Denník N

Keby sa každý chcel dostať do stredu, kŕdeľ by sa rozpadol. Ornitológ vysvetľuje, ako prebieha vtáčie sťahovanie

Ornitológ Alfréd Trnka vyťahuje sýkorku belasú zo siete. Zdroj - archív A. T.
Ornitológ Alfréd Trnka vyťahuje sýkorku belasú zo siete. Zdroj – archív A. T.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Tento víkend vrcholí jesenná migrácia vtákov, ktorú si Európa pripomína Európskymi dňami vtáctva. Vedec Alfréd Trnka opisuje, ako vtáky vďaka hormónom už od ľadovej doby vedia, kedy majú odletieť, prečo sa nestratia a ako pri ceste na juh denne sledoval dobrodružnú trasu „svojich“ kukučiek. „Človek sa tešil spolu s nimi, ako sa im darí a kam vlastne letia,“ hovorí.

Oficiálne to voláme palearkticko-afrotropická trasa, ktorá pokrýva Európu, Afriku a časti Ázie. Ide o jednu z najvýznamnejších migračných trás a počas jesennej migrácie tadiaľ preletí asi 5 miliárd vtákov. Pre Európu to znamená veľké zmeny a pre jej biotopy napríklad odľahčenie od hmyzu. Keď k tomu pripočítame ďalšiu významnú migračnú trasu zo Severnej Ameriky do Strednej a Južnej Ameriky, dohromady je v pohybe až 8 miliárd vtákov.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • či si nás vtáky sídliace na tých istých miestach pamätajú podľa tváre;
  • ako vtáky udržujú letovú formáciu;
  • čo sa musí stať, aby odleteli aj nemigrujúce vtáky, ktoré to tu už nemôžu vydržať;
  • že vtáky sú často monogamné sociálne, no nie sexuálne;
  • prečo je jednou z najväčších hrozieb pre sťahovavé vtáky náraz do okna a ako mu predchádzať;
  • prečo bociany stále obchádzajú vysoký ľadovec, ktorý už neexistuje;
  • čo pre prírodu znamená 8 miliárd vtákov v pohybe.

 

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Momentálne vrcholí jesenná vtáčia migrácia. Aké vtáky nám s najväčšou pravdepodobnosťou prelietavajú ponad hlavy, keď sa začiatkom októbra pozrieme na oblohu?

Pravdepodobne to budú severské druhy. Napríklad žeriavy, niektoré druhy vodných vtákov, ale aj úplne drobné vtáčiky, ako králičky zlatohlavé. Vtáky, ktoré u nás hniezdili alebo tu priamo žijú, už väčšinou odleteli. Treba si uvedomiť, že ten vták u nás hniezdi možno 3-4 mesiace, ale hlavná časť jeho života je najmä v Afrike alebo v iných zimoviskách. A tam si čím skôr potrebuje zabezpečiť miesto, kde je dobré prostredie a zdroj potravy.

Takže s hniezdiskom v Afrike to funguje podobne, ako keď si človek chce nájsť dobre miesto pre stan na festivale alebo obsadiť ležadlo čo najbližšie k vode?

Presne. V Afrike sa musia tie druhy biť o prostredie a potravu ešte viac než u nás. Pretože aj keď tam je príroda pestrejšia než v miernom pásme, stále je potravy len obmedzené množstvo a treba o ňu súperiť. Takže keď si nájdem miesto s lepším zdrojom jedla, mám väčšiu pravdepodobnosť prežiť do budúcej jari, letieť naspäť, hniezdiť, a teda zväčšiť svoj reprodukčný úspech.

Keď hovoríme, že vtáky letia zo Slovenska do Afriky, ktorú časť afrického kontinentu tým myslíme?

Naše vtáky sa delia na niekoľko skupín migrantov. Napríklad holuby hrivnáky sú migranty s krátkou migračnou vzdialenosťou a zimujú v Európe pri Stredozemnom mori. Niektoré môžu Stredozemné more aj preletieť a zimovať niekde v severnej Afrike. Ale časť vtákov, ktorým hovoríme migranty na dlhé vzdialenosti, preletí aj Saharu a zimuje v oblastiach od subsaharskej až po južnú Afriku. Sem patrí napríklad naša lastovička či bociany biele.

