovenska stihneme odísť včas
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Stretli sme sa na najrušnejšej ulici v ospalej dedine na gréckom ostrove Korfu. V reštaurácii vítal hostí, nosil taniere a odporúčal hosťom najčerstvejšie ryby z dennej ponuky.
Herec a režisér Václav Púčik žije na Korfu už viac ako pol roka. Hneď, ako sme sa dali po prvý raz do reči, bolo jasné, že sa v Grécku a aj v role čašníka cíti doma. „Zo Slovenska sme s priateľom odišli natrvalo,“ povedal mi ešte v júli počas pracovnej zmeny v reštaurácii.
Prešli takmer tri mesiace a Václav svoj názor nezmenil. „Maťovi, môjmu partnerovi, kolega povedal, že keď ma stretne, zabije ma na ulici. Lebo som homosexuál. Riaditeľka divadla, v ktorom som pracoval ako umelecký šéf, ma požiadala, aby som do ďalšieho predstavenia obsadil menej gejov. Smrť homosexuálom, a teda aj nám, priala aj žena, ktorej sme roky pomáhali,“ opisuje, prečo sa rozhodli opustiť Slovensko a presťahovať sa do Grécka.
V rozhovore okrem hovorí aj o tom:
- prečo sa usadili práve na Korfu;
- čím si s partnerom získali miestne babky a za čo ich chvália cestou z kostola;
- že sa u nás v umeleckom prostredí tolerujú slovné útoky na členov LGBTI+ komunity, ak sú zamaskované za vtip;
- prečo si nemyslí, že herectvo je poslanie;
- či pôjde voliť.
Ako ste sa ocitli v Grécku?
Vlastne to tu ani nevnímam ako Grécko. Pred pár rokmi som na Korfu prišiel po prvý raz na krátku dovolenku. Bola to láska na prvý pohľad. Odvtedy som už nechodil oddychovať nikam inam.
Čo vás tak nadchlo?
Mal som šťastie, že som vo svojom živote precestoval takmer celý svet okrem Austrálie, Južnej Ameriky a Antarktídy. Kedysi som bol pracovne šesť mesiacov v Karibiku. Vtedy som si povedal, že keď budem starý, chcem ísť žiť k moru.
Keď som po prvý raz prišiel na Korfu, mal som pocit, že toto je Karibik v Stredomorí. Korfu mi ho strašne pripomínalo. Tu človek zároveň nemusí vedieť po grécky, lebo ostrov bol kedysi tridsať rokov pod britskou nadvládou a u Britov je odvtedy veľmi obľúbený. Dodnes tu aj takmer všetci miestni rozprávajú po anglicky. Okrem Britov Korfu v minulosti vládol kadekto, takže ostrov je zároveň veľmi multikultúrny.
V čom je to na Korfu podobné ako v Karibiku?
Žil tu anglický spisovateľ Lawrence Durrell, ktorému na Korfu postavili aj sochu. Jeho knihy sú v Británii povinnou literatúrou. On napísal, že Korfu je záhrada bohov. Počas celého roka tu vždy niečo kvitne a ostrov je stále zelený. Tým mi pripomína Karibik. To ma na Korfu uchvátilo. A, samozrejme, mi vyhovuje aj to, že je tu bezpečne. To je zas oproti Karibiku veľká výhoda. V auguste, keď je na ostrove veľa turistov, občas niekto niečo ukradne. Ale inak majú miestni bežne otvorené dvere aj okná na domoch, aj keď idú preč. Suseda máva neustále pri dome pristavené auto s kľúčikmi v zapaľovaní.
Ako sa vám krátko pred odchodom žilo na Slovensku?
Žitie má dve roviny. Jedna je tá, ako sa mi žilo pracovne. Z tej stránky sa mi nežilo zle. Teda, žilo sa mi veľmi dobre. Mám za sebou 27-ročnú divadelnú kariéru, počas ktorej som sa dokázal uživiť ako herec, spevák, tanečník a režisér. Po pracovnej stránke sa mi darilo a bol som spokojný. Asi by to aj naďalej pokračovalo, ak by som neoznámil, že odchádzam zo Slovenska. Mnoho mojich kolegov nechápalo, prečo odchádzam.
Druhá rovina je, ako sa mi žilo ako osobe, ako človeku. A v tej sa mi nežilo dobre. Kto som a čo som, pre mňa znamená viac ako práca. Pretože od toho sa to všetko odvíja.
Prečo sa vám ako človeku na Slovensku nežilo dobre?
Zrazu sa začalo všetko meniť. Asi za tým boli nálady v spoločnosti, ktoré sa za posledné dva roky zradikalizovali. Začalo sa to u môjho partnera Maťa v práci.
Mal rozbehnutý vlastný autoservis. Jeho kolega a zároveň spolumajiteľ firmy mu začal úplne bez príčiny rozprávať, že keď ma stretne, zabije ma na ulici. Nedá sa to slušne povedať – nazval ma
