Demokracie nie sú len na zostupnej dráhe
Aby sme zachovali demokraciu, potrebujeme starostlivú analýzu jednotlivých prípadov a nie iba reči o „globálnych trendoch“.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite
Zdá sa, že rok 2023 bude pre demokraciu opäť bezútešný. V Afrike došlo k niekoľkým prevratom. Tunisko, dlho propagované ako jediný demokratický úspech Arabskej jari, zažilo konsolidáciu autoritárskeho (a xenofóbneho) režimu. A zdá sa, že Donald Trump je na dobrej ceste zabezpečiť republikánsku nomináciu v amerických prezidentských voľbách v roku 2024.
Dôležité je, ako takýto vývoj opíšeme. Napokon, slová majú následky. Žiaľ, niektoré výrazy používané pri analýze globálnej demokratickej recesie majú nesprávny účinok. Pojem „zostupná dráha“, ktorý prispel k zvláštnej pasivite medzi prodemokratickými silami, je toho jasným príkladom.
„Spin diktátori“
Svet sa neposúva „späť“ k režimom známym z minulosti, dokonca ani k dynamike a okolnostiam, ktoré sme už videli v minulosti a ktoré vieme ľahko pochopiť. Konvenčná múdrosť už dlho hovorí, že hoci demokracie robia chyby, poučia sa aj z týchto prešľapov a podľa toho sa prispôsobia novým okolnostiam. To je vlastnosť, ktorá ich odlišuje od všetkých ostatných politických systémov. Ale autoritári ukazujú, že aj oni sa dokážu prispôsobiť a poučiť sa z vlastných chýb, ako aj z chýb svojich predchodcov a rovesníkov.
Moderní autokrati v skutočnosti píšu novú príručku o tom, ako si upevniť, uplatňovať a udržovať moc, a takú, ktorá výrazne závisí od zachovania niektorých prvkov demokracie. Ako ukázali už sociálni vedci Sergej Guriev a Daniel Treisman, títo takzvaní „spin diktátori“ majú ďaleko od násilných či dokonca genocídnych „diktátorov strachu“, ktorí dominovali v dvadsiatom storočí. Pri upevňovaní svojich pozícií sa vyhýbajú použitiu otvorenej represie. Tiež sa vyhýbajú zjavným porušeniam zákona. Naopak, na dosiahnutie svojich cieľov využívajú zákonné prostriedky, čo vedci nazývajú „autokratický legalizmus“.
Títo autokrati sa zameriavajú na manipuláciu verejnej mienky, pričom postupne oslabujú demokratické normy a inštitúcie, od ktorých podľa vlastných slov odvodzujú svoju legitimitu. Napríklad namiesto toho, aby sa zapojili do staromódnej tupej represie, môžu na identifikáciu možných odporcov použiť moderné sledovacie technológie, ako je spyware. A namiesto toho, aby nasadili bezpečnostné služby, aby v noci klopali na dvere disidentov, môžu do mimovládnej organizácie alebo novín poslať kontrolu z daňového úradu, ktorá bude hľadať chybu v účtovníctve.