Lastovička domová. Foto – Stanislav Harvančík

Sťahuje sa zo Slovenska momentálne viac či menej vtákov než v minulosti? Sledujete počty tých, ktoré odletia a ktoré sa vrátia?

U mnohých druhov je migrácia geneticky zakódovaná. To sú takzvané striktne migrujúce vtáky. Občas sa môže stať, že keď je napríklad nejaký bocian zranený a nestihne odletieť, tak môže zimu s pomocou ľudí prečkať, ale nebýva to často. No a potom sú druhy, ktoré od nás odlietajú, až keď sú naše podmienky naozaj na nevydržanie. Sem patria niektoré druhy holubov, ale aj sýkorky, ktoré u nás v zime považujeme za stále.

Čo si môžeme predstaviť pod tým, že to tu už vtáky nevedia vydržať?

Väčšina ľudí si myslí, že v zime je u nás pre vtáky najhorší chlad a sneh. Nie je to tak, vtáky dokážu zvládnuť aj pomerne chladné počasie. Vidíme to aj v zoologických záhradách, kde sa po snehu prechádzajú emu, bocian či plameniak. Pre vtáky je najdôležitejším faktorom potrava. Hlavne hmyzožravé druhy jej v zime nemajú dosť, pretože hmyz zimuje a nelieta. To vtáky vlastne ženie k migrácii.

Veľa vtákov sa vracia do tej istej oblasti, ale prilietajú niektoré presne na tie isté miesta, z ktorých odleteli?

Áno, napríklad bociany biele sú pomerne verné svojim stožiarom. V dedine neďaleko odo mňa si zaznamenávali dátumy príletov svojich bocianov. Keďže boli krúžkované, vedeli potvrdiť, že jedno hniezdo na stožiari obsadzoval 22 rokov ten istý pár. Aj o lastovičkách je známe, že sa vracajú do toho istého chlievika. Pri trsteniarikoch máte často problém nájsť ich hniezdo, no zachytil som jednu samičku, ktorá 9 rokov po sebe obsadzovala stále ten istý kút rybníka.

Pamätajú si vtáky aj tváre? Vie bocian, ktorý sa každý rok vracia na ten istý stožiar, rozpoznať ľudí žijúcich naokolo?

Existujú výskumy o tom, ako vtáky v urbánnych prostrediach reagujú na ľudí. Z nich vieme, že nielenže rozpoznávajú tváre, ale ľudí dokážu rozpoznať aj podľa oblečenia. Napríklad dokážu rozpoznávať poľovníkov v zelenom, ľudí v červenom a tak ďalej. Nie je to až také prekvapivé, zoberte si napríklad labute spevavé, ktoré majú krásny žltý zobák s čiernym lemovaním. Keď sa na ne pozriete, všetky vyzerajú rovnako a v kŕdli ich býva aj sto. No partneri sa medzi sebou podľa minimálnych rozdielov na kresbe zobáka bez problémov poznajú. Takže keď poznajú seba, rozpoznajú určite aj odlišné znaky na tvári človeka.

Bocian biely. Foto – Stanislav Harvančík

Čo vplýva na to, či sa vtáky vrátia na svoje obľúbené miesta alebo sa posunú inde?

Na tie isté hniezdiská sa zvyčajne vracajú, keď sa im tam podarí úspešne vyhniezdiť. Veď prečo by sa nevrátili, keď to majú odskúšané? Ale ak je vták neúspešný, prípadne tam musel nedobrovoľne vychovať kukučku, o rok sa už na to miesto nevráti a hľadá si nové.

Ľudia si často myslia, že mladé vtáky sa zvyknú vracať na miesto narodenia. Nie je to úplne pravda. Práve na jeseň sa niektoré druhy mladých vtákov ešte pred migráciou rozptyľujú aj severnejšie. Hľadajú si tam nové biotopy, ktoré si zafixujú, a o rok sa nevracajú do svojho rodiska, ale na tieto nové miesta. Je to preto, aby sa predišlo kríženiu medzi príbuznými z vlastnej rodiny.

Najdlhšiu vzdialenosť každoročne prekonáva rybár dlhochvostý, ktorý lieta z Arktídy do Antarktídy a späť. Za rok tak nalieta okolo 50-tisíc kilometrov. Ako zvláda takúto dlhú cestu?

