Júlia Warhola – z Mikovej do Pittsburghu, z poľa do Esquire

Cestovať v dnešnej dobe po svete je maličkosť. Online kúpite letenky, lístky, zarezervujete všetko dopredu, peniaze cinknú z účtu na účet a so všetkým môžete okamžite rátať. Cestovať pred vyše sto rokmi z malej dedinky pri Medzilaborciach do veľkého New Yorku, sama, bez ovládania cudzieho jazyka, bez internetu, bez mobilu a bez istoty, kto a čo tam čaká, to vyžadovalo odvahu a odhodlanie. Júlia, matka Andyho Warhola mala našťastie jedno aj druhé.

Slovenská šperkárka a dizajnérka Petra Toth osobne prešla jednu z pravdepodobných trás vysťahovalcov z nášho územia zo začiatku minulého storočia, ktorí počas veľkej vlny migrácie nabrali odvahu a našli financie, aby mohli odísť. Na ploche troch týždňov a jedného rodinného príbehu vykreslila osudy a zážitky mnohých. Vďaka tejto ceste, výskumu v teréne a veľkej podpore ľudí na crowdfundingovej platforme StartLab nielen zo Slovenska, v najbližších dňoch vráti späť to, čo bolo dávno stratené.

Petra vďaka jej dobrovoľníckemu pobytu na východnej hranici Slovenska, po vypuknutí ruskej invázie na území Ukrajiny, venovala čas aj tamojším dedinkám. „Pri tvorbe mojich šperkov je dôležitý výskum v teréne, návrh a tvorba sofistikovaného dizajnu inšpirovaného našimi koreňmi. Na východnom Slovensku ma však vo viacerých dedinkách prekvapila absencia krojov,“ hovorí Petra Toth.

Zvedavosť a ďalšie pátranie otvorilo veľkú tému – prečo v niektorých obciach kroje chýbajú a nie je nikoho, kto by si ich pamätal? Kto boli tie a tí, ktorí kroje ešte nosili? Kam s nimi odišli? Prečo? A keď potom narazila na vízovú fotku Júlie Warhola, rodáčky z Mikovej a matky Andyho Warhola, otázka “Ako rozpovedať príbeh strateného ľudového dedičstva?” bola zodpovedaná. Na fotke je totiž Júlia v stratenom mikovskom kroji.

Šífkarta do Ameriky

Podmienky pre život na území východného Slovenska boli v tej dobe ťažké. Chodilo sa na sezónne práce, muži aj ženy. Chodilo sa na Dolniaky aj do Ameriky. Aj práca v Amerike bola považovaná za sezónnu a ľudia sa vracali k svojim rodinám a políčkam. Andrij Varchola sa vydal na túto cestu za šťastím niekoľkokrát – po jednom návrate sa mu podarilo prehovoriť mladú Júliu Zavackú, aby mu dala svoju ruku. O neľahkých podmienkach tej doby svedčí aj to, že ju presvedčil cukríkom z Ameriky.

Mnohí za veľkou mlákou aj zostali. Posielali zárobok domov a jackpot bol, ak sa k príbuzným, väčšinou ženám, dostala šífkarta, aby mohli odcestovať za svojimi mužmi. Júlii sa takého šťastia dostalo, azda na vyváženie trápenia, ktorým si od ostatného odchodu manžela Andrija prešla. Útek pred vojnou, úmrtie jej šesťtýždňovej dcérky Jozefíny, starosť o rodičov a svokrovcov, ich dochovanie aj uloženie do hrobu. A popritom stále práca na poli.

Rozhodnúť sa pre odchod z Mikovej do Pittsburghu v tej dobe, bolo pre každého odídenca ťažké, neraz otázka života. Mladá Júlia sa odhodlala, lebo doma na Slovensku ju už nič nečakalo, na rozdiel od Ameriky. Aj keď sa s mužom už 9 rokov nevidela, vydala sa na cestu približne mesiac dlhú s nejasným koncom, ani priebehom.

Svoj život na Slovensku opísala Julia Warhola lámanou angličtinou pre americký časopis Esquire v roku 1966 takto:

“My husband in America. I work like horse. His parents, old people. I live with them. I carried sack of potatoes on my back. I work and work. I was very strong lady. I don’t see my husband nine years until 1921 I go to America, too.“

Po Júliiných stopách kráčala Petra Toth najskôr virtuálne, od jej narodenia po odchod z rodnej obce, následne prešla aj fyzicky jej pravdepodobnú trasu Miková – Lupkovský tunel – Łupkov – Katowice – Gdańsk – Antwerp – Dover – London – Liverpool – Ellis Island – Pittsburgh. Celou cestou informovala nielen o Júlii a jej ceste, ale aj o reáliách doby a podmienkach, ktoré zažívali jej súpútníci.

Kvety z konzervy

Príbeh rodiny Zavackých a Varcholových vrcholí vo všeobecne známej pop-artovej ikone, u Andyho Warhola. Júlia sa šťastlivo stretla so svojim mužom. Vybudovali si spolu zázemie aj rodinu. Narodili sa im traja synovia. Neboli bohatí, zlato neležalo na zemi, ako agenti lanáriaci na cestu do Ameriky sľubovali.

V čase recesie a hospodárskej krízy sa snažila Júlia v Amerike pomôcť získať rodine financie rôznymi spôsobmi. Okrem upratovania a podomového predaja hľadala aj iné kreatívne spôsoby privyrobenia si. Z plechoviek od broskýň vystrihovala žiarivé kvety a tie za pár centov predávala, aby našetrila synovi na nové tenisky. Andy Warhol neskôr priznal, že tieto kvety boli jeho hlavnou inšpiráciou pre jedno z jeho najslávnejších diel „Campbell‘s soup“. Navyše, napriek ťažkým životným podmienkam, v ktorých žili, Julia sa od detstva starala, aby mal Andy k dispozícii prístup ku kultúre a tvoreniu – od rádia, cez na tú dobu nevídaný projektor až po potreby na kreslenie.

Celý príbeh Júlie môžete sledovať na FB stránke Petry Toth.

Príbeh Júlie dnes pomáha Mikovej

Cestou po stopách koreňov pop-artu sledovala Petra Toth spolu so svojím tímom viacero cieľov: priblížiť krátkym filmovým dokumentom históriu našich krajanov, ktorých vtedajšie životné podmienky, vojna a ďalšie okolnosti donútili k rozhodnutiu odísť “za lepším” do Ameriky. Vypátrať, ako vyzeral mikovský kroj, v ktorom je Júlia odfotená na vízach, zrekonštruovať ho a vrátiť rodnej obci – Miková. Tiež tam zveľadiť pamätnú miestnosť na úrade do reprezentatívnej a informačne bohatej podoby. Redizajnovať tabule na vstupoch do obce a pridať tabuľu na pozemku, kde pôvodne stál Júliin rodný dom. Zároveň priblížiť, spropagovať a zatraktívniť Mikovú, aby nielen Andyho príbeh, ale ani príbeh jeho rodiny, ktorý sa podobá na osudy desiatok tisíc vysťahovalcov, nezostal zabudnutý.

Ak vás snaha pomôcť Mikovej dostať sa na svetovú mapu oslovila, môžete do 8.10. projekt podporiť na Startlabe.