Každý deň som sa musel trikrát pomodliť. Ako rodinné tajomstvo spustilo moje OCD a čo mi nakoniec pomohlo
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Píše Dan O’Brien, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.
Mal som 12 rokov, keď sa u mňa rozvinula obsedantno-kompulzívna porucha známa aj ako OCD. Môj starší brat sa tesne predtým pokúsil zabiť skokom z nášho podkrovného okna.
Bol som prvý, kto ho po pokuse o samovraždu uvidel. Kríval okolo domu a chrbát aj vlasy mal pokryté snehom. Vnútri som našiel jeho list na rozlúčku a ukázal som ho našej mame. V plači sa mi zrútila do náručia a zašepkala: „Toto je tajomstvo, ktoré si musíme vziať do hrobov.“
Netrvalo dlho a zistil som, že som posadnutý množstvom vágnych, no existenčných hrozieb a nutkavo proti nim podnikám obranné kroky.
Prešiel som si väčšinou klasických prejavov OCD: vyhýbal som sa prasklinám na chodníku, tri-, šesť- až deväťkrát som zapínal a vypínal osvetlenie (v závislosti od svojej nálady) a dookola som kontroloval, či sú naše predné aj zadné dvere naozaj zamknuté.
Netušil som, čo sa so mnou deje. Jednoducho som s istotou vedel, že ak neurobím tieto veci správne, mne aj mojim blízkym sa niečo stane.
Tri modlitby denne
A pridala sa aj