Rybár dlhochvostý je veľmi zaujímavý tým, že vo svojom živote asi najčastejšie zo všetkých živočíchov vidí slnko. Na oba póly totiž prilieta v období polárneho leta. Keď si vezmete, že žije okolo 30 rokov, tak za celý život preletí vzdialenosť, akoby mal letieť tri-štyri razy na Mesiac a späť. My sa hrdíme tým, že sme doleteli až na Mesiac, no vtáky takúto vzdialenosť v pohode zvládli dávno pred nami. Veľmi im pritom pomáha ich aktívne prispôsobovanie svalovej činnosti a výborné spracovanie energie. Dôležité je aj to, že podobne ako rogalo alebo vetrone využívajú vzdušné prúdy.

Práve som sa chcela spýtať, ako sme sa sťahovavými vtákmi inšpirovali v leteckej doprave.

Človek sa vtákmi inšpiroval už v gréckej mytológii, napríklad taký Ikaros chcel vzlietnuť k Slnku, a tak si spolu s otcom vyrobili voskové krídla. Aj prvé letecké pokusy imitovali vtáčie krídla, lebo ľudia si to nevedeli predstaviť inak. Ale trik vtákov nie je len v krídlach a perí. Dôležité je aj to, že dokážu manévrovať a využívať vztlak vzduchu.

Bociany biele napríklad potrebujú teplý vzdušný prúd. Preto zvyčajne migrujú nad kontinentom. Bocian biely má veľké krídla a mohol by rovno preletieť Stredozemné more, no neurobí to. Ide radšej do Španielska alebo do Prednej Ázie, aby preletel len tú najužšiu časť mora. Aj v tom Španielsku potom veľmi dlho čaká, kým vzniknú priaznivé vzdušné prúdy, ktoré ho vynesú hore. Odtiaľ už môže bez väčšej námahy plachtiť na druhú stranu. Takže na jednej strane je ten let veľmi namáhavý, no vtáky vedia využívať fyzikálne zákony a vďaka tomu dokážu prekonať veľké vzdialenosti. S menšou spotrebou energie, než potrebujeme my pri lietadlách a kozmických raketách.

Počas takejto dlhej cesty vtáky ohrozuje mnoho nástrah. Preto ma prekvapilo, že jednou z najväčších hrozieb sú pre ne nárazy do okien. Napríklad oficiálne údaje vravia, že v Kanade zrážky s oknami zabijú 16 – 42 miliónov vtákov ročne. V USA je to 365 – 988 miliónov. Prečo je pre vtáky sklo takým problémom?

Problémom nie je jeho priesvitnosť, ale reflexná vrstva, ktorá odráža prostredie v okolí. Vták si teda myslí, že ním prelieta, ale nie je to tak.

Ako sa správať v prípade, že na balkóne nájdem takéhoto zraneného vtáka, ktorý narazil do okna?

Máme rôzne záchranné stanice, ako Slovenská ornitologická spoločnosť Birdlife Slovensko alebo štátna ochrana prírody, ktoré majú na takéto situácie ľudí. Treba si uvedomiť, že všetky vtáky voľne žijúce na našom území, ale aj v celej Európskej únii sú chránené podľa zákona o ochrane prírody. Takže nakladanie s nimi na vlastnú päsť neodporúčam a človek by to mal s výnimkou kritickej situácie zveriť do rúk odborníkom. Ďalšia vec je, že ľudia sa často obracajú na tieto záchranné stanice s bežnejšími druhmi. V prírode sú síce dôležité všetky, ale s obmedzenými zdrojmi musíme niekedy prioritizovať. Je to drastické, ale keď má ten odborník dlhý výjazd povedzme za vrabcom, môže sa stať, že nestihne pomôcť nejakému ohrozenému druhu – napríklad sokolovi rárohovi.

Môžem si okno nejako upraviť, aby pre vtáky predstavovalo menšie riziko?

Používajú sa také tradičné nálepky so siluetami vtákov, ale zistilo sa, že vtákovi je jedno, čo je na nich. Dôležité je, aby šlo o nálepky odrážajúce ultrafialové žiarenie, lebo vtáky vnímajú aj to. Môžu to byť obyčajné kruhy či pásiky. Takéto odrazové obrázky ponúka napríklad aj stránka Slovenskej ontologickej spoločnosti (rady, ako postupovať pri prvej pomoci zraneným vtákom, nájdete tu – pozn. red.).

