Netrpel som pre potoky krvi, ale hrôzu odsúdených. A lepšie som pochopil reakcie dôstojníkov počas popráv

Akýmsi riadením osudu mi Kyjev iba navŕšil moje trápenie. V paláci mladých panien som z ničoho nič stretol starého známeho z Berlína. „Herr Sturmbannführer Eichmann! Povýšili vás. Blahoželám vám!“ – „Och, doktor Aue! Práve vás som hľadal. Mám pre vás balík. Dali mi ho v Paláci princa Albrechta.“ Tohto dôstojníka som spoznal kedysi dávno, keď ešte pracoval pre Heydricha na Ústrednom úrade pre židovské vysťahovalectvo; často chodieval do môjho oddelenia konzultovať právne otázky. Vtedy bol Obersturmführer; teraz sa pýšil novými prámikmi na golieri mestskej čiernej uniformy, ktorá popri našom provinčnom feldgrau priam bila do očí. Nafukoval sa ako taký kohútik; bolo to zvláštne, lebo vo mne z neho pretrvával dojem uponáhľaného ustarosteného činovníka, takže som ho ani nepoznával. „Čo vás sem priviedlo?“ spýtal som sa, keď sme vchádzali do mojej kancelárie. „Váš balík, ale mám ešte jeden pre istého vášho kolegu.“ – „Myslím do Kyjeva.“ Keď sme si sadli, dôverne sa ku mne naklonil: „Bol som na návšteve u Reichsführera.“ Očividne z neho vyžarovala pýcha a zjavne čakal, kedy sa už o tom bude môcť rozhovoriť. „S mojím Amtschefom. Na osobitné pozvanie.“ Opäť sa naklonil: pripadal mi ako dravec číhajúci na korisť, malý, ale vrtký. „Musel som mu predložiť správu. Štatistickú správu. Spracovanú mojimi službami. Azda len viete, že teraz riadim Referat?“ – „Nie. To som nevedel. Blahoželám vám k tomu.“ – „IV B 4. Pre židovské otázky.“ Položil na stôl lodičku, vytiahol z blúzy puzdro a vybral z neho obrovské okuliare, nasadil si ich a otvoril aktovku, z ktorej vylovil veľkú, dosť hrubú obálku, a podal mi ju: „Tu je tá beštia. Samozrejme, nespýtam sa vás, čo je v nej.“ – „Och, to vám môžem pokojne povedať. Sú v nej partitúry.“ – „Vy ste muzikant? Predstavte si, že aj ja som od muziky. Hrám na husliach.“ – „Ja nie som od muziky, balík bol pre voľakoho iného, čo medzičasom zomrel.“ – „Ó! To je mi veľmi ľúto. Táto vojna je fakt strašná. Ten váš priateľ Dr. Lulley mi zveril aj účtik a požiadal ma vyinkasovať od vás pre neho taxu za doručenie.“ – „V poriadku. Večer vám to pošlem odtiaľto. Kde ste ubytovaný?“ – „S Reichsführerovým štábom.“ – „Výborne. Ďakujem pekne za doručenie. Bolo to od vás milé.“ – „Ó, s radosťou. SS‑Männer si musia navzájom pomáhať. Skutočne ma mrzí, že to neprišlo včas.“ Pokrčil som plecami: „Už je to raz tak. Môžem vás ponúknuť pohárikom?“ – „Ó, to nesmiem! Služba je služba, však viete. Ale…“ Zdalo sa, že váha, tak som mu hodil kotvičku: „Tu sa hovorí, že Krieg ist Krieg…“ – „… und Schnaps ist Schnaps,“ dokončili sme vetu spolu. „Teda dobre… jeden, taký maličký.“ Vytiahol som z kufra dva poháriky a fľašu, ktorú som si odkladal pre hostí. Eichmann sa zdvihol na prípitok, ktorý aj slávnostným hlasom predniesol: „Na zdravie nášho Führera!“ Priťukli sme si. Pobadal som, že má ešte chuť pohovoriť si. „O čom je tá vaša správa? Ak to nie je tajné.“ – „Tak dobre. Ale len tak hush-hush, ako hovoria Angličania. Vám to však môžem povedať. Gruppenführera a mňa sem poslal der Chef“ – hovoril zjavne o Heydrichovi, ktorého práve v Prahe ustanovili za zastupujúceho Reichsprotektora – „prediskutovať s Reichsführerom plán vysťahovania Židov z Reichu.