V Rusku prebieha vnútorná koloniálna vojna
Na to, aby sme sa dostali z nekonečného bludného kruhu vracajúcich sa despocií, nestačí dekolonizovať spoločnosť od štátu, ktorý sa jej zmocnil, ale je potrebné sekularizovať samotný štát, teda premeniť ho z objektu takmer náboženského kultu na transparentné a zodpovedné centrum služieb občanom.
Autor je ruský politológ a novinár
Jegor Gajdar vo svojom diele Štát a evolúcia, ktoré napísal pred takmer tromi desaťročiami, našiel veľmi správny termín, ktorým opisuje zoštátnenie všetkých sfér života v autoritárskych a totalitných režimoch – štát kolonizuje spoločnosť: „Spoločnosť sa stáva kolóniou štátu a samotný impozantný štát sa v takomto režime stáva kolóniou mafie.“ V podstate ide o vnútornú koloniálnu vojnu štátu s jeho ľudom. Za autoritarizmu štát umožňuje svojim občanom mlčať na znak súhlasu, kým za totalitarizmu ich núti zvyšovať hlas, hlasno schvaľovať iniciatívy moci a zúčastňovať sa na dobrovoľnej a povinnej sebakolonizácii.
Sebavykastrovanie a sebaoslepovanie
Prvý september – Deň vedomostí – sa stal modelom kolonizácie práve totalitného typu: rituály spoluúčasti, všetky tie vztyčovania vlajok, počúvanie hymien, niekedy obliekanie detí do vojenských uniforiem, ktoré im sľubujú hrdinskú smrť o 10 – 12 rokov; „rozhovory o dôležitých veciach“ plné mlčania a ignorancie metodikov a niekedy aj samotných učiteľov, a hlavne podporovanie bezostyšných klamstiev; zavádzanie nových „krátkych kurzov“ pod rúškom učebníc, verzií ZŠS („Základná štátna skúška“) a JŠS („Jednotná štátna skúška“) s prepísanými dejinami a dokonca aj literatúrou.
Vynucovanie jednomyseľnosti prostredníctvom skúšok, bez ktorých mladý človek jednoducho nemôže ukončiť školu, je tiež totalitná prax. Dejepis, náuka o spoločnosti a teraz aj literatúra sa stávajú nástrojmi na kolonizáciu mozgov a duší mladej generácie, ktorá má voliť a bojovať za Putina, Patruševa, Sečina, Bortnikova, Lavrova, Šojgua, Naryškina, Manturova a ďalších členov nového „politbyra“, ich kreslá, kancelárie, limuzíny, paláce, jachty, ich blahobyt a dedičstvo sa má odovzdať ich deťom, ktoré už v systéme „vlastníctva moci“ zaujímajú „chlebové“ pozície.
Puškin nie je v takomto systéme výchovy potrebný, on trpko ironizoval nad sebareplikujúcim sa modelom ruského despotizmu: „Paste sa, mierumilovné národy! / Nebude vás budiť výkrik cti. / Prečo by sa mali stáda obdarovať slobodou? / Musia byť podrezané alebo ostrihané. / Ich dedičstvo z pokolenia na pokolenie / jarmo s hrkálkami a bičom.“ (Nehovoriac o tom, že sa odvážil postaviť zákon nad vôľu vládcu: „Páni! Zákon – nie príroda – vám dáva korunu a trón; / Vy ste nad ľuďmi, / ale večný zákon je nad vami“. (obidve citácie v mojom preklade – J. V.)
Zároveň sa do školských osnov vrátili mytologické eposy (nie nadarmo Medinskij kedysi vrátil do obehu mýtus o 28 panfilovcoch, ktorý vymyslel cynický novinár a redaktor Alexander Krivický, neskôr jeden z prenasledovateľov Borisa Pasternaka a Vasilija Grossmana): „Fadejevova Mladá garda, ktorá prispôsobila dej a postavy stalinskému vkusu, a Ostrovského román Ako sa kalila oceľ, ktorý zanechal v niekoľkých generáciách sovietskych detí do žuly vytesanú vetu „…a treba ho žiť tak, aby to nebolo neznesiteľne bolestivé pre bezcieľne prežité roky“.
Ruskú kultúru nemusí nikto „rušiť“ – túto úlohu zvládnu dnešné ruské orgány. Za také básne ako Sloboda a Rozsievač slobody v pustine by Puškina odsúdili podľa politického paragrafu, Gogoľ by za hanobenie ruskej súčasnosti v Mŕtvych dušiach musel