Čo ďalšie môžem urobiť pre to, aby mal vták šťastnú cestu?

Pre vtáka je veľmi dôležité, aby mal počas migrácie dostatok energie na prelet určitých úsekov migračnej trasy. Keď sa už totiž rozhodne preletieť Stredozemné more, nemá kam zosadnúť. Dostatok energie zvyčajne kumuluje vo svojom podkožnom tuku, ktorý je energeticky oveľa výkonnejší než tuk akéhokoľvek iného zvieraťa alebo človeka, ale tiež má svoje obmedzenia. Ak teda na tento prelet nenaberie dosť tuku a energie, môže sa stať, že zahynie uprostred mora a spadne do vody. Preto majú vtáky geneticky zafixované určité miesta na migračných trasách, kde môžu „dotankovať“ energiu. Ak im tieto, väčšinou mokraďové miesta zničíme, musia letieť na nasledujúce, ktoré si pamätajú, no možno tam nedoletia. Preto je veľmi dôležitá nielen ochrana zimovísk a hniezdisk, ale aj migračných zastávok vtákov.

U nás sú asi najznámejším chráneným vtáčím územím Senianske rybníky pri Michalovciach, kde vtáky oddychujú pred preletom Karpát. Ako to tam vyzerá?

Východoslovenská nížina je na Slovensku asi najvýznamnejšou migračnou trasou, ktorou vtáky preletujú. Známa je napríklad obrovským zhromaždiskom žeriavov popolavých, ale aj bahniakov a iných druhov. Je to vlastne také „exotické miesto“, kde môžeme vidieť druhy z iných častí Európy alebo Ázie.

Žeriav popolavý. Foto – Stanislav Harvančík

Prečo sa vtáky pred preletom Karpát zastavujú práve pri Michalovciach?

Majú tam vhodné podmienky na odpočinok a získanie potravy. Na nížinách západného Slovenska máme aj miesta, ktoré sú dnes poľami, no aj tak sa tam zastavujú stovky vtákov, pretože historicky tam boli významné mokrade. Majú to geneticky zafixované a stále sa tam vracajú, aj keď potravy tam je pomenej. Preto by bolo dobré tieto biotopy chrániť. Žiaľ, nedá sa to vždy a najmä v minulom storočí sa krajina výrazne menila – vysušovali sa mokrade, voda sa sťahovala do rôznych vodných kanálov a podobne. Takže mnoho známych migračných zastávok už neexistuje. Môžeme len veriť, že tie vtáky si časom našli vhodnejšie zastávky.

Migrujúce vtáky si často vybavujeme ako leteckú formáciu v tvare písmena V. Ako im prospieva, že držia takýto tvar?

Je to jedna zo stratégií, ako energeticky lepšie využiť vzdušné prúdy. Keď vidíme napríklad husi, vpredu je vždy hlavná hus, ktorá musí rozrážať vzduch a za sebou vytvára vír, ktorý tvorí vztlak pod krídlami nasledujúcej husi. Tá robí to isté pre ďalšiu a navzájom si tak pomáhajú.

Aj sa pri tom striedajú?

Áno, po určitom čase sa vzájomne vystriedajú a pravdepodobne o tom komunikujú gáganím. Všimnite si, že keď husi vyplašíte zo zeme, najskôr sú chaotické, ale potom sa dokážu veľmi pekne usporiadať do tvaru V alebo 1. Je to pre ne životne dôležité, pretože ináč by neboli schopné preletieť takúto diaľku.

Husi bieločelé pred sformovaním sa do V. Foto – Stanislav Harvančík

Čo ešte vieme o tom, ako vtáky pri lete komunikujú, aby sa upozornili na nebezpečenstvo, upravili si formáciu alebo sa tak celkovo nestratili?

Napríklad pri škorcoch, ktorých kŕdle vytvárajú meniace sa obrazce, jednotlivec nesleduje celý kŕdeľ. Nezaujíma ho, čo robia vzdialenejšie vtáky, riadi sa iba podľa prvých šiestich, ktoré sú najbližšie. Ak jeden z nich zmení smer letu, urobí to aj on. Má to svoj význam, pretože ak ho nestihne napodobniť, dostane sa viac k okraju kŕdľa a je zraniteľnejší voči predátorom a iným nebezpečenstvám.

