Viac lámp, orezané kríky a širšie chodníky. Mestá kreslili pre mužov, je čas to zmeniť

Táto ulica je tmavá, radšej pôjdem dlhšou, no bezpečnejšou cestou. Ďalej sú však vysoké kríky, v nich môže číhať skrytý útočník. Aj tie radšej obídem.

V zahraničí už mestá zohľadňujú pri plánovaní verejného priestoru potreby rôznych skupín obyvateľov. Študujú, ako rozdielne sa na ulice pozerajú ženy a muži, alebo aj mladí či starí.

Ak by niekomu napadlo, že by ženy chceli na ulici vidieť viac obchodov s oblečením, je úplne mimo. Zo štúdií vyplýva, že ženy stále zarábajú menej, častejšie chodia pešo a väčšinou viac vybavujú bežné veci okolo domácnosti či detí. Nepresúvajú sa teda iba priamočiaro medzi domovom a prácou. A viac ich zaujíma bezpečnosť, napríklad pri nočnej ceste domov.

Pozornejšie vnímajú aj dostupnosť verejnej dopravy, šírku chodníka, kam sa niekedy ledva zmestia s kočíkom, alebo blízkosť lekárne a obchodu.

Zo zlepšení podľa nápadov žien navyše profitujú aj ostatní.

Nápady pre ulice z Rakúska, Nemecka, Holandska a Česka
Vystúpenie zahraničných expertov WhatCity? (autor: Martina Pažitková)

Viedeň pohlavie zaujíma

Na genderové plánovanie sa najviac sústredia vo Viedni. Eva Kail, ktorá spolupracovala napríklad na rekonštrukcii Mariahilferstrasse, hovorí, že gender nie je len biologické pohlavie, ale týka sa sociálnych rolí a tie sú odlišné, tak ako aj tradičné úlohy mužov a žien. V Bratislave na túto tému prednášala na konferencii WhatCity?

„Ženy robia veľa neplatených prác, starajú sa o všetko. Sú to rozdielne vzorce denného života,“ vraví Kail.

Mestá boli doteraz podľa nej navrhované pre mužov, pretože boli aj v ich vedení. „Najmä v doprave nájdete viac mužských expertov, aj v architektúre. Aj keď sa to teraz mení.“

Nová Štúrova je lepšia, no nie všade to vyšlo

Evu Kail sme zobrali na kompletne zrekonštruovanú Štúrovu ulicu v Bratislave.

Dlažba je podľa nej problémová všeobecne pre vozičkárov, no chodníky na Štúrovej sú skôr nízkoprofilové a pôsobia takmer ako rovná plocha. Pomohlo im aj rozšírenie, chodci dostali väčší priestor.

Chýbajú jej tam však stromy. Uznáva, že tie sú problémové pre množstvo inžinierskych sietí pod zemou. Ani mesto nevedelo, čo je vlastne pod asfaltom, až kým ho nerozkopali.

Niekde by sa podľa Kail hodili aj lavičky alebo aspoň terasy kaviarní. Nové zastávky sú podľa nej transparentné a chránené, dobre sa na nich bude aj čakať.

Priamo na Šafárikovom námestí zostal nedotknutý starší park. Kail sa pozdáva aj zachovanie starých lavičiek. Starším ľuďom sa na nich podľa nej dobre sedí a ľahko sa im vstáva. Na rozdiel od modernejších kruhových lavičiek o kúsok ďalej na vydláždenej ploche. Námestie výrazne kritizovala verejnosť aj pre rušivé osadenie vysokých lámp.

„Je tu ruch z ulice, je komfortnejšie zostať v staršom parku. Tento je skôr tranzitný.“

Lavičky sú navyše vhodnejšie skôr pre samotárov a nie študentov z blízkej univerzity. Nemôžu sa oprieť a pri debate ani poriadne pozerať do tváre. „Je tu univerzita, možno iný typ by bol na komunikáciu lepší.“

WhatCity? Celý záznam z diskusie s primátorom Nesrovnalom
autor: Martina Pažitková

Turkom pridali do parku ruže

„Cestou domov z vlakovej stanice musím ísť cez park. Dôležité je dobré svetlo, žiadne tmavé kúty, nízke kríky. Netreba ich však orezať všade, iba pri ceste. V ďalšej, rekreačnej časti to nie je potrebné,“ hovorí Eva Kail.

Kail vraví, že podľa štatistík je pre ženy stále najnebezpečnejšie miesto ich domov, pre domáce násilie. No aj tak ich ovplyvňujú verejné miesta, kde cítia úzkosť.

„Subjektívny pocit bezpečnosti mení ich mobilitu. Ak ju necítia, nejdú von, alebo zvolia dlhšiu trasu.“ Ženy citlivejšie vnímajú aj chýbajúce verejné toalety, ešte viac, ak sú tehotné. „Toalety sú dôležité, ale sú drahé. Lacnejšie je integrovať ich do budov, napríklad do múzea.“

Na verejný priestor majú rozdielny pohľad aj domáci a migranti. Ako v prípade veľkej tureckej komunity vo Viedni. „Riešili sme, čo by mali radi v parku. Ak sa neopýtate a nemáte tú skúsenosť s inou kultúrou, ťažko zistíte, čo by si želali. Zistili sme, že sú to napríklad ruže v parku, ktoré im pripomínajú domov,“ vraví Eva Kail.

Pri plánovaní treba robiť aj kompromisy a myslieť na to, kto utrpí najviac, ak nezohľadnia jeho potreby. Reštaurácie by chceli terasy po celej šírke ulice, no obmedzili by chodcov. Peší by najradšej na každej križovatke čakali iba chvíľu, no aj vodiči sú netrpezliví.