Je moja priateľka tá pravá osoba, s ktorou chcem stráviť celý život? Psychologička radí, ako vo vzťahu čeliť pochybnostiam

S priateľkou sa poznáme už dlhšie a dnes je to niečo vyše roka, čo sme spolu. Prešli sme si spolu aj turbulentným obdobím, no teraz už všetko funguje, ako má. Bol som rád, že sa nám podarilo dať nakoniec všetko do poriadku a dnes fungujeme v pokojnom vzťahu, hoci nám to určitý čas trvalo. Časom však zisťujem, že neviem nabrať istotu, či je to tá správna osoba, s ktorou chcem stráviť celý život. Záleží mi na nej, chémia funguje a máme aj rovnaké životné hodnoty či názory. Z pragmatického pohľadu ideálna partnerka na spoločný život. Vnútorne sa však s tým akoby neviem stotožniť a pochybujem, či to bude dlhodobo fungovať.

Uvedomujem si, že obaja máme po tridsiatke a nejaký extra čas na experimentovanie a skúšanie už veľmi nie je, čo človeka tlačí do rozhodnutia ísť racionálnou cestou „istoty“. Človek však nechce ignorovať taký ten vnútorný pokoj (feeling) a chodiť domov s pochybnosťami. Dostal som sa takpovediac na križovatku, kde stojí otázka, ľudovo povedané, či „nevymýšľať a vážiť si, čo mám”, alebo ísť ďalej a hľadať si partnerku, kde žiadne pochybnosti nebudú. Snažím sa túto otázku riešiť skôr, ako bude situácia vážnejšia, teda keď vzťah pokročí ďalej a prídu deti či hlbšie záväzky.
Adam, 34

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová 

Milý Adam,

píšete, že vzťah je pokojný, chémia funguje a máte spoločné hodnoty aj názory. Zdá sa teda, že pochybnosti pramenia skôr z nejakého Vášho vnútorného procesu a nie z toho, čo sa deje vo vzťahu alebo že by spúšťačom bolo konkrétne správanie partnerky.

Citujem Vaše slová: hľadáte „istotu“, „správnu osobu“, chcete spraviť rozhodnutie na „celý život“, „hľadať si partnerku, kde žiadne pochybnosti nebudú“. Takéto očakávanie od seba vytvára tlak. Nebolo by nič nezvyčajné, keby ste prežívali klasickú úzkosť, ktorú ľudia mávajú, keď idú spraviť záväzné rozhodnutie. Každá voľba partnerky v sebe skrýva totižto aj riziko, že sa vzťah nepodarí („čo ak nám to spolu nevyjde?!“) a aj lúčenie sa s možnosťami, o ktoré sa oberáme („čo ak existuje niekto pre mňa ešte o kúsok lepší?!“). Predstava, že svoje rozhodnutie v budúcnosti oľutujeme, máta nejedného človeka. A snáď najhoršie je, že dokážeme paralelne ľutovať obe možnosti – aj to, keď sa zaviažeme, aj to, keď to nespravíme.

Iným smerom by som premýšľala, ak by ste u partnerky vnímali nejaké nevhodné správanie alebo opakované situácie, ktoré vo Vás vyvolávajú nevôľu. Tým by bolo určite treba venovať pozornosť.

Poradila by som Vám teda odlíšiť, či sa Vaše pochybnosti týkajú tejto konkrétnej partnerky, alebo rozhodnutia o záväzku. Ak je to tá druhá možnosť, skúste prehodnotiť, či je hľadanie istoty správneho rozhodnutia realistické. Nezabúdajte, že máme schopnosť riešiť problémy za chodu a prispôsobovať sa tomu, čo sa vo vzťahu deje. Možno sa Vám uľaví, ak zmeníte perspektívu a nebudete hľadať partnerku, pri ktorej nebudú pochybnosti, ale takú ženu, s ktorou ste ochotný tie pochybnosti spolu riešiť. Voči niektorým problémom neexistujú preventívne opatrenia – môžeme im len čeliť, keď nastanú.