Snažia sa škorce z kraja dostať zase do stredu a vytlačiť ostatné? Alebo sú skôr spolupatričné a akceptujú, že teraz musia dávať väčší pozor, kým sa niekto iný nepomýli?

Myslím, že každý sa snaží nebyť na kraji, ale aj ony musia rešpektovať, že keby sa každý chcel dostať do stredu, kŕdeľ by sa rozpadol, lebo by do seba navzájom narážali. Takže určite sa to snažia robiť, ale tak, aby neohrozovali hlavne seba.

Škorec obyčajný. Foto – Stanislav Harvančík

Sú aj ďalšie formácie, v ktorých sa vtáky presúvajú? 

Sú rôzne kombinácie tých, ktoré sme spomenuli, ale neviem, že by boli nejaké výrazne iné. Závisí to aj od toho, v akých kŕdľoch vtáky lietajú. Lebo máme aj druhy, ktoré migrujú samy či v maličkých kŕdľoch. Niektoré kŕdle sú rozdelené aj podľa pohlavia. Napríklad samčeky niektorých druhov migrujú skôr, aby na miesto dorazili ako prvé, a samičky priletia povedzme o dva týždne po nich. Kukučky zase migrujú podľa veku. V júli prestanú kukať a myslíme si, že odleteli. Ale to boli len staré kukučky, ktoré už nemajú nič na práci, pretože svoje vajíčka rozdelili ostatným spevavcom, a tak odlietajú smerom do Afriky. Mláďatá sa na cestu vydávajú až v septembri, keď už tú cestu zvládnu.

Prečo sa niektoré vtáky delia na kŕdle podľa pohlavia?

Samce sa hlavne u polygamických vtákov nestarajú o potomstvo. Takže môžu odletieť skôr a nájsť si vhodnejšie miesto na prezimovanie, zatiaľ čo samica si ešte musí dokončiť povinnosti. Ale na jar je to trošku iné. Napríklad samce slávika prilietajú na lokalitu skôr, intenzívne si vydobýjajú nové teritórium, ochraňujú ho a potom doň lákajú samičky, ktoré prilietajú až o dva týždne neskôr už do prichystaných teritórií.

Škorce a ich meniace sa formácie. Zdroj – YouTube/National Geographic

Ako je to vlastne s monogamiou vtákov? Väčšinou sa hovorí, že sú ako druh prirodzene monogamné, no z vašej genetickej analýzy vyplynulo, že vtáčie páry, ktoré spolu trávia život, často vychovávajú potomstvo, ktoré je len jedného z nich.

Nechcem sklamať milovníkov vtákov, ale je to tak. V prírode je totiž dôležitá genetická diverzita. Ak si zoberieme, že by samička žila celý život s jedným samcom, geneticky aj sociálne, tak by za celý život vyprodukovala len potomstvo určitého genetického zloženia. Vieme teda, že až 95 % vtákov je síce sociálne monogamných, ale samčeky alebo samičky podvádzajú svojich partnerov, aby mali mláďatá väčšiu genetickú diverzitu, a teda aj šancu prežiť. Niektoré samce totiž môžu mať lepšie predispozície napríklad na prekonanie chorôb, toleranciu zlého počasia a tak ďalej. Takže genetická diverzita je silnejšia než tá sociálna.

Vtáky môže počas dlhého letu zasiahnuť zlé počasie alebo iné prekážky, ktoré musia obletieť. Ako to, že sa nestratia?

Toto je už relatívne dobre preskúmané. Aj vďaka tomu, že takýto výskum bol financovaný napríklad NASA, keďže navigácia vtákov výrazne inšpiruje aj navigáciu lietadiel. Bohužiaľ, aj vojenských. Vtáky majú na orientáciu v mozgu magnetický kompas, ktorý im určuje sever. No okrem toho využívajú aj nebeský kompas – čiže sa, podobne ako námorníci, riadia aj polohou hviezd. Ak aj toto zlyhá, lebo je napríklad zamračené, orientujú sa podľa významných orientačných bodov, ktoré si vedia zapamätať. Niektoré druhy pri tom využívajú dokonca aj čuch, povedzme vôňu kvitnúcich kvetov. Tá im napovie, že čoskoro sa začína napríklad známy útes pri mori, na ktorý sa majú dostať. Okrem tohto všetkého majú aj časový kompas, podobne ako psy, keď vás vyčkávajú z práce v rovnakom čase. Vtáky sledujú aj 24-hodinový cyklus a vedia, kde by zhruba po takomto čase letu mali byť.

