Denník N

Rok nula: Hrôzy sa konečne skončili, teraz z trosiek postavme niečo lepšie

Václav Havel a Alexander Dubček po Nežnej revolúcii v Komárne v roku 1990. Foto - TASR
Václav Havel a Alexander Dubček po Nežnej revolúcii v Komárne v roku 1990. Foto – TASR

Britský historik, novinár a profesor na Oxfordskej univerzite Timothy Garton Ash v knihe Domoviny ponúka prehľad najvýznamnejších udalostí, ktoré sa odohrali v povojnovej Európe, a pripomína všetky jej triumfy a pády. Nevynecháva ani pretrvávajúcu vojnu na Ukrajine, ktorej koniec bude znamenať ďalší európsky „rok nula“.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Konštatovanie, že rok 1945 bol pre Európu „rokom nula“, v sebe obsahuje pravdu a dve pasce. Väčšina Európanov skutočne využila príležitosť a povedala si: „Hrôzy sa konečne skončili, teraz z trosiek postavme niečo lepšie.“

Prvou pascou je brať tento nový začiatok bez prihliadania na rok –1 či rok –10, ktoré k tomuto bodu viedli. Hrôzy napáchané na nevinných Nemcoch v roku 1945 sa nedajú pochopiť bez poznania toho, čoho sa od roku 1933 dopustili Nemci na iných Nemcoch a potom na ostatných Európanoch, pričom anšlus Rakúska a anexia časti Československa v roku 1938 bol len začiatok. Obyvatelia Sovietskeho zväzu zažívali brutalitu od samého zrodu sovietskeho režimu v roku 1917. V ruskej občianskej vojne trvajúcej do začiatku dvadsiatych rokov zomrelo prinajmenšom osem miliónov ľudí a ukrajinský hladomor na začiatku tridsiatych rokov si vyžiadal takmer štyri milióny obetí. Na pochopenie tohto vývoja sa zasa musíte vrátiť prinajmenšom do roku 1914 k príčinám, priebehu a odkazu prvej svetovej vojny. Časť sporov medzi štátmi a národmi, ktoré sa vynorili po roku 1989, má pôvod v udalostiach s koreňmi siahajúcimi k rozpadu Osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorska a v povojnovom mierovom usporiadaní v podaní víťazných mocností.

Čítate ukážku z knihy Domoviny: Osobné dejiny Európy, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Druhou pascou je predpoklad, že všetci Európania majú rovnaký rok nula, teda 1945. V južnom Taliansku rok nula nastal po vylodení Spojencov v roku 1943. Pre väčšinu východnej Európy sa síce začal v roku 1944 s postupom Červenej armády, určite sa však neskončil rokom 1945. Na Ukrajine a v Poľsku pretrvávali boje medzi komunistami a antikomunistami, ale aj medzi Poliakmi a Ukrajincami až do neskorých štyridsiatych rokov. Rovnako neľútostné boje zúrili v Juhoslávii a Grécku. Zatiaľ čo v Juhoslávii Briti komunistických partizánov podporovali, britské sily v Grécku sa ich činnosť usilovali potlačiť.

Nenájdeme jasný medzník oddeľujúci horúcu a studenú vojnu. Rakúsko sa stalo pevnou súčasťou Západu až po podpise rakúskej štátnej zmluvy v roku 1955. Estónski Lesní bratia zo svojich zamaskovaných lesných úkrytov bojovali proti sovietskym okupantom až do päťdesiatych rokov. Posledný žijúci lesný brat August Sabbe zomrel v roku 1978, keď sa ho pokúšala zatknúť KGB. Alexandr Solženicyn v Súostroví Gulag opísal utrpenie, ktoré naprieč Sovietskym zväzom zažívali väzni rozsiahlej siete táborov známej ako gulag (ide o akronym ruského Glavnoje upravlenije lagerej – Hlavná správa táborov). Gulagy boli oficiálne zrušené v roku 1960, ale špeciálne zariadenia určené pre politických väzňov prežili až do osemdesiatych rokov.

Útlak a brutalita, ktoré zažívala väčšina národov v sovietskom bloku, sa v porovnaní s tridsiatymi a štyridsiatymi rokmi od polovice päťdesiatych rokov zmiernili. Ako však opakoval český disident a dramatik Václav Havel, „mier“, ktorý zažívali obyvatelia krajín ako Československo, sa nedal porovnávať s mierom, aký poznali občania Francúzska, Holandska či Belgicka. Okrem každodenného policajného útlaku o tom svedčila sovietska invázia do Maďarska v roku 1956 a do Československa v roku 1968, ako aj vyhlásenie stanného práva v Poľsku v roku 1981.

Foto – archív TASR, autor M. Vojtek/22. augusta 1968

Neobstojí ani prosté rozdelenie na Východ a Západ. V Portugalsku a Španielsku ďalej vládli tamojší fašistickí diktátori, takže ich rok nula nastal až s pádom týchto diktatúr v polovici sedemdesiatych rokov. Presnejšie by azda bolo hovoriť o dvoch rokoch nula. V Grécku v roku 1967 vojenská junta nastolila tak­zvaný režim plukovníkov, ktorý skolaboval až v roku 1974.

