Tomáš Němeček: Rád by som veril, že by Fico nezmenil povahu štátu

Tomáš Němeček pred desiatimi rokmi odišiel z Lidových novín na protest proti ich prevzatiu Andrejom Babišom. Do médií sa už nevrátil a venuje sa najmä právnickej profesii, no stále intenzívne sleduje dianie v Česku i na Slovensku.

Krátko pred voľbami Němeček hovorí, že Slovensko už zvládlo rôzne záťažové skúšky a zvládne aj tieto voľby, no zásahy do inštitúcií, ktoré by mohol urobiť Robert Fico, by mohli viesť k veľmi veľkej frustrácii.

Dlhodobo sledujete slovenskú politiku a médiá. Čo čakať od týchto volieb?

Sú to najmenej predvídateľné voľby v modernej histórii Slovenska. Preto sa akékoľvek veštby môžu prvého októbra ukázať ako smiešne. Výsledkom môže byť veľmi roztrieštený parlament aj ústavná väčšina pre koalíciu vedenú Robertom Ficom, čo by som považoval za významne horšie než prvú možnosť.

Ide o zlomové voľby? Alebo dokonca ide o demokraciu ako takú?

Nie. Slovensko ustálo už rôzne záťažové skúšky a ustojí aj túto, ale myslím si, že zásahy do inštitúcií, ktoré by mohol Robert Fico urobiť, by mohli viesť k veľmi veľkej frustrácii voličov z antificovského tábora – alebo povedzme čitateľov Denníka N.

Či sa tým bude meniť povaha štátu? To neviem. Rád by som veril, že nie. Ale už veľké personálne čistky v polícii či na špeciálnej prokuratúre môžu viesť k mimoriadnemu sklamaniu.

Čo by to spravilo s vyšetrovaním prípadov, ktoré sa začalo vlastne už za vlády Petra Pellegriniho a pokračuje dodnes?

Z rozhovoru, ktorý poskytol Robert Fico portálu Postoj, som pochopil, že k právoplatne ukončeným veciam sa už nechce vracať. Aspoň taký je môj dojem. Žiadne milosti, žiadne zahladzovanie trestov. Je možné, že to vníma tak, že títo ľudia zlyhali, pristúpili na dohodu o vine a treste, a on ich hodil cez palubu. Nemyslím si, že sa bude usilovať o záchranu Dušana Kováčika, i keď bol na procese s ním a vkladal sa do toho veľmi emocionálne. Ale pokiaľ ide o rozbehnuté vyšetrovania, myslím si, že by sa to mohlo podobať na 90. roky a vtedajšie vyšetrovanie únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho: pokiaľ vyšetrovateľ nepochopil, čo sa od neho čaká, vymenili ho.

Fico sa vyhráža tým, že minimálne odvolá Daniela Lipšica z čela špeciálnej prokuratúry, ale existuje aj obava, že by túto inštitúciu mohol zrušiť celú. Aký vplyv by mohol mať na súdnu moc?

Myslím si, že bezprostredne nie veľkú. Samozrejme, všetko závisí od toho, či získa ústavnú väčšinu alebo nie. Niektoré prieskumy sú extrémne varovné a ukazujú, že zostava Smer – Hlas – SNS – Republika by mala oveľa viac ako 90 poslancov. Ak máte možnosť zmeniť ústavu, ste pri chuti, máte zlosť a túžbu po revanši, tak sa môžu diať veci, ktoré sú mimo mojej fantázie.

Smer už raz mal 83 poslancov, k ústavnej väčšine mu chýbalo len sedem hlasov, no nič vyslovene hrozné sa nestalo.

To je pravda, ale šlo o inú situáciu. Parlament vtedy nehlasoval o tom, či ho vydá. Pocit, keď na neho siahla ruka spravodlivosti, musel byť mimoriadny a on si to nechce zopakovať. Na Slovensku panovala tichá dohoda, že na vicišpánov, ako by povedal sociológ Michal Vašečka, sa nesiaha. Igor Matovič to narušil. Bez ohľadu na to, čo všetko iné urobil, Matovič ukončil nepísanú dohodu, že na osoby v skutočne vysokých štátnych funkciách sa nesiaha. Teraz to však môže viesť k spätnému nárazu, keď sa Fico môže chcieť poistiť, aby sa to už naozaj nikdy nestalo. Ale neviem, čo všetko sa môže diať, či ho bude niekto brzdiť, aká veľká bude jeho väčšina. Možno sa všetky tieto obavy už v októbri ukážu ako premrštené.

A justícia? Časom dôjde k prevoleniu súdnej rady, príde nový prezident s novými nominantmi, pričom Ján Mazák má už teraz v súdnej rade významnú opozíciu. Kto ovláda súdnu radu, môže ovládať mnohé iné veci. A potom sa môžu diať aj zmeny v justícii. Myslím si, že špeciálna prokuratúra sa rušiť nebude, hoci si nemyslím, že takáto inštitúcia musí za všetkých okolností existovať. Napokon, v Českej republike ju nemáme. Som veľmi zvedavý na Daniela Lipšica, ktorý ju nedá zadarmo, ale proti zmene zákonov veľa nezmôže.

Niektoré inštitúcie u nás na papieri vyzerajú lepšie než v okolitých krajinách, ale obsadzujú ich niekedy nehodní ľudia. To bol príklad justičnej samosprávy za Štefana Harabina, prípadne špeciálnej prokuratúry za Dušana Kováčika. Sú dôležitejšie inštitúcie alebo ľudia v nich?

Slovensko si ešte stále nevytvorilo kultúru pravidiel a inštitúcií, ktoré majú svoj vlastný étos. Darí sa to Ústavnému súdu, špeciálnej prokuratúre a Špecializovanému trestnému súdu. Lenže keď budú tieto inštitúcie stále prechádzať nejakými zvratmi a noví šéfovia vždy zavelia na obrat o 180 stupňov, tak kultúra inštitúcií nevznikne.

Čím sa vytvára pamäť inštitúcie?

Inštitucionálna pamäť vzniká pri konflikte, ktorý nesie ďalšiu skúsenosť. Postavenie Českej televízie je také silné, pretože televízia prešla okupačným štrajkom. Postavila sa proti vládnej moci, ktorá bola na prelome rokov 2000 a 2001 naozaj silná. Reputácia nášho ústavného súdu i Najvyššieho správneho súdu sa takisto budovala v konfliktoch s mocou. NSS bol schopný ozvať sa proti príliš agresívnym postupom finančnej správy, jeho rozhodovanie vo veci volieb si získalo rešpekt, skrátka, neváhal ísť proti významnej časti politickej triedy.

Dbajú na inštitucionálnu pamäť aj ľudia, ktorí v čase konfliktu v inštitúcii neboli?

To je otázka. Pamäť sa dá aj stratiť a zničiť, čo vidíme na príklade českého Najvyššieho kontrolného úradu. Budoval ho Lubomír Voleník, ktorý šiel vo svojich nálezoch aj proti želaniu vlastnej strany, vtedy nesmierne populárnej ODS. Po jeho smrti to NKÚ stratil, ale myslím si, že úrad znovu začína naberať zaujímavý smer. Čiže reputácia sa dá aj obnoviť.

Akú reputáciu má napríklad slovenská špeciálna prokuratúra?

Aj keď som vnímal nejaké individuálne pochybenia, úspech špeciálnej prokuratúry z posledných rokov je obrovský. Veci sa rozhýbali, postupy sa sprofesionalizovali.

Áno, neprehliadam, že vidíme aj postupy, pri ktorých sa špeciálna prokuratúra snaží prekabátiť generálnu prokuratúru, aby táto nestihla zasiahnuť známym paragrafom 363, čo neprospieva celku. Samozrejme, bolo by dobré, keby ste generálnej prokuratúre mohli dôverovať, že tento paragraf používa len na korigovanie závažných chýb. Pokiaľ zostane súčasný systém prokuratúry, ja by som tento paragraf nerušil, ako nástroj môže zostať.

Prečo?

Jeho samotný text nie je nijako poburujúci. Zdalo sa mi, že v prípade vašich kolegov Moniky Tódovej a Konštantína Čikovského veľmi rýchlo ukončil absurdné stíhanie. Tam, kde ide úplne zjavne o exces, ktorý nezachytil dozorujúci prokurátor, by mohol napraviť situáciu. Viem si predstaviť jeho rozumné, veľmi zriedkavé používanie.

Dôverujete Špecializovanému trestnému súdu? Pýtam sa napríklad preto, že tomu istému svedkovi raz verí a inokedy nie.

Nedokážem vám podať zhrňujúci obraz. Tej inštitúcii som odpočiatku držal palce, sledoval som jej vznik, rozprával som sa s Jánom Hrubalom ešte ako novinár. To, že súdy občas rozhodnú inak, než by sme si želali, je skúsenosť advokáta, ale nemyslím si, že by v tom nutne hrali úlohu nejaké personálne väzby či tlaky. Zdá sa mi, že myšlienka vytvorenia akéhosi chráneného Olympu, kam vyberieme najlepších, v zásade funguje. Teraz však poviem niečo svätokrádežné: to, čo hovoril Pellegrini, že je na diskusiu,