Denník N

Rebrík do kurína

Foto – TASR
Foto – TASR

Prežil som takmer celých 25 rokov od Novembra mimo Slovenska, ale práve vďaka odstráneniu železnej opony som s ním ostal spojený.

Prežil som takmer celých 25 rokov od Novembra mimo Slovenska, ale práve vďaka odstráneniu železnej opony som s ním ostal spojený.

Na takmer žiadnu historickú udalosť neexistuje jediný platný pohľad či názor. Ak k tomu prirátame nádej, že dejiny ľudstva sa neskončia zajtra, prípadne o rok, tak mnohé udalosti ešte nemožno celkom presne posúdiť, lebo na ich dôsledky sa len čaká, prípadne sa z nich spamätávame… alebo aj nie. Ťažko mať o čomkoľvek úplne jednoznačné presvedčenie v čase, keď pápež pripúšťa homosexuálov, evolúciu a Big Bang.

25 rokov je len v dejinách človeka vzpriameného bezvýznamne krátky čas. O vesmíre, ktorý by ani nekýchol, ak by Zem so všetkými obyvateľmi, presvedčenými o tom, že ich

život má nejaký zmysel, dnes explodovala, ani nehovoriac. A tak si teda môžeme predebatovať, čo nám prinieslo 25 rokov života v postkomunistickej spoločnosti.

Všimnite si, že som nepoužil termín demokratickej. Časové vymedzenie je asi najmenej relatívne, keďže názor na to, čo vlastne demokracia je, alebo by mala byť, záleží od toho, či hovoríte so Slavojom Žižekom, Ayn Rand, marxisticko-leninským estétom a kachličkárom, ktorý predsedá údajne demokratickej inštitúcii alebo čerstvo z práce prepusteným robotníkom.

Mohlo by byť aj horšie. A bolo. Už som zďaleka nezažil to, čo moji rodičia či starí rodičia – vojny, obdobie kultu, väzenia a tábory, ale kvalita môjho života sa pádom železnej opony aj tak značne zlepšila.

Tábor mieru a pokroku

Málokto dnes vie, čo bola výjazdná doložka. Prečo džezrocková skupina Klobása, ktorú sme založili s Fedorom Frešom, nemohla hrať skladby, ktoré sa volali Jaternica, Udiarnička či Tlačenka. Ako sa čítali knižky v samizdatoch alebo ako sme sa chodili s návštevami z kapitalistického zahraničia rozprávať do prírody, kde bol výskyt mikrofónov nižší.

Ťažko sa zabúdajú tragicko-absurdné scény z ostnatých hraničných priechodov alebo tvár vedúceho redakcie hudobného vysielania, keď mi vysvetľoval, že do zamestnania, ktoré mi sľúbili, ma nemôže prijať, lebo dostal taký príkaz od ministerstva vnútra.

Kúpiť si priestor v novinách, trebárs v Pravde, bolo úplne nemysliteľné. Dnes by som si mohol kúpiť aj celé noviny a spôsobiť panický rozpad nejakej redakcie, keby som na to mal, ale načo by mi boli. Stačí status na Facebooku.

Bola to príjemná eufória, sledovať ako padá Berlínsky múr, aj keď k tomu vlastne došlo vďaka neuváženému brbtu člena nemeckého politbyra v priamom prenose. Masy na námestiach, ktoré tam po prvý raz neboli pre prvý máj, vyzerali nádejne. Otváral sa veľký priestor, ktorý sa dal vyplniť skvelými myšlienkami a všeobecne pros­pešnými činmi, keby ako všetky skvelé koncepty nenarazil na krutú realitu Gaussovej krivky.

Rýchlo vysvitlo, že ten priestor bol, ako už veľakrát predtým, Pandorina skrinka.

Z gardistov komunisti

Pozoroval som, ako sa moji kolegovia, ktorí mi počas komunizmu vysvetľovali, že som naivný anarchista a deštruktívny živel, keď som písal liturgickú hudbu a robil perestrojkové talk shows s Milanom Markovičom, menia na úbohých prenasledovaných disidentov, ktorí môžu slobodne začať skladať omše a pobožné pesničky. Desaťročia písania oslavných skladieb o pionierskych šatkách, výročiach Víťazného februára, či rodnej strane ich na to dobre pripravili.

Zvyšok obyvateľstva na tom nebol oveľa lepšie. Bola teoretická nádej, že po rokoch ideologického teroru, masovej účasti vo voľbách a prvomájových sprievodoch a miliónových členstvách v komunistickej strane sa slobodou očarení ľudia budú pozerať do budúcnosti, využívať predtým nedostupné možnosti na rozširovanie obzorov, poznávanie, vzdelávanie, šírenie porozumenia a tolerancie. Namiesto toho sme sa dočkali rezania a rúbania do krve, stavania národného povedomia na najhorších možných základoch a masového úteku k ópiu ľudstva.

