Nebojsa 2023

Moje osobné odhodlanie ísť v sobotu voliť je neochvejné. Rodinu vyženiem z postele ešte pred siedmou, nech sme vo volebnej miestnosti medzi prvými. Oni sú súťaživé typy, hádam to zaberie. Ak by chceli protestovať, že je sobota a že aj hlas odovzdaný popoludní sa počíta, zaspievam im. Nahlas a odhodlane. Zaspomínam na časy útlej mladosti. Ich to rozčúli, mňa pobaví, zaplaví ma vlna nostalgie. Takto, ibaže cez tlampače miestneho rozhlasu, nás v deň volieb z postelí vyháňali ryčné dychovky a budovateľské piesne. Voliť musím hneď zrána, lebo sa ponáhľam. Oddýchnuť si od toho, čo sa nazýva verejný diskurz.

Moje volebné preferencie pre parlamentné voľby 2023 sú ustálené od momentu vyhlásenia predčasných volieb. Priebeh volebnej kampane, vystupovanie kandidátov a zverejnené volebné programy ma v tom len a len utvrdili. Viem, koho budem voliť, viem, prečo ho/ju budem voliť. Ak nezasiahne vyššia moc, s mojím hlasom môžu počítať. S mojou účasťou na nervy šponujúcom čakaní na výsledky ani náhodou. Ak naozaj stihnem byť vo volebnej miestnosti hneď po jej otvorení, získam 24 hodín na to, aby som vládal čeliť oficiálnym výsledkom volieb. Nie je to veľa, ale aj to sa počíta.

Zažili sme to už veľakrát. Temer zakaždým šlo o všetko. Čakanie, napätie, záchvevy radostného vzrušenia striedali vlny hlbokého sklamania. Viera a nádej umierali a vstávali z popola podľa toho, ako nabiehali výsledky sčítavania hlasov. Odbiehali sme volať kamarátom, po špičkách sme sa vkrádali do detských izieb, aby sme u spiacich potomkov raz spokojne, inokedy s obavami o ich budúcnosť hľadali uistenie, že všetko to vynaložené úsilie a čerstvo prežívané napätie malo zmysel. Jeden by si povedal, že už sme si na to mohli zvyknúť. Mne sa to akosi nedarí.

Tento rok som si povedal, že už stačilo. Nemienim sa viac prizerať, ako niekto niekomu káže držať balónik. Nemám chuť na nauzeu z toho, ako prekvapivý víťaz volieb sľubuje najlepšiu vládu, akú kedy Slovensko malo. Nechcem vidieť krivé úsmevy beštií predstierajúcich pokoru zoči-voči rozhodnutiu voličov. Čakanie na predsedov ukrytých v útrobách straníckych centrál považujem za protivné papalášske divadlo. Odmietam si opäť raz nechať celý večer vyplachovať vnútornosti spôsobom, oproti ktorému je kolonoskopia hladkanie pávím perom.

Na volebnú noc v roku 1998, vtedy tiež šlo naozaj o veľa, som sa vyslovene tešil. Moje odhodlanie poháňali stretnutia s priateľmi a pevná viera, že v Božej mlynici sa trocha historickej spravodlivosti pre nás ešte nájsť musí. Načo inak by bol osemdesiaty deviaty? Naozaj sme vtedy verili, že nastal čas, v ktorom už ľudia v našej časti sveta nedopustia návrat totality v žiadnej podobe. Demokracia bola pre nás taká vzrušujúca a príťažlivá, že bolo nepredstaviteľné obrátiť sa jej chrbtom! Keby som mal vtedy toľko testosterónu, koľko viery v ňu, zarastal by som aj na chodidlách. Vieru dnes nahradilo odhodlanie. Je menej závislé od zázračna a nemíňa sa tak rýchlo ako hrmotnú maskulinitu podmieňujúci hormón.

Za tých dvadsaťpäť rokov, čo odvtedy ubehlo, sa u mňa situácia s vierou a pochybnosťami jednoducho obrátila. Nie som viac Nebojsa z rozprávky predtým, než ho otec poslal z domu, aby zistil, či jeho syn má vôbec pud sebazáchovy. Po troch desaťročiach motkania sa po slovenskom okolí už neutlčiem nebožtíka, ktorý dobre nedomrel, jeho vlastnou končatinou, keď sa s ním ocitnem po zotmení v márnici. Ale ani z nej neutečiem, keď na to príde. Oj, keby bolo všetko také jednoznačné ako naše rozprávky! A keby nás už doba nechala vydýchnuť… Nemuselo by to byť spolu & šťastne až naveky. Stačilo by zodpovedne & rozumne. Aspoň na štyri roky. Veď sa len pozrime na úradnícku vládu. Za štyri mesiace dokázala skonsolidovať viac, než sme si vôbec vedeli predstaviť.