“ – „Vysťahovania?“ – „Presne tak. Na východ. Do konca roka.“ – „Všetkých?“ – „Všetkých.“ – „A kam ich vysťahujú?“ – „Najviac bezpochyby do Ostlandu. A taktiež na juh, stavať Durchgangstrasse IV. Nie je to zatiaľ definitívne stanovené.“ – „Rozumiem. A vaša správa?“ – „Je to štatistický prehľad. Odovzdal som ju osobne Reichsführerovi. O celkovej situácii vo vzťahu k židovskej emigrácii.“ Varovne vztýčil prst. „Viete, koľko ich je?!“ – „Koho?“ – „Židov. V Európe.“ Zavrtel som hlavou: „Nemám ani poňatia.“ – „Jedenásť miliónov! Jedenásť miliónov, chápete? Samo sebou, pre krajiny, ktoré ešte nemáme pod palcom, ako napríklad Anglicko, sú naše čísla len približné. Keďže nemajú rasistické zákony, treba vychádzať z náboženskej príslušnosti. No jednako to číslo budí hrôzu. Len na Ukrajine ich máte bezmála tri milióny.“ Nasadil punktičkársky tón: „Dva milióny deväťsto deväťdesiatštyritisíc šesťstoosemdesiatštyri, aby som bol presný.“ – „To je vskutku presné. Povedzte, však sa táto veľká akcia isto nezaobíde bez Einsatzgruppe?“ – „Zaiste. Hľadajú sa i iné spôsoby,“ povedal nervózne. Pozrel sa na hodinky a vstal. „Teraz ma už ospravedlňte. Musím ísť k Amtschefovi. Ďakujem za pohárik.“ –
„Ja ďakujem za balík!“ Spolu sme zdvihli ruky a zaburácali: „Heil Hitler!“

Eichmann odišiel a ja som si opäť sadol k balíku na svojom písacom stole. Obsahoval Rameauove a Couperinove partitúry, ktoré som objednal pre malého Židka zo Žitomiru. Bola to sprostosť a sentimentálna naivita; jednako ma však naplnila obrovským smútkom. Až teraz som lepšie pochopil reakcie mužstva a dôstojníkov počas popráv. Ak trpeli tak, ako som trpel i ja v priebehu Veľkej akcie, tak to nebolo pre pach ani pre potoky krvi, ale pre hrôzu a duševnú bolesť odsúdených; tí, ktorých popravovali, často trpeli väčšmi pri pohľade na bolesť a smrť milovaných, žien, rodičov, detí, ako pre predstavu vlastnej smrti, ktorá im nakoniec pripadala ako vyslobodenie. V mnohých prípadoch, hovoril som si, to, čo som pokladal za neospravedlniteľný sadizmus, za neslýchanú brutalitu, ktorú si vojaci vybíjali na odsúdených pred popravou, bolo iba dôsledkom obludného milosrdenstva, ktoré v sebe cítili a nevedeli ho vyjadriť ináč ako návalom zúrivosti, ale zúrivosti bezmocnej a bezcieľnej, zákonite a neodbytne sa obracajúcej proti ľuďom, ktorí boli hlavnou príčinou toho všetkého. Ak hrozné krviprelievania na Východe niečo dokazujú, tak je to najmä neporušiteľná solidarita ľudstva. Akékoľvek boli zbrutalizované a rutinné, ani jeden z vojakov nemohol zabiť židovskú ženu bez toho, aby si nepomyslel na svoju manželku, sestru alebo matku, nemohol zabiť židovské dieťa, aby si pred sebou v jame nepredstavoval svoje deti. Ich reakcie, ich násilnosť, ich alkoholizmus, nervové poruchy, samovraždy, môj osobný zármutok, toto všetko dokazuje, že blížny existuje, že existuje takisto ako ten druhý, ako ľudská bytosť a že niet takej vôle, takej ideológie, takej veľkej obmedzenosti či takého alkoholu, ktorý by zrušil toto pevné a nezničiteľné puto. To je fakt a nie nejaká pochabá domnienka.

