A načo je vlastne Fico?

Autor je šéfredaktor Respektu, text vyšiel v novom čísle časopisu

„Spoločne zastavíme bláznov,“ hlása jeden z bilbordov národoveckej SNS Andreja Danka. Je jedno, koho tým myslí, pretože voličom stačí, že sú to tí druhí. Slogan ilustruje tohtoročné slovenské parlamentné voľby podobne výstižne ako bitka medzi bývalým premiérom Igorom Matovičom a exministrom vnútra Robertom Kaliňákom: predovšetkým bublajúce emócie a osobná nevraživosť prekračujúca obvyklé politické nezhody. Za festivalom mužskej hystérie sa skrýva zásadný spor o podobu a budúcnosť Slovenska. A nielen Slovenska.

Spomienka na Husáka

Českej debate o našom blízkom susedovi často chýba širší kontext a skáče z extrému do extrému. Keď bol po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej Robert Fico nútený opustiť premiérsky post, následne vyhrala prezidentské voľby Zuzana Čaputová a vznikol kabinet bez Ficovho Smeru, mnohým sa zdalo, že je hotovo. Demokracia zvíťazila, organizovaný zločin prepojený s vládnymi politikmi stratil vplyv a slnko už nad Slovenskom nezapadne. Aj keby sa však víťazom volieb nestal egomaniak Matovič, neprišiel covid a jedna politická kríza za druhou, zásadný obrat by nenastal. Prečo?

Hlavným problémom Slovenska je spravodlivosť. Keď sa bavíte s ľuďmi, pozeráte správy, čítate reportáže, počúvate často názor, že domôcť sa spravodlivosti na súdoch či štátnych inštitúciách je nesmierne zložité a často nemožné. Situácia sa v tomto prípade zlepšila, ale nie dostatočne. Keď sa rozoberá, čo máme v Česku lepšie, skoro vždy už roky zaznieva, že súdy. Prípadne fungujúcu štátnu správu. Zmeniť taký hlboký štrukturálny problém môže trvať dlhšie ako dekádu.

Pri rozbore dôvodov, prečo práve na Slovensku má Rusko taký veľký vplyv, pripomínajú mnohí tradíciu, ktorá je iná ako tá česká. Od 19. storočia sa u nás vďaka ľuďom ako Havlíček Borovský orientujú elity na Západ. Tie slovenské videli nádej na renesanciu na Východe. Ale dôvodov, prečo sa odlišne pozeráme na Moskvu, je celý rad. A patrí medzi ne aj názor, že nerozhodujú zákony, pravidlá, inštitúcie, ale sila. Čím ďalej ste od Bratislavy, tým sú silnejšie „miestne“ pravidlá. Tam, kde nie je funkčný štát, ktorý dokáže hájiť záujmy občanov, nastupuje volanie po sile. Preto je taká veľká nostalgia po období komunizmu a preto Smer čoraz častejšie odkazuje na komunizmus a volá po rehabilitácii Gustáva Husáka. Robert Fico svojim voličom vlastne hovorí: Chcete byť lokaji? Som tu pre vás, rád budem vaším pánom a rovnako ako Husák sa opieram o Moskvu, ktorá podobných ľudí vo svojich guberniách zbožňuje.

Ficovým voličom neprekáža, že existujú dôkazy, ako si mafia v čase vládnutia Smeru vyberala dokonca vysokých policajných funkcionárov. Jednoducho tak to je, v krajine bez pravidiel má právo určovať zásady ten najsilnejší. Hlavne nech je pokoj a politici sa nehádajú.

Pokoj a vecnosť

Nemal by však vznikať názor, že Slovensko je zaostalá krajina na východnej hranici Európskej únie. Hoci je skôr malé, je plné kontrastov, ktoré väčšinou vidíme pri veľkých štátoch, ako sú USA. Rozdiel medzi východom a západom či severom a juhom je na Slovensku oveľa väčší ako v Česku. Zároveň má Slovensko nielen Fica, ale aj Zuzanu Čaputovú. Bratislava sa každým rokom mení k lepšiemu. Vzniká tam celý rad technologických firiem a startupov, ktoré majú úspech aj za hranicami. Ale aj v tejto oblasti platí, že mnohí vnímajú, že svoj úspech dosiahli napriek vláde a spoločnosti. Nie vďaka nim.