Celý ten systém si treba predstaviť ako niečo, čo je po milióny rokov geneticky zafixované. Vtáky, bohužiaľ, nemajú až tak veľa možností na rozmýšľanie, hoci niektoré napríklad dokážu napodobňovať reč človeka. Ale väčšiu časť ich mozgu tvoria „bazálne gangliá“, ktoré zodpovedajú za inštinktívne správanie. Ich cestu teda riadi to, čo zdedili. Spomínali sme kukučky. Keď mladé odlietajú prvýkrát, nemá im kto ukázať cestu. No aj tak trafia presne tam, kam majú doletieť.

Kukučka obyčajná. Foto – Stanislav Harvančík

Nemajú vtáky problém s preletom napríklad ponad Himaláje, ktoré sú najvyššími miestami na planéte?

Určite, preto nie všetky vtáky vysoké pohoria preletujú. Dokážu to napríklad kondory, ktoré pri prelete vysokými pohoriami Južnej Ameriky nebojujú len s chladom a celkovo zlými poveternostnými podmienkami, ale aj s nedostatkom kyslíka a so zmenou tlaku. Napríklad naše bociany si v minulosti, keď strednú a južnú Európu pokrýval ľadovec, zafixovali dve migračné trasy, aby sa mu mohli vyhnúť. Západná cesta bola popri pobreží do Španielska a odtiaľ do Afriky. Východnú cestu si zase volili cez Prednú Áziu. V súčasnosti už Alpy pre ne nie sú také nepriaznivé, aj ľudia chodia na najvyššie štíty pomaly ako na prechádzku. Napriek tomu ich bociany stále obchádzajú a cestu si neskrátia, aj keby mohli. Tak sa im to jednoducho geneticky po tisíce rokov zafixovalo. Možno keď pár jedincov prejde cez Alpy a úspešne vyhniezdi, tak sa zvýši počet takýchto dobrodruhov a nakoniec budú bociany lietať aj cez Alpy.

To, že si môžu vtáky skrátiť cestu cez roztopené ľadovce, aj keď to zatiaľ nerobia, je asi výhoda. No ako inak ovplyvňujú prejavy klimatickej krízy jesennú migráciu?

Čas odletu majú vtáky väčšinou fixne daný, neriadia sa len množstvom potravy alebo teplotou, ale najmä dĺžkou svetelného dňa. Nedávno sme mali jesennú rovnodennosť, čiže svetla bolo ako v trópoch, ktoré sú pôvodným domovom mnohých druhov. Dĺžka svetelného dňa im cez oči ovplyvňuje hormonálny systém a riadi celú migráciu. Zažívajú predmigračný nepokoj, zbierajú si podkožný tuk a celkovo ich to ťahá na migráciu.

Myslela som skôr na extrémnejšie prejavy počasia, zmeny biotopu, v ktorom sa zvykli zastavovať a podobne. Riešite v ornitológii takéto problémy?

Klimatické zmeny sú spojené najmä s globálnym otepľovaním, ktoré, samozrejme, súvisí s nedostatkom zrážok. To prináša vysychanie mnohých mokradí, ktoré slúžili ako zastávky. No jeden z najväčších problémov sa týka skôr hniezdenia a jarnej migrácie. Mnohé druhy vtákov ju majú načasovanú tak, aby prišli do Európy v čase, že keď už majú mladé, došlo ku gradácii (namnoženiu – pozn. red.) hmyzu. No otepľovaním sa hmyz začína vyvíjať oveľa skôr, vtáky mávajú mláďatá často po zenite a veľa z nich vinou nedostatku potravy uhynie. Niektoré druhy sa tomu vedia postupne prispôsobiť a posunúť čas hniezdenia, ale „ďaleké migranty“ to majú tak silno zakódované, že bude ešte dlho trvať, kým sa prispôsobia.

Odkiaľ viete toľko o tom, kadiaľ vtáky letia a čo ich na ceste postretlo?