Vojenské vedenie začalo túto skutočnosť vnímať a rátať s ňou vo svojich plánoch. Ako mi prezradil Eichmann, skúmali sa nové prístupy. Niekoľko dní po jeho návšteve sa v Kyjeve objavil istý Dr. Widman, ktorý nám prišiel predstaviť nákladné vozidlo nového typu. Tento nákladiak značky Saurer riadil Heydrichov osobný šofér Findeisen, mlčanlivý chlapík, ktorý nám aj napriek nespočetným lichôtkam zaryto odmietal vysvetliť, prečo sa vybral práve na túto cestu. Dr. Widmann, ktorý viedol sekciu chémie v Ústave technickej kriminológie a bol napojený na Kripo, potom spravil dlhú prezentáciu pre dôstojníkov: „Plyn,“ vyhlásil, „je elegantnejší prostriedok.“ Hermeticky uzavreté nákladné vozidlo využívalo vlastný výfukový plyn na udusenie ľudí zavretých v ňom; tomuto riešeniu skutočne nechýbala ani elegancia, ani úspornosť. Ako nám vysvetlil Widmann, predtým, než prišli k nám, vyskúšali niečo iné; on sám v Minsku spolu so svojím Amtschefom Gruppenführerom Nebem viedol pokusy na pacientoch útulku pre choromyseľných; test s výbušninami mal odstrašujúce účinky. „Neopísateľné. Katastrofa.“ Blobel prejavil svoje nadšenie: nová hračka sa mu zapáčila a robil všetko, aby ju mohol vyskúšať prvý. Häfner namietal, že do nákladiaka sa zmestí málo ľudí – Dr. Widmann nám povedal, že najviac päťdesiat‑šesťdesiat –, že tento spôsob funguje príliš pomaly, teda je málo efektívny – Blobel však vytiahol svoj posledný tromf: „Necháme si ho pre ženy a deti, pozdvihne to morálku mužstva.“ Doktor Widmann s nami povečeral: potom, pri biliarde, nám porozprával, ako sa zrodil tento nápad: „Prišiel naň vlastne Gruppenführer Nebe. V Berlíne si raz večer riadne vypil a zaspal v garáži vo svojom aute so zapnutým motorom. Len‑len že ho to nestálo život. My sme to už skúšali s autom, ale rátali sme s použitím oxidu uhoľnatého vo fľašiach, čo je ťažko aplikovateľné najmä v podmienkach východných krajín. Práve Gruppenführer Nebe začal po svojej nehode rozmýšľať o využití plynu samého auta. Skvelá myšlienka.“ Porozprával o svojej príhode nadriadenému Dr. Heessovi. Bolo to v metre. „Presnejšie, medzi stanicami Wittenbergplatz a Thielplatz. Veľmi ma to chytilo.“

Už niekoľko dní Blobel vyháňal Teilkommandá z Kyjeva čistiť malé mestečká Perejaslav, Jagotin, Kozelec, Černigov a mnohé ďalšie. Teilkommandoführeri však boli zúfalí: keď sa po akcii vrátili do mestečka, našli v ňom ešte viac Židov ako pred akciou; poschovávaní Židia sa po prečistení vrátili domov. Dôstojníci sa sťažovali, že im to pokazí všetky štatistiky. Kommando podľa celkových údajov zhromaždených Globelom zlikvidovalo päťdesiatjedentisíc osôb, z nich štrnásťtisíc bez pomoci zvonka (teda bez Jeckelnových práporov Orpo). Na vstup do Charkova sa vytvorilo nové Kommando, do ktorého mali zaradiť aj mňa; medzičasom ma Blobel, keďže som už v Kyjeve nemal čo robiť (všetky naše funkcie prebralo EK 5), požiadal, aby som šiel podporiť Teilkommandá prostredníctvom inšpekcií. Začali sa dažde, a len čo sme sa dostali za stúpajúci Dneper, uviazli sme v blate. Nákladné vozidlá a osobné autá sa nevedeli vyhrabať z čierneho lepkavého blata zmiešaného so steblami slamy, pretože vojaci drancovali stohy popri ceste, aby slamou vystužili vozovku pred vozidlami, čo sa aj tak ukázalo ako márne. Po ceste do Perejaslava za Häfnerom ma až po uši zafŕkaného blatom od tlačenia Admirala jednostaj museli vyslobodzovať z bahna pásové vozidlá Wehrmachtu.

