Denník N

Fico na klzkom svahu

Nemusí ísť vždy len o peniaze – pre niektorých ľudí je primárnou motiváciou pocit vlastnej moci a dôležitosti. A niekedy sa prejavuje iba čoraz väčšou opovážlivosťou vo verejných vyjadreniach.

Každý, kto sleduje počínanie predsedu vlády Roberta Fica, a to osobitne pred voľbami, si v určitom bode musí spomenúť na legendárny výrok lorda Actona „moc má sklon korumpovať, a absolútna moc korumpuje absolútne“.

Nejde len o výroky, ktorými Fico zaplavuje verejný priestor, a ktoré samotné sú často pomerne nehoráznou kombináciou arogancie, chabo skrývanej agresivity, zlého úsudku a konšpiračných bludov. Ide o celé politické pôsobenie človeka, ktorý je vo vrcholovej politike už viac ako dve desaťročia, a ktorý – odkedy má v rukách moc – progresívne stráca zábrany v tom, čo hovorí a čo robí.

Na Mečiara či Orbána to síce ešte stále nevydá, za to buďme Ficovi vďační. Ale to nie je dôvod na úľavu. Odkedy sa do popredia dostala utečenecká kríza, povedal a urobil Fico veľa vecí, ktoré túto znepokojivú tendenciu, teda že ide o progresívnu stratu zábran, naplno potvrdzujú.

Keď je premotivovaný

Najviac je to vidno vždy pred voľbami, a tie parlamentné o pár týždňov nie sú v tomto zmysle prvé. Najlepším príkladom boli prezidentské voľby v roku 2014. Mali byť pre Fica dokonalým exit plánom. Prieskumy ukazovali, že zo všetkých kandidátov má zďaleka najväčšiu podporu. Kampaň robil z pozície najpopulárnejšieho politika a úradujúceho premiéra.

Ale nevyšlo mu to – a aj keď dôvodov bolo nepochybne veľa, na jednom sa všetci, ktorí sa zaoberajú politickou komunikáciou (zrejme vrátane tých, ktorí sa ňou zaoberajú pre potreby Smeru), vzácne zhodnú. Jeho kampaň bola prepálená, v komunikácii viackrát úplne uletel (napríklad scientológia) a nedokázal odhadnúť, čo od neho jeho vlastní voliči vlastne očakávajú.

Nakoniec prehral, tak ako sa mu to stalo už v parlamentných voľbách v roku 2010. Vtedy sa Ficovi šikovne podarilo zhodiť väčšinu veľkých škandálov (mnohé právom) na koaličných partnerov – Mečiarovo HZDS a Slotovu SNS. Krajina fungovala, väčšina predtým toľko kritizovaných reforiem zostala nedotknutá, ekonomika sa po prepade na začiatku roku 2009 pomaly opäť začala dvíhať a keďže Ficova vláda sa nerozpakovala míňať verejné peniaze na tlmenie krízy, ani to do volieb príliš nebolelo.

Ale prišiel opäť ten predvolebný stres, ktorý odhalil ďalší kúsok odvrátenej strany ustarostenej tváre premiéra. Agresívne útoky na vtedy najsilnejšiu opozičnú stranu. Čoraz agresívnejšia „ochrana národných záujmov“, ktorá vyvrcholila zastavením kolóny maďarského prezidenta policajnou bariérou v polovici mosta ponad Dunaj v Komárne. Odhalenia o sprisahaní „hyenistických“ médií. A tak podobne, každý jeden deň. Nevyšlo mu to a Fico musel, hoci iba na chvíľu, opäť odísť do opozície. Mohlo by sa teda zdať, že keď je premotivovaný a príliš pritlačí na pílu, nefunguje mu to.

Z týchto prehrier si určite zobral nejaké ponaučenie. Prečo teda opäť vidíme ono povestné prílišné tlačenie na pílu? Možno to má niečo dočinenia s prirodzenou náturou, ktorá – keď sa ocitne v strese – prejaví svoju skutočnú tvár. Ale to nemôže byť celé vysvetlenie, a skôr sa zdá, že pravdu budú mať zistenia množstva sociálnych psychológov, skúmajúcich živočíšny druh „toppolitika“ už desiatky rokov.

Toto už nie je arogancia

Jedna z veľmi presvedčivých teórií na túto tému nesie meno „slippery slope“, klzký svah. Často sa používa na vysvetlenie správania pôvodne čestného človeka, postupne a v malých krokoch skorumpovaného mocou a peniazmi. Najprv robí drobné kompromisy. Možno privrie oči nad prehreškom priateľa. Potom prijme malú pozornosť. Potom väčšiu. Potom vybaví kšeft pre známeho. A jeho správanie postupne získava podobu hlavy organizovanej zločineckej skupiny.

Pozor, nemusí ísť vždy len o peniaze – pre niektorých ľudí na klzkom svahu je primárnou motiváciou pocit vlastnej moci a dôležitosti. A niekedy sa prejavuje iba čoraz väčšou opovážlivosťou vo verejných vyjadreniach. Ale to na zneužívaní moci a kĺzaní čoraz ďalej od spoločensky akceptovateľných noriem nič nemení.

Fico slúži ako premiér osem rokov z posledného desaťročia. Výsledky jeho vládnutia sú v akomkoľvek merateľnom kritériu mimoriadne chabé a škandálov, ktoré ukazujú, ako veľmi sa za jeho vlády zmocnila krajiny oligarchia, sú do oči bijúce. Dá sa pochopiť, že si nesype popol na hlavu. Svoje počínanie si racionalizuje, aby s ním vedel žiť – tak ako to robíme vo svojom živote všetci. Ale ak osem týždňov pred voľbami, držiac v rukách všetku výkonnú moc – odkáže oprávnene sklamaným a nahnevaným učiteľom, ktorí požadujú okamžité rozhodnutia, že „legislatívny proces je už ukončený, a tak už v tomto volebnom období pre učiteľov viac urobiť nemôžeme“, chápe sa to človeku, ktorý nie je vnútri Ficovej hlavy, dosť ťažko.

Podobne ako keď tým protestujúcim učiteľom odkáže, že „my vieme niečo urobiť pre učiteľov, ale očakávam, že aj oni niečo urobia pre štát“. Alebo keď popri štrajku učiteľov a zdravotných sestier rieši aj (a najmä) problematiku prevádzkového poriadku nitrianskej plavárne, lebo čo keby sa v nej začali vyskytovať prisťahovalci, obťažujúci slovenské ženy.

Nie je v tom sám, podobnou diagnózou v jeho okruhu trpia viacerí. Napríklad minister vnútra, zodpovedný za veľkú časť šialene premrhaných peňazí na informatizáciu, ktorý odbije kritiku argumentom, že skutočne fungujúce služby e-governmentu, ktorými by každý naozaj vybavil úradnú agendu jednoducho a z kresla svojej obývačky, vlastne až tak netreba, pretože „ľudia uprednostňujú osobnú návštevu úradov s možnosťou poradiť sa“. Alebo ak by polícia prišla s nejakými zisteniami vo vyšetrovaní kauzy Gorila ešte pred voľbami, „tým by sme zasahovali do predvolebnej kampane a bolo by to označené za zneužívanie polície“. Toto už nie je prostá arogancia. Toto je iný problém.

Postupná strata zábran

Existujú dve racionálne vysvetlenia, prečo títo ľudia robia, čo robia. Buď tomu naozaj úprimne veria, alebo sú to cynické obludy, ktoré neveria ničomu, iba prieskumom verejnej mienky, a tak povedia hocičo, o čom veria, že im pomôže v popularite. Nemá zmysel špekulovať, aký je u koho pomer týchto dvoch možností. Isté je, že nech už boli úmysly dnešných toppolitikov akokoľvek ušľachtilé – a oni väčšinou príliš ušľachtilé neboli – rokmi v politike, a vo vláde obzvlášť, sa na nich začnú takmer nevyhnutne prejavovať deformácie, spôsobené mocou. A netýka sa to len politikov Smeru, príkladov zo sveta je viac než dosť.

Títo ľudia vo svojom presvedčení o vlastnom predurčení a neomylnosti zachádzajú stále ďalej. Po krôčikoch, ktoré si vo väčšine prípadov nikto ani nevšimne, sa kĺžu dole svahom. A zrazu, v nečakanej stresovej situácii vidíme a počujeme, kam sa až na tomto klzkom svahu zosunuli, a sme prekvapení. Nemali by sme byť, pretože ide o jav dobre zdokumentovaný a veľakrát popísaný ako postupná strata zábran (vo výrokoch aj v činoch), postupné zväčšovanie sklonu ku korupcii a k zneužívaniu moci.

Sociálny psychológ Adam Galinsky z Columbia University závery svojho dlhoročného výskumu na túto tému zhŕňa veľmi výstižne: „Moc redukuje našu schopnosť brať do úvahy iný pohľad. (…) Toto môže byť mechanizmus, spúšťajúci kĺzanie po šikmej ploche, pretože postupne vzďaľuje osobu od noriem okolia. Môže to tiež vytvárať pocit príslušnosti k osobitnej skupine so špeciálnymi privilégiami, ktorá sa nezodpovedá ostatným v menej mocných skupinách.“ A presne toto sa deje, najmä keď ste dlho vo vláde a žijete v presvedčení, že môžete čokoľvek, pretože takmer určite vyhráte aj nasledujúce voľby.

Niekto ma mal zastaviť

Keď teda počúvame nehorázne výroky premiéra Fica o utečencoch, o učiteľoch, o Bruseli, keď vidíme jeho neúctu k písaným aj nepísaným pravidlám slušnej spoločnosti alebo keď vnímame jeho sklon k rôznym konšpiračným bludom, nemá zmysel príliš špekulovať, či on náhodou niekde v hĺbke svojej duše nie je citlivý a premýšľavý človek. Nie je. A existuje, žiaľ, dôvodné podozrenie, že vo väčšine prípadov verí tomu, čo robí a šíri. Možno občas až dodatočne, ale aký je v tom rozdiel?

Nicholas Leeson bol obchodník s derivátmi v Barings Bank, najstaršej anglickej obchodnej banke. Bol známy bláznivými špekulatívnymi obchodmi a získal si v banke veľkú dôveru a povesť génia. Ale vo svojich bláznivinách zachádzal stále ďalej (lebo klzký svah), a rastúce straty sa mu darilo niekoľko rokov kamuflovať. Veľavážená britská finančná inštitúcia jeho vinou v roku 1995 nakoniec padla na kolená, čo spôsobilo otras na finančných trhoch po celom svete. A čo o tom po premýšľaní, strávenom vo väzení, neskôr povedal Leeson? „Niekto ma mal zastaviť.“
To by mala byť naša lekcia.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie