Demokracie nie sú len na zostupnej dráhe

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Zdá sa, že rok 2023 bude pre demokraciu opäť bezútešný. V Afrike došlo k niekoľkým prevratom. Tunisko, dlho propagované ako jediný demokratický úspech Arabskej jari, zažilo konsolidáciu autoritárskeho (a xenofóbneho) režimu. A zdá sa, že Donald Trump je na dobrej ceste zabezpečiť republikánsku nomináciu v amerických prezidentských voľbách v roku 2024.
Dôležité je, ako takýto vývoj opíšeme. Napokon, slová majú následky. Žiaľ, niektoré výrazy používané pri analýze globálnej demokratickej recesie majú nesprávny účinok. Pojem „zostupná dráha“, ktorý prispel k zvláštnej pasivite medzi prodemokratickými silami, je toho jasným príkladom.

„Spin diktátori“

Svet sa neposúva „späť“ k režimom známym z minulosti, dokonca ani k dynamike a okolnostiam, ktoré sme už videli v minulosti a ktoré vieme ľahko pochopiť. Konvenčná múdrosť už dlho hovorí, že hoci demokracie robia chyby, poučia sa aj z týchto prešľapov a podľa toho sa prispôsobia novým okolnostiam. To je vlastnosť, ktorá ich odlišuje od všetkých ostatných politických systémov. Ale autoritári ukazujú, že aj oni sa dokážu prispôsobiť a poučiť sa z vlastných chýb, ako aj z chýb svojich predchodcov a rovesníkov.

Moderní autokrati v skutočnosti píšu novú príručku o tom, ako si upevniť, uplatňovať a udržovať moc, a takú, ktorá výrazne závisí od zachovania niektorých prvkov demokracie. Ako ukázali už sociálni vedci Sergej Guriev a Daniel Treisman, títo takzvaní „spin diktátori“ majú ďaleko od násilných či dokonca genocídnych „diktátorov strachu“, ktorí dominovali v dvadsiatom storočí. Pri upevňovaní svojich pozícií sa vyhýbajú použitiu otvorenej represie. Tiež sa vyhýbajú zjavným porušeniam zákona. Naopak, na dosiahnutie svojich cieľov využívajú zákonné prostriedky, čo vedci nazývajú „autokratický legalizmus“.

Títo autokrati sa zameriavajú na manipuláciu verejnej mienky, pričom postupne oslabujú demokratické normy a inštitúcie, od ktorých podľa vlastných slov odvodzujú svoju legitimitu. Napríklad namiesto toho, aby sa zapojili do staromódnej tupej represie, môžu na identifikáciu možných odporcov použiť moderné sledovacie technológie, ako je spyware. A namiesto toho, aby nasadili bezpečnostné služby, aby v noci klopali na dvere disidentov, môžu do mimovládnej organizácie alebo novín poslať kontrolu z daňového úradu, ktorá bude hľadať chybu v účtovníctve.

Nie je to jednoduchý návrat

„Spin diktátori“ taktiež na počkanie vymýšľajú nové „fakty“. Napríklad krajne pravicovým populistom v Poľsku a Maďarsku sa podarilo klamať Európsku úniu dostatočne dlho na to, aby reštrukturalizovali domáce inštitúcie a vymenili ich personál v prospech upevnenia vlastnej vlády. Aj keď náprava tejto škody nie je nemožná, každým dňom je ťažšia.

To neznamená, že dnešní autokrati sú politickí mágovia schopní neustále klamať všetkých ľudí. Robia aj veľa chýb, ktoré môžu ohroziť ich vládu, a násilie či iné prostriedky otvorenej represie si držia v zálohe. Ruský prezident Vladimir Putin nemal po tom, čo nariadil inváziu na Ukrajinu, problém odhodiť všetko predstieranie zákonnosti či tolerancie nesúhlasu. Pointa však zostáva: nevraciame sa jednoducho k istému typu autoritárstva známeho z minulosti.

Mnohí ašpirujúci autoritári majú plán, ktorý často obsahuje prvky odkopírované od iných. Keď maďarský premiér Viktor Orbán predviedol, ako oklamať EÚ a hrať o čas, zatiaľ čo upevňoval svoju autokraciu, ostatní ho mohli ľahko napodobniť – ako to urobila napríklad poľská vládnuca strana.

Neopakujme chybu

Pojem „zostupná dráha“ tiež naznačuje, že súčasná demokratická recesia je lineárny proces. Ako však poznamenávajú Seán Hanley a Licia Cianetti, v tomto prípade existuje riziko reprodukcie intelektuálnych obmedzení paradigmy tranzície z 90. rokov. V oboch prípadoch sa predpokladalo, že všetci a všetko sa neúprosne pohybujú po tej istej dráhe. Ale neodôvodnený optimizmus (každý sa usiluje o upevnenie demokracie) z 90. rokov dnes vystriedal neodôvodnený pesimizmus (demokracia všade „eroduje“).

V skutočnosti dnešný svet nezažíva komplexný, nieto nevyhnutný posun smerom k autokracii o nič viac, ako nezažíva presvedčivú záchranu demokracie. Jasne to ukazuje skutočnosť, že autoritatívnych populistov niekedy, i keď nie vždy, odstavia od moci voľby. Túto kolísavú dynamiku možno vidieť v Českej republike i na Slovensku. Ako navrhujú Hanley a Cianetti, možno by sme preto mali „zostupnú dráhu“ nahradiť obrazom nepredvídateľnej kľukatej trajektórie.

Ak predpokladáme, že demokracie sú na lineárnej ceste k autoritárstvu starého štýlu, z ktorej sa nedá zísť, nedokážeme adekvátne premýšľať nad možnými cestami vedúcimi von z nového autoritárstva. Pred voľbami, v ktorých chcú obhájiť svoje postavenie autoritárski vládcovia – ako napríklad minulý rok v Maďarsku alebo začiatkom tohto roka v Turecku –, majú liberálni pozorovatelia zvyčajne jasno v tom, aký je ich želaný výsledok, ale len zriedka ponúkajú nejaké plány, čo robiť deň po hlasovaní.

Dalo by sa to pripísať fatalizmu: nikto v skutočnosti neočakáva, že moc zmení majiteľa. Môže to však byť aj znak intelektuálnej lenivosti, keď pozorovateľ predpokladá, že môže jednoducho využiť ošúchané poučky z predchádzajúcich tranzícií, čím prejaví nedostatočný rešpekt k novému prvku dnešných autokratických systémov. Urobil by dobre, keby uznal, že prívrženci nových autoritárov môžu mať veľmi odlišné podnety a motivácie ako napríklad nomenklatúra z komunistickej éry. Tí, ktorí majú svoj podiel v kleptokratických mafiánskych štátoch a skorumpovaných armádach, sa môžu zdráhať sadnúť si za okrúhly stôl a rokovať.

Zovšeobecnenia založené na minulých skúsenostiach môžu byť zavádzajúce. Aby sme zachovali, obnovili alebo podporili demokraciu na celom svete, potrebujeme starostlivú analýzu jednotlivých, prípadov a nie iba široké predpoklady o „globálnych trendoch“.

© Project Syndicate