Häfner bol obmedzený, ale cieľavedomý muž. Pri mape mi vysvetlil svoj plán akcie, dal mi zoznam vecí, ktoré mu chýbajú, aby som len podporil jeho žiadosti. Mal som poverenie dohliadať na všetky Teilkommandá; bolo to navidomoči nemožné, tak som sa rozhodol zostať pár dní v Perejaslave a vyčkať, ako sa vyvinú udalosti. Blobelovo Vorkommando sa napokon už nachádzalo v Poltave: vzhľadom na stav ciest mi ani na um nezišlo, že by som ich mohol dobehnúť ešte pred pádom Charkova. Aj Häfner bol v tomto ohľade pesimista: „V sektore sa rozbujneli komunisti. A tí sa činia omnoho viac než my. Wehrmacht udáva takt, ale ďaleko nezájde. Chcú, aby sme im pomohli. Vojaci sú však v koncoch, načisto vyčerpaní. Veď ste videli tie hovná, ktorými ich kŕmia.“ – „V armáde je to bežné. Tí chlapci sa činia oveľa viac ako my.“ – „Fyzicky áno, to je bez debaty. Ale morálne sú naše mužstvá na dne.“ Häfner mal pravdu a ja som sa o tom zakrátko presvedčil osobne. Ott s čatou v sile dvadsiatich mužov odišiel prehľadať neďalekú dedinu, kde hlásili partizánov; rozhodol som sa ísť s nimi. Odchod jedným nákladným autom a jedným Kübelwagenom, terénnym vozidlom vypožičaným na túto príležitosť od divízie so stanovišťom v Perejaslave, sa stanovil na svitanie. Padal hustý nekonečný dážď a zmokli sme skôr, než sme stihli vyraziť. Vozidlo nasiaklo pachom zmoknutej látky. Ottov šofér Harpe sa obratne vyhýbal najhorším výmoľom; zadné kolesá sa však sústavne šmýkali v blate, šmyky boli ťažko zvládnuteľné, voz sa podchvíľou skrz‑naskrz vzpriečil cez cestu; museli sme vystúpiť a potlačiť ho; po členky sme sa brodili tým svinstvom, niektorí v ňom dokonca prišli aj o čižmy. Všetci hromžili, kliali a preklínali. Ott dal naložiť do nákladiaka dosky, ktoré sme podkladali pod kolesá uviaznuté v blate; občas to zabralo; stačilo však, aby vozidlo nebolo dobre vyvážené, a niektoré z ťažných kolies sa začalo bez opory točiť naprázdno, vystrekujúc naširoko‑naďaleko bohaté spŕšky tekutého blata. Vojenský plášť i rajtky som mal o chvíľu samé blato. Niektorí vojaci mali blatom zagebrenú celú tvár, takže im z nej svietili iba podráždené oči; len čo sa vozidlo podarilo vyslobodiť, narýchlo si vydrhli ruky a tváre v mláke a naskočili doň. Dedina sa nachádzala sedem kilometrov od Perejaslava; cesta nám zabrala tri hodiny. Pri príchode do dediny Ott postavil pred prvými domami hliadku na stráženie prístupovej cesty, zatiaľ čo ostatní sa rozmiestnili po stranách hlavnej cesty. Z niektorých biednych, do radu nastavaných isieb vytrvalý dážď odplavil slamené strechy do zatopených záhumienkových záhradiek; niekoľko premočených sliepok splašene pobehovalo sem a tam, nikde nebolo ani človiečika. Ott vyslal Dolmetschera hľadať starostu. Ten sa po nejakých desiatich minútach vrátil spolu s malým vetchým mužíkom zabaleným do nepremokavej prikrývky a s vypĺznutou zajačou čapičkou na hlave. Ott ho začal vypočúvať rovno v tom lejaku; starký plačlivo vysvetľoval, že v dedine niet partizánov. Otta to len nabudilo. „Hovorí, že v obci zostali len samí starí ľudia a ženy,“ prekladal Dolmetscher. „Všetci muži sú po smrti alebo zutekali.