Choreograf Wim Vandekeybus: Vraciame sa k spôsobu matriarchálneho myslenia

V pondelok sa začína festival súčasného tanca Bratislava v pohybe. Otvorí ho flámsky súbor Ultima Vez s choreografiou legendárneho Wima Vandekeybusa v Činohre Slovenského národného divadla.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Do Bratislavy príde flámsky súbor už po štvrtýkrát. Dramaturgia 27. ročníka medzinárodného festivalu súčasného tanca sa totiž zamerala na prezentáciu belgickej tanečnej scény.
Belgickí tvorcovia dlhodobo určujú trendy vývoja súčasného tanca v Európe a to i vďaka silnému zázemiu a významnej inštitucionálnej podpore. Pre ich diela je charakteristické experimentovanie a prepájanie tanca s činohernými vyjadrovacími prostriedkami, filmom, výtvarným umením a novými technológiami.
Festival od 2. do 21. októbra počas siedmich večerov predstaví osem umeleckých projektov z Belgicka, Francúzska, Talianska, Veľkej Británie a Slovenska. Úvodné predstavenie Hands Do Not Touch Your Precious Me bude špecifické tým, že na javisku sa objaví sám režisér a choreograf Vandekeybus.

Ste jednou z vedúcich osobností tanečnej scény v Belgicku už od polovice 90. rokov 20. storočia. Ako sa vaše umelecké ambície odvtedy posunuli?
Je to neuveriteľné, že fungujeme vyše 35 rokov a ja som vytvoril viac než 45 choreografií. Keď som začínal pracovať na What the Body Does Not Remember, mal som 23 rokov, o rok neskôr sme v New Yorku získali Cenu Bessie a veci sa dali do pohybu.
Vytvoriť prvú choreografiu je jednoduchšie, než vytvoriť druhú, tretiu, štvrtú… Všetko je komplikované, pretože ja sám si to komplikujem. Mohol by som si vybrať niečo, čo tu už bolo, čo funguje, ale našťastie chcem mať pocit, že sa neopakujem. Viem teraz oveľa lepšie, z čoho môžem vytvoriť choreografiu. Zároveň sa vždy obklopujem ľuďmi novej generácie. Trvalo dlho, kým prišla. V podstate sa zjavili až v poslednej dekáde a odrazu chceli všetko zmeniť. A to je dobré, je zaujímavé vidieť novú generáciu vedľa tej starej a nie izolovane.
Aký je teda váš prístup k tvorbe dnes?
Napríklad do inscenácie Infamous Offspring, ktorá bude mať premiéru v novembri, som si zobral nových tanečníkov, na ktorých sa musím adaptovať a dať im zo seba niečo špecifické. Môj štýl je premenlivý, moju tvorbu riadia práve neexistujúce pravidlá a intuícia.
Keď sa obzriem späť, What The Body Does Not Remember bolo možno vizionárske predstavenie, pretože i dnes by ho ľudia považovali za súčasné. Sú však predstavenia, ktoré zostarnú a zmiznú. Motiváciu cítim neustále, pretože tvorba predstavenia prináša istý nepokoj – ako to urobiť, ako zistiť, čo je relevantné pre mňa a nielen pre ducha doby, pretože ten je príliš rýchly. Niečo je v móde, niečo nie. Žijeme v polarizovanom svete názorov, sociálnych sietí. Pre mňa je stále najdôležitejšia tvorba, nevadí mi, keď sa ľuďom niečo, čo vytvorím, nepáči. A nemám rád hviezdny status mojej tvorby, keď ľudia povedia, že všetko, čo robím, je dobré.


Máte rád extrémy, používate pohyby plné energie, rizika, nebezpečenstva, dynamiky. Vaše nápady sú často kontroverzné, rád provokujete divákov. Podľa mňa je dobré, keď je divák nútený premýšľať, lebo aj to by malo byť úlohou umenia.
Ja nehľadám provokáciu. Chcem skôr