Keď mal deväť rokov, stál na okne a hovoril, že skočí. Nemôžeme na psychiatra čakať pol roka, hovorí jeho mama
Starostlivosť o duševné zdravie detí kolabuje. Termíny dostávajú o mesiace, chýbajú lekári aj lôžka v nemocniciach.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Milan bol od malička iný. Bol pohyblivé dieťa, mal problémy s pozornosťou a dospelých nevnímal automaticky ako autority. V škôlke nespával a niekedy mal problémy so sústredením. „Volám to, že je to dieťa s vlastným názorom,“ hovorí jeho mama Eva. Obe mená sme na žiadosť rodiny zmenili, ich identitu poznáme.
Keď Milan nastupoval do školy, tešil sa asi ako každý prvák. Rýchlo sa však tento pocit zmenil na bolesť brucha, odmietanie školy, zlú náladu. „Vedenie školy mi povedalo, či nezvážim jeho preradenie do špeciálnej školy,“ hovorí Eva.
Po testoch v Centre poradenstva a prevencie (CPP) jej povedali, že potrebuje individuálny prístup. Škaredo písal a často si zabúdal pomôcky. Mama mu tak našla novú školu. Vybrala mu ju podľa učiteľky, ktorá mala iný prístup. Od druhého ročníka chodil k učiteľke, ktorá ho chválila, pomohla mu, aj keď nemal pomôcky, a vedela oceniť, že si obul topánky na správnu nohu.
„O štyri mesiace som mala iné dieťa. Tešil sa do školy, neplakal, už ho nebolelo brucho,“ hovorí Eva. Keď ho nechala o pol roka pretestovať, v centre poradenstva jej ponúkli, či Milana nechce poslať do školy pre mimoriadne nadané deti. Odmietla to, bola spokojná, ako k nemu učiteľka pristupuje.
„Keď si zabúdal zošity, doniesla mu zápisník, na obálke bol lapač snov. Povedala mu, že vidí, že rád sníva, tak si svoje