“ – „Povedz mu, že ak sa v jeho dedine niečo nájde, prvý odvisne!“ rozkričal sa Ott. Nato poslal svojich vojakov prehľadať domy. „Prezrite pivnice! Radi si z nich robia bunkre.“ Odišiel som s jednou skupinkou. Blato sa lepilo na nohy aj v tesných uličkách rovnako ako na ceste; vojaci chodili po isbách s gučami blata na čižmách a roznášali ten maras, kade chodili. Vnútri skutočne nachádzali len starcov, ufúľané ženy, zavšivavené deti povaľujúce sa na prípeckoch z pálenej hliny, nagebrených vápnom. Nebolo čo prehľadávať: podlaha bola z udupanej hliny bez akejkoľvek dlážky; v domcoch nebolo takmer nijaké zariadenie, tobôž pivnica, strechy spočívali na holých múroch. Všade páchlo špinou, zatuchlinou, močovinou. Za radom domov po ľavej strane uličky sa začínal mierne vyvýšený brezový háj. Prešiel som pomedzi dve isby na kraj lesíka. Po vetvách a listoch stekala voda a kvapkala na zem vystlanú opadaným hnijúcim lístím, ktorá akoby bola napučala; svah bol klzký a nedalo sa po ňom vyliezť vyššie. Hájik sa zdal prázdny, no dážď znemožňoval lepší výhľad. Môj pohľad upútala podivuhodne živá kopa haluzia; na zhnednutom lístí sa mrvili stovky maličkých čiernych chrobákov; pod haluzím som objavil rozkladajúce sa pozostatky ľudí, ešte vždy zaodeté do zdrapov hnedých uniforiem. Pokúšal som sa ich odhrabať, no moje počínanie malo za následok len vzbudenie panického strachu drobných čiernych živočíchov, ktoré sa neuveriteľne šikovne rozliezali na všetky strany. Zhnusene som do tej masy kopol čižmou. Oddelila sa z nej lebka, kotúľala sa dole svahom, rozsievajúc zo seba tie malé čierne potvory. Opäť som zišiel dole. Očistená, vyumývaná lebka s očnicami plnými hmyzu sa zastavila na holej skale, ktorej belostná plocha sa hneď začala hmýriť chrobákmi, zatiaľ čo rozožraté ústa lebky sa otvorili a obnažili zožltnuté zuby vybielené dažďom: čeľuste však zostali otvorené, akoby boli chceli vystaviť na obdiv neporušené mäso úst a obrovský, takmer pohyblivý neposlušný jazyk, ružový a oplzlý. Dobehol som Otta, ktorý bol momentálne uprostred dediny so starostom a s Dolmetscherom. „Opýtaj sa starca,“ povedal som Dolmetscherovi, „kde sa vzali v lese tie mŕtvoly.“ Dedkovi skĺzla čiapka až na bradu, niečo si zašomral pomedzi štrbavé zuby. „Sú to vojaci Červenej armády. Minulý mesiac bojovali v háji. Padlo tam preveľa vojakov. Dedinčania pochovali tých, čo našli, ale všetko neprehľadali.“ – „A kam sa podeli ich zbrane?“ Dolmetscher opäť preložil: „Hovorí, že ich odovzdali Nemcom.“ Prišiel Scharführer a zasalutoval Ottovi. „Herr Untersturmführer, nič tam nie je.“ Ott veľmi znervóznel. „Ešte hľadajte! Som si nabetón istý, že voľačo pred nami schovávajú.“ Vrátili sa i ostatní vojaci a príslušníci Orpo. „Herr Untersturmführer, všetko sme prezreli, nič tam nie je!“ – „Kázal som všetko znova prehľadať!“ Vtom sa kdesi obďaleč rozľahol výkrik. Dole uličkou bežala akási rozmazaná postava. „Tam!“ skríkol Ott. Scharführer zalícil a vystrelil cez clonu dažďa. Postava sa zrútila do blata. Ostatní zaujali pohotovostnú pozíciu: „Čurák, bola to baba,“ ozval sa akýsi hlas. „To si koho nazval čurákom?!