Keď sme začínali, tak sme o ich ťahu najviac vedeli z krúžkovania. Človek označkoval vtáčika klasickým hliníkovým alebo iným krúžkom a buď mu ho náhodou chytili ornitológovia niekde inde vo svete, alebo ho niekto, žiaľ, zastrelil. Takto sme mohli vedieť, kam ten vták preletel, kde zimuje a podobne. Je to pekná metóda a množstvo ornitológov ju stále má ako hobby, ale nie je to až také účinné. Pravdepodobnosť, že okrúžkovaného vtáka znovu nájdeme, je u niektorých druhov okolo 1 %.

Vďaka technologickému rozvoju sme neskôr začali používať geolokátory. Sú to malé štítky, ktoré sa vtáčikovi pripevnili, a geolokátor zaznamenával slnečné svetlo. Takéhoto vtáčika sme síce museli tiež spätne odchytiť, no väčšinou sme ho mohli odobrať rovno z hniezdiska a z geolokátora vyčítať jeho trasu.

V súčasnosti sa už používajú priamo vysielačky. Vďaka nim poznáme príbehy mnohých orlov, bocianov, kaní močiarnych a ich migrácie do Afriky. Môžete ich vďaka tomu sledovať v podstate denne, tak ako som ja dobrodružne sledoval „svoje“ kukučky. Niekedy sa mi 2-3 dni zdržali na jednom mieste a potom sa zrazu pohli o 50 kilometrov ďalej. Človek sa tešil spolu s nimi, ako sa im darí a kam vlastne letia. V súčasnosti sa ide ešte ďalej a používajú sa aj analýzy z peria. Určité izotopy kovov sa vyskytujú len v niektorých oblastiach sveta a vtáčik si ich na ceste za potravou naberie do peria. Pri jeho odchytení a analýze tak vieme, kde zimoval. Takže tých metód je už pomerne veľa.

Keď takto podrobne sledujete svoju kukučku, idete ju aj osobne pozrieť do hniezdiska, keď príde na Slovensko?

No keby prišla, tak hej, ale nestalo sa nám to. Bohužiaľ, niekedy to tak býva. Aj kolegom, ktorí sa venujú dravcom, takto našli nejaké sokolíky, ale dohľadali ich už zastrelené. To sú tie nepríjemné stránky výskumu, keď sa takto dozvieme aj o vtáčích tragédiách.

Máte aj nejaký pekný príbeh vtákov, ktoré ste sledovali?

Veľmi sa mi páčila vernosť jednej samičky trsteniarika k svojmu hniezdisku. Deväť rokov za sebou prekonala cestu na juh Afriky a vždy sa vrátila hniezdiť na to isté miesto. Za ten čas o tej samičke viem všetko – aká bola úspešná pri hniezdení, akých mala partnerov, koľkokrát za rok dokázala vyhniezdiť, či mala aj nejakú kukučku a tak ďalej. Takže jej vlastne môžem vyrobiť životopis.

Trsteniarik veľký. Foto – Stanislav Harvančík

Podľa vedcov sa vtáky začali sťahovať počas klimatických zmien ľadovej doby. Čo sa vtedy dialo, že sa museli naučiť komplikovane a nebezpečne presúvať?

Väčšina týchto druhov nie sú naše európske druhy. Pôvodne pochádzajú z afrických oblastí, k nám prídu iba vyhniezdiť a vracajú sa naspäť. Mnohé by možno nejakým spôsobom dokázali prežiť aj vo svojej domovine, no nie je to pre ne ideálne. Napríklad v rovníkovej Afrike je stabilne 12 hodín slnko a 12 hodín tma. Je tam aj väčšia diverzita druhov než v miernom pásme, čo znamená aj viac predátorov či chorôb a väčšia konkurencia pri hľadaní potravy. Takže tomuto všetkému tam vtáky museli čeliť. A zrazu sa pred nimi pri ústupe ľadovca otvorila nová krajina, kde v miernom pásme cez leto trvá deň až 18 hodín a počas tohto času dochádza k premnoženiu hmyzu.

Čiže tieto vtáčiky, ktoré sa naraz dostali do nových priestorov, mali lepší a dlhší prístup k potrave, menšiu konkurenciu, menej predátorov a parazitov, a teda boli aj reprodukčne úspešnejšie. Aj keď si zoberieme, že mnoho z nich počas migrácie uhynulo, ešte stále bolo pre ne výhodné priletieť sem a rozmnožovať sa. A tak to aj ostalo.

