V povodí rieky Žitavy. Krehké a veľmi silné básne Filipa Németha
Nad knižným debutom, ktorý v kontexte súčasnej slovenskej poézie zaznieva veľmi živo a nádejne.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Niekedy sa otvorí zem. A človek vtedy môže uvidieť prierez časom. Nivy riek, stopy ich dávnych a dnes už zabudnutých korýt, sú spoľahlivým pamäťovým médiom. Akýkoľvek výkop otvára zem ako knihu. Ak sa naučíme čítať ich kódované písmo, môžeme sa všeličo dozvedieť. O ich živote. I postupnom umieraní.
Svojský prístup k čítaniu rieky i krajiny, ale aj minulosti, prítomnosti a budúcnosti nám ponúka Filip Németh vo svojej debutovej básnickej zbierke Žitava, ktorá na prelome leta a jesene vyšla vo vydavateľstve BRaK.
Okolo toku rieky
Na obálke knihy Žitava vidíme štylizovaný portrét autora. Raz spočíva po pás vo vode v blízkosti divoko zarasteného brehu rieky, akoby splýval na hladine. Druhý raz leží na popraskanom mŕtvom dne a medzi rukami zviera akúsi poslednú kaluž vody.
Je to performancia pripomínajúca najangažovanejšie obdobie tvorby Michala Kerna z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Azda ešte ani raz sa nepodarilo pohyblivú obálku brakovskej edície Lentikular použiť takto účelne – hneď na obálke totiž dostávame kľúč k čítaniu.
Filip Németh svoj básnický debut rozdelil do piatich cyklov: chotár, dedina, mesto, žitava a časozber. Všetky však oscilujú okolo toku rieky Žitava a viažu sa ku konkrétnemu geografickému územiu. K nemu sa autor hlási ako k priestoru svojho detstva a dospievania, no prostredníctvom tohto mikrokozmu sa spája aj s celou planétou. Rieka je osou tejto knihy. Ale je aj osou života na Zemi. Jeho chrbticou. Ak zomrie rieka, môžeme to tu zabaliť.
Pri čítaní Žitavy sa nedá nepomyslieť na Havránok Ivana Laučíka. Malé územie je pre oboch básnikov laboratóriom, v ktorom skúmajú vzťahy fungujúce v „okresnom“ i v globálnom meradle. A spoločné majú čosi aj na úrovni jazyka. Odstup, niekedy až chladne náučný, sa stretáva so zábleskami vrúcnej intimity. A napokon, ich verše často a veľmi presne pretína ostrá a inteligentná irónia, pomocou ktorej prenikavo glosujú odpozorované absurdnosti súčasnosti. Tak ako v Laučíkovom Liptove „k drevenici prirastá hliníková veranda“, v Némethových prázdnych domoch „na žírnej nížine / vyrastajú pyšné / drevenice“.
Dve krajiny
Filip Németh kladie vedľa seba