“ vyštekol Scharführer. Jeden z vojakov obrátil telo ležiace v blate; bola to mladá sedliačka s kvetovanou šatkou na hlave, očividne tehotná. „Asi dostala strach,“ povedal ktorýsi z vojakov, „takéto strieľanie stojí za hovno.“ – „Ešte nie je mŕtva,“ povedal vojak, ktorý ju obhliadol. K žene pristúpil ošetrovateľ čaty. „Odneste ju do domu!“ Niekoľkí vojaci ju nadvihli: hlava jej odkväcla dozadu, zablatené šaty sa jej prisali na objemné brucho, telo jej bičoval dážď. Odniesli ju do domu a uložili na stôl. V kúte nariekala starenka, ináč bola izba úplne prázdna. Mladá žena zachrčala. Ošetrovateľ jej roztrhol šaty a prezrel ju. „Už je po nej. S ňou je koniec, ale dieťa sa so štipkou šťastia ešte dá zachrániť.“ Začal rozdávať pokyny dvom vojakom, ktorých mal poruke. „Dajte zohriať vodu.“ Vyšiel som do dažďa za Ottom, ktorý sa vrátil s vozidlami. „Čo sa to tu stalo?“ – „Umiera dievča. Váš ošetrovateľ mu ide spraviť cisársky rez.“ – „Cisársky rez? Bohuprisám, ten sa zbláznil!“ Vychytil sa blatistou uličkou do domu. Vydal som sa za ním. Vletel dnu ani fúria. „Čo je to tu za bordel, Greve?!“ Ošetrovateľ držal v rukách krvavý uzlíček zabalený v plátne a práve sa pokúšal zaviazať pupočnú šnúru. Mŕtva dievčina ležala na stole nahá a skrvavená, s otvorenými očami a s bruchom rozpáraným od pupka po pohlavie. „Vyšlo to, Herr Untersturmführer,“ povedal Greve. „To malé asi prežije. Treba mu pohľadať dojku.“ – „Ty si načisto zošalel!“ skríkol Ott. „Daj to sem!“ – „Načo?“ – „Už aj mi to daj!“ Ott bol mŕtvolne bledý, celý sa triasol. Vytrhol novorodeniatko Grevovi z rúk, zdrapil ho za nožičky a roztrepal mu lebku o roh pece. Greve zasoptil: „Čo ste to spravili?!“ Ott mu odpovedal takým istým revom: „Mal si ho radšej nechať skapať v bachore jeho matere, ty sprostý kokot. Mal si ho nechať na pokoji! Načo si ho z nej vymiškoval? Nebolo mu tam dosť teplučko, čo?!“ Zvrtol sa na podpätku a vyšiel von. Greve zavzlykal: „Nemali ste to spraviť, nemali ste to spraviť…“ Vyšiel som za Ottom hromžiacim pred Scharführerom a niekoľkými vojakmi, ktorí sa zbehli okolo neho. „Ott…“ zvolal som. Spoza môjho chrbta zaznela výzva: „Untersturmführer!“ Obrátil som sa: Greve s rukami ešte vždy červenými od krvi stál na prahu izby s puškou v ruke. Cúvol som a Greve namieril rovno na Otta. „Untersturmführer!“ Ott sa otočil, a keď zbadal pušku, spustil krik: „Čo je, ty buzík, čo ešte chceš? Chceš ma zastreliť? Tak do toho!“ Aj Scharführer sa pustil do kriku: „Greve, zlož, preboha, tú pušku!“ – „Nemali ste to spraviť,“ kričal Greve, blížiac sa k Ottovi. „Tak čo je, ty hovädo, prečo nestrieľaš?!“ nadrapoval sa Ott. „Greve, okamžite prestaň!“ ziapal Scharführer. Vtom Greve vystrelil; Ott zasiahnutý do hlavy sa prekopŕcol dozadu a s náramným čľapotom sa zrútil do mláky. Greve ešte chvíľu držal pušku vzpriamenú; všetci naokolo zmĺkli. Bolo počuť iba čľapotanie dažďa v blate, po hladinách mlák, po helmách chlapov a po slame striech. Greve s puškou na pleci sa triasol ako lístok na osike. „Nemal to spraviť,“ stupídne omieľal koldokola.