Ako dokáže dobrý učiteľ zmeniť život deťom: Bol som drzý žiak, bez pomoci by som neskončil základnú školu
Pozreli sme sa, čo strany ponúkajú učiteľom, aby sa im lepšie pracovalo.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Slovenské voľby cez Roberta Fica posilnili vplyv Viktora Orbána v regióne. Maďarský projekt Denníka N Napunk bude ešte dôležitejší a zachránia ho len predplatitelia, ktorých zatiaľ nie je dosť. Podporte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024).]
Adrián Baláž má za sebou prvé tri týždne vo svojom prvom zamestnaní ako asistent učiteľa v bratislavskej základnej škole. Už dostal aj prezývku: žiaci ho volajú Ježiš. S bradou a rozpustenými vlasmi tak naozaj vyzerá.
Adrián sedí v lavici so žiakmi, ktorí vyrušujú, nechce sa im učiť, a pomáha učiteľom, ktorí si s nimi nevedia rady. A to všetko mu pripomína jeho detstvo.
On sám bol ten žiak, ktorý nemal problém cez písomku napísať veľkými písmenami: NEVIEM. K učiteľkám bol drzý, vtipnými poznámkami rozosmieval a vyrušoval celú triedu. Keď si k nemu sadla do lavice asistentka učiteľa, prihlásil sa a spýtal: „Pani učiteľka, môžem si presadnúť?“
No Adrián sa tak nesprával odjakživa. Ako malý prvák nadšene mame rozprával o každom novom písmenku, keď prišiel zo školy domov. Lenže doma na nové písmenká nebol čas. Adrián býval v sociálnych zariadeniach pre matky s deťmi a neustále sa sťahoval. Stále nová posteľ, noví susedia, noví kamaráti a mama s toľkými starosťami, že o domáce úlohy nebol záujem.
V škole nestíhal a učitelia nemali čas venovať mu takú pozornosť, akú by potreboval. A tak začal vzdorovať. Je presvedčený, že ak by v 6. ročníku nedostal asistentku, neskončil by dobre. Dnes je sám asistent a chce pomáhať deťom, ktoré potrebujú špeciálnu pozornosť.
Nie vlády, ministri školstva či reformy, ale zapálení učitelia a ľudia v školách sú tí, ktorí dokážu deťom zmeniť život. A zásadne najmä tým deťom, ktoré nemali šťastie na rodiny alebo prostredie, do ktorých sa narodili.
Dvaja pedagogickí zamestnanci rozprávajú, čo všetko im bráni, aby robili svoju prácu s nadšením a dokázali pomôcť svojim žiakom. Pozreli sme sa, čo v programoch na zlepšenie života učiteľov ponúkajú politické strany.
Ako Adriánovi zmenila život asistentka učiteľa
Adrián prišiel do Bratislavy až v 6. ročníku. Dovtedy sa sťahoval dokopy až šesťkrát. O stabilite, ktorú také malé dieťa potrebuje, sa nedalo hovoriť. Adrián už v skorých ročníkoch zistil, že v škole nestíha. Neskôr zistil, že je dyskalkulik, dysgrafik a dyslektik. „Nevedel som sa učiť – aj keď som dlho sedel nad knihami, nešlo to. A tak som si povedal, že keď sa neviem naučiť, tak mi to prosto nejde a nebaví ma to,“ hovorí Adrián.
Ani doma nenašiel podporu, nikto ho do domácich úloh nenútil. „Zo strany mojej matky som nemal veľkú istotu. Nie je práve študijný typ,“ hovorí Adrián. Do školy často ani vôbec nechodil, alebo si tam prišiel pospať.
Po príchode do Bratislavy sa ako-tak usadil v jednej škole. V triede pokračoval vo svojej povesti a jeho správanie bolo také problémové, že dostal asistentku učiteľa. Na začiatku ju odmietal a rozprávať sa s ňou začal až na tretí pokus. „Myslím, že som vtedy od nej niečo potreboval,“ spomína si so smiechom.
Nakoniec Adrián utekal z vyučovania za ňou do kabinetu, v 9. ročníku sa spolu učili až do večera.
Čo také zázračné spravila? Našiel