Tu sa vraciame k pôvodnému Dankovmu sloganu. Zastaviť „bláznov“ sa mu darí už dnes. Blázni sú totiž všetci tí, ktorí netrepú národovecké heslá a nepodporujú Putina. A títo ľudia už roky húfne Slovensko opúšťajú. Vetu „Boha, my ich vyženieme, nebojte sa, keď všetci poriadne zaberieme, tak 30. septembra po nich nezostane ani mastný fľak“ predniesol Robert Fico na adresu vládnych politikov, ale množstvo mladých ľudí to vníma ako odkaz pre seba: chcete nás vyhnať. Preto o odchode z krajiny uvažuje až 15 percent z nich.

Tým skôr by však mali prísť k voľbám, pretože inak im hrozí vláda Danka a Fica. Ale zároveň majú v ponuke stranu, ktorú môžu českí liberáli susedom závidieť – Progresívne Slovensko (PS), stranu moderného strihu, ktorá akoby vypadla odniekiaľ z Dánska. Tvoria ju úspešní podnikatelia, aktivisti, diplomati, ktorí netaktizujú či presne neobchodujú so svojimi hodnotami, takže aj keď fungujú v konzervatívnej krajine, ponúkajú liberálny program, majú paritné zastúpenie mužov a žien na kandidátke a otvorene podporujú LGBT+ ľudí. Napriek tomu, že je PS cieľom nenávistných kampaní konkurenčných strán na čele so Smerom, zostáva po celý čas vecné a pokojné. Veľkú zásluhu na tom má líder strany Michal Šimečka, ktorý podobne ako Zuzana Čaputová komunikuje v štýle: toto sú hodnoty, nebudem to skrývať, ale aj keď sú tie vaše iné, rešpektujem ich.

Zložité scenáre

Ako dopadnú voľby, nevieme. Výskumy verejnej mienky ukazujú, že mnoho strán osciluje okolo hranice zvoliteľnosti. Môže sa tak stať, že prepadne rekordný počet prodemokratických hlasov. V tom prípade by mohol zostaviť vládu len Fico s fašistami (rétoricky už medzi nimi nie je rozdiel). Taký kabinet by rozvoj krajiny zastavil, Slovensko by to určite prežilo, ale cena by bola obrovská. V lepšom prípade stagnácia, v horšom vytvorenie akéhosi klonu Maďarska Viktora Orbána. Teda posun do stavu nedemokratickej krajiny. Fico a jeho potenciálni koaliční partneri rovnako ako Orbán vzhliadajú k Putinovi. Jeho vláda by bola teda hrozbou pre celú Európu. V tom sú voľby dôležitejšie ako tie poľské, hoci sa to pri porovnaní veľkosti oboch krajín nezdá.

Teoreticky však môže vzniknúť kabinet s účasťou Progresívneho Slovenska, čo by bola nádej na udržanie západného kurzu a nastolenie veľmi potrebných reforiem v školstve či zdravotníctve. No nenávisť k PS nelomcuje len Smerom, ale aj Hlasom Petra Pellegriniho. A bez neho zrejme nebude väčšina v parlamente možná. Uvidíme už o týždeň, ale platí, že čím silnejší mandát strana Michala Šimečku získa, tým lepšie, pretože nebude možné ju ignorovať.

Vráťme sa však na záver k ústrednej téme – k spravodlivosti. Robert Fico vie, že keď sa nedostane do vlády, bude pokračovať nastolený trend k úplnej nezávislosti polície a súdov. Už dnes mnoho ľudí dôležitých pre predsedu Smeru končí vo väzení či minimálne pred súdom. Preto sú pre neho tohtoročné voľby existenčnou záležitosťou: spravodlivosť si môže prísť aj po neho. A aj keby Fico zostal mimo záujmu justície, môžu občania počas vlády práva ľahko dospieť k poznaniu, že „silné“ inštitúcie sú im prospešnejšie ako „silní“ politici. Potom Ficova maska ​​definitívne spadne. Ľudia si uvedomia, že síce pomáha „mafii“, ale im je nanič.