Ani trhová ekonomika neprivábila dosť priaznivcov. Po krachu nikdy nefungujúcej ekonomiky mieru a pokroku sme sa hlavičkou vrhli do kapitalizmu a teraz po(s)­tupne zisťujeme, že všemocný trh existuje len v teoretickej literatúre a podobne, ako inými teoretikmi vysnívaná beztriedna spoločnosť, tam asi aj zostane, iba ak by sa z inej galaxie prisťahoval nejaký odlišný typ obyvateľstva. (Viď vyššie: narazenie na krutú realitu).

Rozhodujúce ekonomické operácie v slobodnom prostredí prebiehali podľa inverzného jánošíkovského systému – ukradnúť štátu a chudobe a dať sebe, čím sme sa výrazne priblížili, najvyspelejším štátom. Ach, áno, toto je tá časť, kde sa rozčúlia hayekovci, viedenská škola a menejštátu.com.

Všetko je inak

Ja som sa tiež po revolúcii postupne menil – ubúdalo bezvýhradné nadšenie z čohokoľvek, čo nebol komunizmus. Dnes mi príde smiešne, keď sa Američania rozčuľujú nad nedostatkom demokracie v Hongkongu, lebo tam komunisti presadzujú, aby boli kandidáti do vysokých funkcií vyberaní majetnými ľuďmi spriaznenými s vládou. Nejako im nedochádza, že to máme úplne rovnaké.

Asi to inak nemôže byť. Skôr než sa Slovensko dožije ozajstnej demokracie, v ktorej je politická korupcia legalizovaná a zamontovaná do zákonov, musí si prejsť štádiom demokracie kovbojskej, v ktorej sa korumpuje ilegálne, ale o to výdatnejšie, ale tiež za účasti celej politickej scény.

Prežil som takmer celých 25 rokov od novembra mimo Slovenska, ale práve vďaka odstráneniu železnej opony som s ním ostal spojený. To je azda jedna z najdôležitejších vecí, ktoré sa stali – ak sa niekto z akýchkoľvek dôvodov rozhodne žiť kdekoľvek, nikto neprenasleduje ani jeho, ani príbuzných, priateľov či známych.

Rozhodol som sa na základe egoistickej kalkulácie. Vybral som si kus glóbusu, kde sa mi dobre žije a stále sa obzerám tam, kde by som žil, keby mi dali, aby som citoval starý vtip.

Po vyše 30 rokoch života v komunistickej krajine som mal pomerne jasnú predstavu o priemernej úrovni morálnych hodnôt a bolo jasné, že bývalí členovia strany, agenti ŠTB, funkcionári, bafuňári, prisluhovači a udavači sa mávnutím revolučného prútika nezmenia na čestných, statočných a pravdovravných demokratov.

Prognózy o vyhnívaní nomenklatúrnych kádrov a komunistických výtrusov sa veľmi nevyplnili a nová generácia kopíruje starú, aj keď možno percento nositeľov absurdnej idey o poctivej práci ako základe spoločenstva sa jemne zvýšilo.

A všetko je rovnaké

Nežil som a nežijem v krajinách, ktoré by boli ideálne, len mali viacej času. Dnes sa vnuci a pravnuci bývalých mafiánskych bossov už živia niečím úplne legálnym. Krajiny mali aj šťastie, že sa cez ne neprehnal komunizmus, a že sa v nich vyskytovali osobnosti, ktoré mohli byť národu príkladom, vzorom alebo inšpiráciou.

Slovensko v tomto veľké šťastie nemalo a slovenský sklon vyberať si z možného to najhoršie sa zatiaľ veľmi nezmenil.

Pred mnohými rokmi dvaja múdri klauni spievali „…divný je to svět…“ a mám stále rovnaký pocit, na ktorejkoľvek pologuli. Výročie-nevýročie, ale asi nám, zoči-voči ebole, terorizmu, náboženstvám, lúpežníkom súkromným, štátnym či korporátnym, antivakcinárom, konšpirátorom, globálnemu otepľovaniu a faktu, že signálov o posmrtnom živote nepribúda, zostáva len snažiť sa, aby po nás zostal kus dobrej roboty pre iných, vedome nikomu neškodiť a mať čo najviac radosti z krátkeho nezmyselného času.

Autor je klavirista a dirigent, víťaz Novinárskej ceny v kategórii Komentár

Nezaradené

Teraz najčítanejšie