Kostoly boli stroje na chlad, aj dnešné budovy musia byť klimatické, tvrdí architekt Philippe Rahm

Jeho názory môžu znieť radikálne, no kritická doba si také žiada. Pritom hlása len návrat k pôvodu architektúry. Philippe Rahm tvrdí, že stavať či riešiť priestor by v prvom rade malo znamenať reakciu na klimatické podmienky. Zabudli sme na to a čím skôr si to musíme pripomenúť. Len tak sa bude dať udržať život na horúcej planéte.

Začnem osobnou spomienkou. Keď sa v 90. rokoch otvorili hranice, s kamarátmi sme stopovali po Európe. Dostali sme sa až do Lausanne, odkiaľ pochádzate. V meste bol hudobný festival, čo sme si užili, ale nevedeli sme, kde budeme spať. Uložili sme sa teda pod pódium. Bol to prístrešok, ktorý nás chránil pred dažďom a vetrom. A tým sa dostávame k téme. Podľa vás má totiž architektúra v prvom rade klimatickú či meteorologickú funkciu. Človek potrebuje prístrešok pred poveternostnými vplyvmi, interiér s mikroklímou, v ktorej dokáže žiť. Je to správne prirovnanie?

Áno, je to presné. Aj ja môžem prispieť osobnou spomienkou z Lausanne. Po skončení štúdia sme si založili vlastný architektonický ateliér. Vlastne sme squatovali v starom dome v centre mesta. Bolo to na mieste s nedostatkom slnka, v zanedbanej časti Lausanne. Dom sa rozpadával, mal kamenné múry, jednosklenné okná a bolo tam veľmi zima. Mali sme krásny priestor, ale v zime sa nedal vykúriť.

Práve z tejto skúsenosti vychádza moja práca. Keď sa totiž dostanete do takéhoto štádia pred modernitou, čiže pred dobu ústredného kúrenia, uvedomíte si, čo to znamená mať zimu. Odtiaľ pramení môj záujem o návrat k chápaniu architektúry ako prístrešku pred dažďom, vetrom a studeným vzduchom. Snažíte sa okolo seba vytvoriť bublinu, v ktorej ohňom ohrejete vzduch natoľko, aby ste prežili.

Je to niečo úplne fundamentálne, čo sme počas modernity stratili, pretože fosílna energia bola veľmi lacná a dostupná. Preto architektúru vnímame ako sociálny, kultúrny, estetický či turistický fenomén. Pôvodne však bola práve o tom – vytvoriť mikroklímu, v ktorej sa dá žiť.

Je pravda, že architektúru vnímame hlavne z estetického hľadiska. Stavby sú tiež výrazom statusu a ohromujú nás majestátnosťou. Platí to hlavne o historických budovách, na ktoré sa nepozeráme ako na výsledky meteorologického uvažovania. Mohli by ste ten posun vysvetliť na príklade?

Keď som bol študent, v škole sme hovorili napríklad o Panteóne v Ríme, ktorý má v kupole kruhový otvor. Rýchlo sa pri tom dostanete k témam božského vhľadu či mystického prieniku svetla. Architektúra tak nadobúda istý ezoterický výklad. Ako študent nedokážete rozlíšiť, či tam naozaj nie je nejaká mystická kalkulácia.

Keď však čítate Vitruvia a iné spisy, tak zistíte, že ide o manažovanie interiérovej teploty. Ak nemáte otvor, teplo ostáva vo vnútri. Podobne ako pri varení vody – ak neodstránite vrchnák, hrniec exploduje. Preto potrebujete strechu otvoriť a vypustiť horúci vzduch von. A to je niečo, na čo sme počas 20. storočia úplne zabudli. Fosílna energia zničila naše vnímanie tepelnej infraštruktúry. Boli sme zbavení problému vyhrievania či ochladzovania. Všetko to vybavil inžinier a architekti sa začali venovať iným témam.

S klimatickou krízou sa však úplne mení pohľad na dejiny architektúry a aj postoj, ako dnes stavať. Potrebujeme si prinavrátiť vedomosť o tom, ako v lete budovu ochladzovať a v zime ju vyhriať bez použitia elektriny. Čiže prirodzeným spôsobom.

Môžete uviesť príklad na to, ako sa architekti namiesto mikroklimatických podmienok budov začali venovať iným cieľom či ideám?

Zoberme si napríklad postmodernú architektúru 80. rokov, ktorá používala rôzne historické citáty a odvolávala sa na tvarové prvky. Na budovách môžete vidieť portiká, čiže stĺpové predsiene, alebo spomínané kruhové otvory. Keď sa prizriete bližšie, zistíte, že tie otvory neslúžia na cirkuláciu horúceho vzduchu a portiká nezabezpečujú tienenie. Sú len znakom, jazykom či obrazom bez klimatického využitia. Je to prejav sveta, ktorý je saturovaný fosílnymi energiami. Tieto energie vytvorili filter, cez ktorý sa pozeráme na svet. Dnes sa tento filter rozpadá a my zisťujeme, na čo by formálne prvky architektúry mali naozaj slúžiť.

Ponúkate nový pohľad na dejiny architektúry, podľa ktorého došlo v 20. storočí k zásadnej zmene. Znamená to, že do tejto doby bol v architektúre prítomný klimatický či meteorologický aspekt a až po tomto zlome sa prístup zmenil?

Áno, myslím si to. A prebehlo to na rôznych úrovniach. Zoberme si napríklad interiérový dizajn. Nedávno mi vyšla kniha The Anthropocene Style (Štýl antropocénu). Píšem v nej o dekoratívnom štýle, ako máme napríklad štýl Márie Antoinetty, barokový či modernistický štýl. Keď sa pozriete na interiérový dizajn pred 20. storočím, čiže pred nástupom fosílnych zdrojov, tak zistíte, že vnútorná dekorácia súvisela s klimatickými podmienkami.

Koberce boli na to, aby vám nebolo zima na nohy. To isté platilo o závesoch, ktoré bránili prúdeniu studeného vzduchu. Všetka dekorácia mala praktický účel. Aj pozlátenia na povrchoch slúžili na podporu svetla, pretože bez elektrických lámp bolo vo vnútri temno. Rovnaký účel mali veľké zrkadlá.

Po nástupe modernity, ústredného kúrenia a klimatizácie ste sa kobercov i všetkého ostatného mohli zbaviť. Minimalistický štýl s veľkými preskleniami, ktorý sa masívne rozvinul, bol teda dôsledkom rozmachu fosílnych zdrojov. Nešlo o rozhodnutie nejakého architekta. Dnes sa potrebujeme vrátiť späť, pretože energie sú veľmi drahé. Mohli by sme stiahnuť radiátory a opäť roztiahnuť koberce a závesy.

Odmietnutie ornamentu modernistami pôsobí v prvom rade ako estetická revolta, podľa vás však takto zanikol konkrétny praktický účel. Akým iným spôsobom sa v architektúre prejavil rozmach využitia fosílnych energií?

Áno, dekoráciu vnímame ako prejav subjektívneho štýlu, no vôbec to tak nebolo. Zabudli sme na praktické využitie dekorácie, ktoré vždy bolo jej základom. A čo sa týka tej zmeny s nástupom fosílnych energií – v architektúre jednoznačne došlo k masívnej zmene. Mrakodrap