Už sme spomínali Senianske rybníky. Ktoré ďalšie miesta sa oplatí navštíviť, keď chceme pozorovať vtáky a ich migráciu?

Najviac vtákov sa koncentruje v okolí vody. U nás sú to väčšinou priehrady, odporúčal by som najmä Hrušovskú zdrž, kde sú teraz tisíce migrujúcich vtákov hlavne zo severu. Mimochodom, mnohé vtáky, ktoré migrujú zo severu, nejdú do Afriky ani do južnej Európy, ale ostanú zimovať u nás. Čiže tu máme mnoho „zimných návštevníkov“, napríklad rôzne druhy kačíc, myšiaka severského a iné druhy.

Ako sa pri pozorovaní vtáctva správať zodpovedne?

Treba sa na to pozrieť z dvoch strán. Po prvé, aby sme vtáky neplašili. Každé plašenie totiž vtákom spôsobuje energetické straty, ktoré musia ťažko získavať späť, aby zvládli ďalší prelet. Najmä v chladnom počasí. Druhá, trochu sebecká vec je správať sa tak, aby sme aj niečo videli – čiže byť ticho. Keďže vtáky vedia rozlišovať farby, nezaškodí myslieť na to, že kontrastné, červené alebo iné sfarbenie môže byť pre ne rušivé. Najmenej rušivá je zelená.

Vtáky, ktoré prelietajú ponad Slovensko, letia takzvanou africko-eurázijskou trasou. Aké ďalšie vtáčie diaľnice na svete existujú?

Oficiálne to voláme palearkticko-afrotropická trasa, ktorá pokrýva Európu, Afriku a časti Ázie. Ide o jednu z najvýznamnejších migračných trás a počas jesennej migrácie tadiaľ preletí asi 5 miliárd vtákov. Pre Európu to znamená veľké zmeny a pre jej biotopy napríklad odľahčenie od hmyzu. Keď to spočítame s ďalšou významnou migračnou trasou zo Severnej Ameriky do Strednej a Južnej Ameriky, dohromady je v pohybe až 8 miliárd vtákov. Ešte existuje jedna významnejšia migračná trasa – z východnej Ázie do Austrálie a Oceánie, ale tá je menšieho rozsahu.

Máte nejakého obľúbeného vtáka?

Každý vtáčik je svojím spôsobom zaujímavý, aj na bežnom vrabcovi som robil výskumy. Ale najviac som pracoval s kukučkami, takže o nich asi najviac viem a mám ich asi aj ako najobľúbenejšie. Ale doma mám už aj emu hnedého – akési austrálske pštrosy, čo sú zase vtáky iného charakteru. A sú tiež veľmi zaujímavé.

Sťahovanie a život vtákov ovplyvnili aj ľudovú slovesnosť. Napríklad jedna pranostika o jesennom sťahovaní hovorí: „Keď nás sťahovavé vtáky opúšťajú skoro na jeseň, čakajte tuhú zimu.“ Bude tento rok taká?

Vtáky to naozaj vedia vycítiť a mohli by sme sa nimi aj čiastočne riadiť. Ale skôr by som sa neriadil vtákmi, ktoré od nás odlietajú, ale tými, ktoré k nám prilietajú na zimu. Napríklad ak by začiatkom novembra priletel chochláč severský alebo pinky severské vo veľkých počtoch, tak vieme, že tuhá zima v severských oblastiach ich donútila priletieť k nám a nízke teploty môžeme čakať aj tu. Ale ja by som si určite netrúfal dnes odhadnúť túto sezónu na základe vtákov.

 

Alfréd Trnka

Je ornitológ a ekológ. Pôsobí ako profesor a vedúci Katedry biológie na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Zaoberá sa najmä behaviorálnou ekológiou vodných a pri vode žijúcich vtákov a hniezdnym parazitizmom. Je autorom knihy Nehaňte kukučku a Základy behaviorálnej ekológie. V minulosti bol predsedom Slovenskej ornitologickej spoločnosti.

Poznámka: Fotografie publikované so súhlasom Stanislava Harvančíka, autora publikácie Spevavce Slovenska vo fotografii.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Ochrana prírody

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie