Voľby 2023: Protiprírodná koalícia ako Damoklov meč nad národnými parkmi

Autor je bývalý štátny tajomník Ministerstva životného prostredia SR, kandiduje za stranu Demokrati

Nadchádzajúce voľby rozhodnú nielen o budúcom smerovaní Slovenska v zahraničnej politike, kvalite demokratického prostredia či právnom štáte, ale aj o budúcnosti ochrany životného prostredia v našej krajine.

Každá akcia vyvoláva reakciu. Za roky, čo sme boli vo vláde, sa nám podarilo viacero úspechov v ochrane prírody, napríklad dramaticky presadená reforma národných parkov. A to sa zjavne neodpúšťa. Kým v minulosti sa skoro všetky strany aspoň verbálne hlásili k ochrane životného prostredia, ostatné dva roky registrujeme aj v slovenskej politike silnejúci prúd odporu voči „ekoterorizmu“ či „zelenému environmentálnemu valcu“. Pre strany Smer-SD, Hlas-SD, SNS, Republiku a Sme rodina sa absurdný boj voči ochrane prírody stal legitímnou témou. Skôr už len súperia o to, kto je väčším bojovníkom proti najnovším „šialenostiam“ ochranárov.

Ak sa tieto strany dostanú k moci, tak nás čaká skutočná prírodná katastrofa, akú sme ešte nezažili. Stačí sa pozrieť na tri veci. Silná a v ochrane prírody nebývalá dezinformačná kampaň, konkrétne návrhy, ktoré strany presadili, napríklad škandalózna stavebná legislatíva (aj s podporou OĽaNO) alebo ich plány, ktoré počas kampane komunikujú či majú vo svojich volebných programoch.

Osobitne znepokojujúce sú aj čím ďalej častejšie útoky voči ochranárom ako takým, najmä zo strany extrémistických politikov, blížiace sa k dehumanizácii nepriateľa. Prvými mimovládnymi organizáciami, na ktoré zaútočili dezinformáciami, boli práve tie environmentálne. Je vylúčené, že by po voľbách neuskutočnili svoje plány na ich likvidáciu, ak by mali moc.

Za spoločného nepriateľa okrem iného vybrali aj slovenskú prírodu. Síce sa mnohí z nich neštítia robiť si farizejské fotografie v jej prostredí na sociálne siete, ale vo svojich plánoch jej chcú zaťať sekeru priamo do srdca. Jej ochranu nepovažujú za dôležitú. Ba naopak, dlhodobo ju s obsesiou spájajú s úpadkom života na vidieku. Čím sa príroda previnila, že sú o nej šírené klamstvá a stala sa rukojemníkom politického zápasu o moc?

Samozrejme, podceňovanie klimatických zmien zo strany politikov je na Slovensku smutnou realitou. Tí vytrvalo odmietajú myslieť zodpovedne na budúcnosť a radšej sa upínajú na aktuálne príležitosti pre svoje vlastné záujmy. Veď si spomeňme si na „Žigožrúta“ či emisnú kauzu Interblue (výťažok z ktorej sa mohol použiť napríklad na zatepľovanie rodinných domov), po ktorej bývalý minister Počiatek závidel Slotove schopnosti „oholiť“ Roberta Fica.

Ich prístup k životnému prostrediu a trvalá ignorácia európskych záväzkov spôsobili Slovensku mnohé žaloby zo strany Európskej únie či zaostalosť v zelenej transformácii, čo nám v mnohom zatvára dvere. Udržiavať Slovensko ako priemyselnú dielňu či v pilčíkovskom režime bez vízie si vyberá svoju daň aj v odchode talentov, ktorým sa prirodzene nechce svoje vedomosti ponúkať na miestach, ktoré ich nikam neposúvajú. Finančne ani profesne.

Smer-SD chce prehodnocovať zonácie už na prvom zasadnutí vlády po voľbách. V skutočnosti to neznamená nič iné než len rušenie národných parkov. Vôbec ich pritom nezaujíma ich hodnota. Rozvoj prírode blízkeho turizmu nie je pre nich atraktívny biznis, pretože z toho profitujú len miestni obyvatelia.

Pozrime sa na úspešnú zonáciu Muránskej planiny, kde dnes už nikto neprotestuje proti ochrane prírody. Naopak, vznikajú tu nové služby či zážitkové atrakcie. Netreba opomenúť ani príbeh Národného parku Šumava v Českej republike, ktorý produkuje 32 miliónov eur ročne z turizmu aj bez poškodzovania prírodného bohatstva. Prečo by to malo byť na Slovensku inak?