Keď som niekoľko dní po páde Berlínskeho múra 9. novembra 1989 kráčal po východonemeckej časti Friedrichstraße, narazil som na muža, ktorý nadšene spomínal „28 rokov a 91 dní!“ – teda presný čas, po ktorý bol aj s rodinou uväznený za múrom. Povedal mi, že pred chvíľou videl rukou písaný plagát, ktorý hlásal: „Vojna sa naozaj skončila až dnes.“ Rok 1989 bol pre Sovietmi ovládanú východnú polovicu Európy druhým rokom nula.

Ledva sme tomu všetkému zamávali na rozlúčku, vrátilo sa nám to z bývalej Juhoslávie. Vojna. Etnické čistky. Znásilňovanie ako zbraň. Koncentračné tábory. Trýznenie a lži. Nikdy nezabudnem, ako som v roku 1995 v Sarajeve diskutoval s redaktorom istého časopisu, ktorý zoširoka rozprával o „povojnovom období“ a podchvíľou sa otáčal, aby do primitívnej piecky prihodil odpílený kus nábytku. Najprv som si myslel, že hovorí o období po roku 1945 – až potom som si uvedomil, že „po vojne“ preňho znamená po roku 1995.

Keď píšem tieto riadky, na Ukrajine pokračuje rozsiahla pozemná vojna, ktorú vo februári 2022 rozpútal Vladimir Putin, a brutalita ruských ozbrojených síl nikoho nešetrí. Keď tamojší ľudia budú môcť hovoriť o „povojnových časoch“, budú mať na mysli obdobie po roku 2023, respektíve po tom, čo sa táto vojna konečne skončí. Bude to ďalší rok nula. V Európe sa nula neustále vracia.

O otcoch a otčinách

Cestou z kriketovej lúky vo Westene do barmského lesa sa s Janom rozprávame o otcoch. Janov otec slúžil v jednotkách Waffen-SS, vojenskej zložky obávanej nacistickej SS. Helmut Osmers sa neskôr o vojne takmer nezmieňoval a obmedzoval sa na konštatovanie, že „to boli ťažké časy“. Opovrhoval Britmi, ktorí ho po roku 1945 na viac než dva roky internovali v tábore, kde čelil nepeknému zaobchádzaniu. Je tragikomické, že jeho odpor k všetkému britskému sa vzťahoval aj na Beatles. Po rokoch ho dopálilo, keď západonemecký kancelár Willy Brandt v roku 1970 pri návšteve Varšavy urobil jedno z veľkých gest povojnovej Európy a kľakol si pred pomník hrdinom povstania vo varšavskom gete. „On sa klania Poliakom!“ zvolal ten starý vyslúžilec Waffen-SS.

Helmut Osmers po presune z východného frontu slúžil v Normandii ako príslušník 10. divízie Panzer SS, ktorá sa urputne snažila zastaviť postup Britov po vylodení. Svojmu synovi raz prezradil, že z jeho 120-člennej roty prežilo len tridsať mužov. Janov otec teda mohol zabiť môjho otca a ten môj zasa jeho. Istý veterán neľútostných bojov muža proti mužovi v normandských poliach, husto pretkaných kríkmi a remízkami a známych ako bocage, si vybavuje pohľad na britského vojaka, ktorého

v trupe prebodla nemecká hlaveň s bajonetom, ktorý ho prišpendlil na strom. Napriek tomu sa načiahol… a zabodol nepriateľovi dýku do chrbta. Obaja zomreli niekedy počas noci, ale keď vyšlo slnko, bolo vidno, ako sa o seba navzájom opierajú.

Helmut Osmers so snúbenicou, 1943. Foto – archív Jana Osmersa

Mohli to byť naši otcovia. Medzi otcovými zážitkami z vojny je aj historka o tom, ako sa v bocage niekde neďaleko Bayeux ocitol na druhej strane hustého vysokého živého plota, za ktorým sa nachádzal nemecký tank. Zreteľne počul, ako veliteľ tanku v nemčine šteká rozkazy, ale našťastie sa cez plot navzájom nevideli. Nikdy nezabudol na ten okamih, keď sa ocitol na prahu smrti.

Môj otec zažil to, čomu sa v Británii môjho detstva hovorilo „dobrá vojna“. (Existuje ešte nejaká európska krajina, kde by ľudia hovorili o „dobrej vojne“?) Kapitán John Garton Ash sa okolo pol ôsmej ráno 6. júna 1944 ako súčasť prvej vlny so svojou jednotkou Green Howards vylodil na pridelenom úseku pláže Gold a s námahou stúpal k záchytnému bodu v normandskom mestečku Ver-sur-Mer, ktorému sa vzhľadom na tvar príjazdovej cesty na záberoch z výzvedných lietadiel hovorilo „záchodový dom“. Potom pokračovali k nemeckému delostrelectvu obďaleč. Nasledovali mesiace urputných bojov, po ktorých zostali polia posiate mŕtvymi ľuďmi a dobytkom.

