Keď si rodič siahne na život, nemôžeme dieťaťu klamať, vraví farárka z poradne pre pozostalých

Keď som sa začítala do knihy Aleny Scheinostovej o samovraždách, zaujala ma farárka Sylvie Strettiovej, ktorá v Česku založila poradňu pre pozostalých. Ide hlavne o ľudí, ktorých blízky sa rozhodol vziať si život.

Sylvie Stretti týmto ľuďom pomáha vyrovnať sa so situáciou, a z veľkej časti sú jej klientmi deti, ktorých mama či otec dali prednosť smrti pred životom.

V rozhovore sa dozviete, prečo sa rozhodla pomáhať pozostalým, ktorých blízky si vzal život; akým spôsobom hovorí s deťmi, ktoré takto prišli o rodiča a aké pomôcky využíva pri terapii; čo je najťažšie pre deti, ktorých rodič nedokázal žiť a ako sa farárka vyrovnáva so samovraždou z náboženského hľadiska.

Do tohto domu som išla s čudným pocitom, hovorila som si, že tu by som sa nikdy nechcela ocitnúť inak ako novinárka. Nikto netúži ísť do poradne pre pozostalých. V tomto dome sa koncentruje veľa nešťastia a smútku a my sme si sadli do detského kútika, ktorý pôsobí optimisticky, veselo, farebne. A pritom tu sedávajú deti, ktorých blízki, často rodičia, si siahli na život. Majú tieto deti niečo spoločné? Okrem toho, že si siahol na život ich blízky?

Nie všetkým si niekto siahol na život. Veľa detí tu je preto, že im niekto zomrel napríklad po nehode, nejakom nešťastí alebo po nečakanej náhlej chorobe. Dosť veľkú úlohu hrá to, či sa predtým o ich blízkeho staral paliatívny tím. A čo majú tieto deti spoločné? My dospelí by sme sa od nich mohli učiť, ako dokážu počúvať potreby svojho tela. Deti si vedia veľmi dobre dávkovať pozornosť, keď už je niečoho veľa. Napríklad, keď rodičia veľa hovoria, tak ich skúšajú umlčať, strhávajú pozornosť inam, robia hlúposti.

Alebo vypnú.

To skôr tínedžeri, ktorí dávajú jasne najavo, že je už toho veľa. Zdá sa mi dôležité, že terapie prebiehajú oddelene. Dospelí, ktorí potrebujú viac hovoriť, majú svoj priestor, a deti, ktoré si svoj problém viac phrávajú a nepotrebujú to až tak komentovať, majú možnosť si to odohrať, riadiť, a keď chcú, hru ukončiť. Alebo sa venovať emócii, ktorá práve príde. Blízka emócia, ktorú tu u detí vidím často, je istá miera hnevu.

Hnevu, že ich niekto blízky opustil?

Myslím, že to ani nevedia pomenovať. Buď to je zlosť, že ich niekto opustil, alebo že v tej situácii skrátka sú, že to musia riešiť. Že sa život okolo nich zo dňa na deň zmenil. Alebo že sa ich dospelí stále pýtajú. Zvlášť tínedžeri. Rodičia majú prirodzený záujem na tom, aby vedeli, ako sa ich deti cítia. No tínedžeri skutočne nestoja o to, aby sa ich každú chvíľu niekto