Robert Fico má zároveň „priekopnícke“ vízie o stavaní nových vodných diel. Takéto stavby však nie sú v súlade ani s princípom hodnoty za peniaze a ani ochranou prírody. Pre zadržiavanie vody v krajine máme dnes oveľa efektívnejšie nástroje, ktoré nám zadarmo ponúka samotná príroda. Na nich však nebudú môcť profitovať osvedčení dodávatelia.

Sme rodina Borisa Kollára sa pokojne môže premenovať na Sme developeri, pretože potichu, ale vytrvalo presadzujú výstavbu v chránených územiach. Svedčí o tom aj nedávne rozhodnutie Úradu pre územné plánovanie a výstavbu SR, ktorý vedie nominant práve tohto hnutia, k absurdnej výstavbe prístavu pri Vlčom hrdle v Bratislave na 90 hektároch lužných lesov, ktorej by padlo za obeť viac ako 100-tisíc stromov. Okrem toho chcú zachovať excesívnu ťažbu v našich najcennejších územiach, pretože lobujú za záujmy konkrétnej firmy benefitujúcej z ťažby dreva.

Hlas-SD navrhuje znížiť ochranu 10 500 hektárov pozemkov v okolí Vodárenskej nádrže Starina a prakticky ich vyňať z Národného parku Poloniny. To síce podčiarkuje ich populistickú rétoriku a to, že sú stále dvojičkou Smeru, ale na druhej strane tým fatálne ohrozujú vodárensky zdroj, ktorý zásobuje celé východné Slovensko. Zároveň je týmto krokom ohrozená aj existencia Národného parku Poloniny. Peter Pellegrini chce podľa vzoru svojho učiteľa Roberta Fica nezmyselne znova stavať vodné dielo na Slatinke, no to, že pokojne ohrozí prístup k pitnej vode pre takmer 330-tisíc ľudí, ho vôbec neruší. Zároveň mobilizujú odpor voči zonáciám. Čo na to obvinený Peter Žiga, známy obchodník s drevom?

SNS zase vracia do hry bývalú ministerku Matečnú, ktorej nominanti sú obžalovaní zo závažnej trestnej činnosti. Roky tolerovala rozkrádanie poľnohospodárskych dotácií. Pamätné je aj jej vyburcovanie 11 statočných lesníkov k odporu voči dianiu v rezorte, najmä korupcii v štátnych lesoch. Dnes sa chystá aj podľa svojho programu zrušiť ministerstvo životného prostredia, hrdo sa hlási k predraženým projektom hydromeliorácií naviazaných na Bödöra a chce v nich pokračovať. Prijala na kandidátku ľudí ako Rudolf Huliak, ktorý je primitívny konšpirátor proti životnému prostrediu a ochrane lesov. To sa dá jednoducho vysvetliť jeho rodinnou spriaznenosťou s drevospracujúcim biznisom naviazaným na dodávky dreva zo štátnych lesov. Filip Kuffa zase neustále útočí na reformu národných parkov, kde intenzívne šíri klamstvá a strach medzi občanmi.

Republika sa pravidelne podpisuje pod zrušenie zonácií a vlastne všetkého, čo súvisí s ochranou prírody, jej kandidáti neváhali aj fyzickým násilím a hulvátstvom mariť prerokúvania chránených území.

Protiprírodnú koalíciu dojemne spája odpor voči aktívnej verejnosti. Potrebovala si vytvoriť prostredie na realizáciu svojich plánov, a preto systematicky obmedzuje účasť verejnosti v procesoch kontrolujúcich výstavbu a zásahy do životného prostredia.

Toto všetko sú jasné odkazy, ako plánujú tieto strany nakladať s ochranou prírody, ak by dostali mandát vo voľbách. V čase, keď by sme sa k prírode mali správať ako k spojencovi pred klimatickými zmenami, ju ideme zviazať do područia developerov a ťažiarov. Takto nám žiadnu ochranu pred extrémnymi suchami, ktorými je životne ohrozených až 40 percent obyvateľov Slovenska, neposkytne. Zatiaľ čo vo vyspelých krajinách pochopili, že na ochrane prírody ešte nikto neprerobil, tak na Slovenskú ideme zaradiť spiatočku. A to len pre chamtivosť a krátkozrakosť politikov. Tí už zavesili nad národnými parkmi Damoklov meč ich moci. Myslime na to aj pri voľbách a buďme slovenskej prírode štítom viac ako kedykoľvek predtým. Demokrati sú odhodlaní bojovať za vás a slovenskú prírodu.