John Garton Ash, otec Timothyho Gartona Asha, vo vojenskej uniforme. Foto – archív T. G. Asha

Ako predsunutý prieskumník delostrelectva postupoval s frontovou pechotou a vyhľadával čo najvyššie pozorovacie body (často kostolné veže), aby delostrelcom v tyle mohol vysielačkou hlásiť čo najpresnejšie palebné pokyny. Nepriateľ sa čoskoro dovtípil, že tam hore niekto je. V novembri 1944 po osobitne urputnom boji svojim rodičom napísal:

Viem, že na dovolenkách sme si vždy obzerali množstvo kostolov, ale do budúcnosti Vás chcem poprosiť, aby som sa už nikdy nemusel pozerať na kostolnú vežu. Majú nešťastný zvyk často a nebezpečne sa rúcať.

Tento nešťastný zvyk kostolných veží sa dokonca spomína aj v rozhodnutí o udelení jeho Vojenského kríža.

Vojna bola pre otca určujúca skúsenosť na celý život. Tak ako veteráni bitky pri Azincourte, ktorých ústami kráľa Henricha V. spomína William Shakespeare („Dobrý muž bude o tomto kázať svojmu synovi“), aj on nám často rozprával historky z vojny: napríklad tú o nemeckom tanku, prípadne ako jeho vojaci počas okupácie Westenu dostali pokyn prehľadať dedinku a skonfiškovať všetky uniformy. Na druhý deň mu na dvere zaklopala delegácia vyslancov z Westenu s prosbou, či by im nemohli vrátiť hasičské uniformy. Možno práve môj otec bol tým dôstojníkom, ktorý nariadil zadržať Janovho otca (Helmut Osmers sa v tom čase skrýval v rodinnom veternom mlyne vo Westene a esesácke tetovanie na ramene si vypálil kyselinou chlorovodíkovou) a poslať ho do britského internačného tábora, kde sa nakazil celoživotnou anglofóbiou. O tom mi však otec nikdy nerozprával.

Otravné mesiace vo Westene si britskí delostrelci, netrpezlivo čakajúci, kedy sa budú môcť pustiť do zvyšku života, krátili prerábaním desaťkilových nábojníc z delostreleckých granátov na ťažké popolníky. Otec si ten svoj starostlivo odložil a dodnes má čestné miesto na kozube v mojej študovni. „Delostrelecké nábojnice na popolníky!“ znie azda menej poeticky ako „Meče na pluhy!“, ale ten popolník nespochybniteľne vyniká tým, že je skutočný.

Historky môjho otca v plnej miere zodpovedajú typickému anglickému polohumornému zľahčovaniu. Tak ako pre väčšinu Angličanov jeho generácie, aj preňho platilo, že o množstve tém skrátka nikdy nehovoril, a to ani vtedy, keď som ho na sklonku života spovedal z vojnových skúseností. V posledných rokoch, keď už mal dávno po deväťdesiatke, však občas prehodil, že sa mu zle spalo.

Prečo?

„Ach, vieš, myslel som na veci, ktoré som videl vo vojne.“

Čo presne to boli za „veci“? Ako starosvetský chladnokrvný Angličan mi to nikdy nepovedal. Po jeho smrti v roku 2014 som však medzi jeho súkromnými dokumentmi našiel krehkú indigovú kópiu, ktorá patrila medzi početné svedectvá o spoločných činoch bývalých spolubojovníkov. „Sneh, krvavočervený sneh,“ začína sa správa istého írskeho dôstojníka, „jeden a pol roty 13. parašutistického práporu vyhladenej na štartovej čiare…“ Mŕtvi priatelia. Telá na poliach. Zmrzačené časti tiel v kríkoch. Azda môj otec v zlomku sekundy dospel aj k rozhodnutiam, ktoré si stále vyčítal? Prečo som nepomohol tomu chlapovi? Bodaj by. V rovnakej zložke uchovával korešpondenciu s vdovami a matkami vojakov, ktorí padli pod jeho velením.

Tie spomienky ho stŕhali zo spánku aj po sedemdesiatich rokoch, v druhom desaťročí dvadsiateho prvého storočia. Tak ako v zelenom Roehamptone v juhozápadnom kúte Londýna v noci bdel môj otec, v Neapole, Marseille, Krakove a Drážďanoch bdeli mnohí ďalší starci mučení spomienkami a s nimi súvisiacimi démonmi. Tak ako radiácia, aj zlo má dlhý polčas rozpadu.

Čítali ste ukážku z knihy Domoviny: Osobné dejiny Európy od autora Timothyho Gartona Asha. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

2. svetová vojna

História

Knihy

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie