Najlepší slovenský album #9 – Miroslav Žbirka: Nemoderný chalan (1984)
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Seriál Najlepšie slovenské albumy vznikol z výsledkov ankety Denníka N, v ktorej hlasovalo takmer 60 ľudí z hudobnej scény. Ich hlasovanie a komentáre si môžete pozrieť tu.
Bola to veľká frajerina, pretože v tom čase to vôbec urobiť nemusel. Nik to od neho nechcel ani nečakal. Mal krátko po tridsiatke a v roku 1982 sa ocitol na vrchole popularity v Československu. V ankete Zlatý slávik dostal viac hlasov než Karel Gott, ktorý jej kraľoval vyše dekády. On, ktorý vyzeral skôr ako študent než bežné socialistické popové hviezdy.
Mohol ísť ďalej na istotu, pokračovať v gitarových pesničkách a klavírnych baladách. Ale rozhodol sa pre zmenu. Totálnu.
Tým, ktorí ho pozorne sledovali, to muselo byť zrejmé už na prvý pohľad – z obalu jeho štvrtej sólovej platne. Bol čiernobiely a na prednej strane chýbal portrét známej tváre. Na posteli v perinách sedí chlapík s vankúšom, spod ktorého trčí iba ruka. Na promofotke zo zadnej strany obalu navyše spevák pózuje bez dovtedy neodmysliteľných okuliarov. A preč sú nielen dioptrie, ale aj oblek Zlatého slávika. Na sebe má rifle a tenisky.
Meky Žbirka však v roku 1984 už nielen inak vyzeral, takmer úplne inak znela aj jeho nová hudba.
Najmodernejší chalani
Dnešnými ušami už ten kontrast nepôsobí tak silne, ale skúšam si predstaviť bežného poslucháča v tejto krajine, ktorý v tom čase nemal šancu poznať aktuálnu svetovú produkciu.
Keď v prvých sekundách albumu Nemoderný chalan nastúpil do vyhrávky akustickej gitary break elektronických bicích, väčšina ľudí si musela myslieť, že ide o nejakú technickú chybu, lebo takto predsa bubny neznejú. Alebo že sa ten Meky zbláznil a rozhodol pochovať svoju kariéru.
Žbirka a jeho najbližší spolupracovník Laco Lučenič sa však len zaujímali o to, čo sa práve deje na svetovej hudobnej scéne. Pozorne sledovali nástup synthpopových kapiel, ako Human League a Depeche Mode, v rakúskej televízii a rozhlase aj v časopisoch a nahrávkach, ktoré spevákovi posielal strýko z Londýna.
„Dodnes si pamätám Heaven 17, pesničku (We Don’t Need This) Fascist Groove Thang, v ktorej hral len automatický bubeník. Spolu s Lacim sme skúmali, čo je to za prístroj, a keď sme na to prišli, začali sme ho zháňať. Otázku, načo
