Kto sú hlavní porazení vo voľbách: Republika poriadok v štáte neurobí, do parlamentu sa nedostal ani Naď či Gyimesi

Po sobotných voľbách končia v parlamente viaceré známe tváre. Cez päťpercentnú hranicu sa nedostali strany, v ktorých sú bývalí ministri, premiéri aj iní výrazní politici.

Jedným z najväčších porazených je dosluhujúci predseda parlamentu Boris Kollár a jeho Sme rodina. Z „drahej nevesty“, ktorou boli po minulých parlamentných voľbách, sa prepadli na stranu, ktorá nedosiahla ani tri percentá potrebné na získanie štátneho príspevku.

Z parlamentu a postu druhého najvyššieho ústavného činiteľa tak odchádza Boris Kollár. V predvolebnej kampani sa viac ako o jeho politických názoroch hovorilo o Kollárovom súkromnom živote. Za zlým volebným výsledkom vidí vedenie hnutia najmä antikampaň proti Kollárovi: v posledných mesiacoch sa proti nemu postavili jeho dve bývalé partnerky – Barbora Richtertová, ktorá tvrdila, že ju Kollár v minulosti zbil do bezvedomia, a Emma Ferusová, ktorá zas tvrdí, že ju Boris Kollár poslal na dve interrupcie.

Líder Sme rodina priznal, že Richterovú prefackal, keďže podľa jeho slov ohrozila zdravie ich dieťaťa. Odmietol však, že by Ferusovú poslal na interrupciu. Za antikampaňou vidí najmä podnikateľa Zoroslava Kollára.

Končí aj podpredseda parlamentu Peter Pčolinský, brat obvineného bývalého šéfa SIS Vladimíra Pčolinského. Ako kandidát Sme rodina neuspel ani Martin Borguľa, ktorý v minulosti pôsobil v Smere. Borguľa je momentálne obvinený, že dal začiatkom leta 2018 úplatok 50-tisíc eur policajtom Bernardovi Slobodníkovi a Mariánovi Kučerkovi. Tí sa mali zaoberať trestným oznámením, ktoré bolo na Borguľu podané za údajné ovplyvňovanie zákaziek Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.

Borguľa sa podľa svojich slov obával nielen negatívnej medializácie pred komunálnymi voľbami v roku 2018, ale aj zásahu kukláčov. Tvrdí, že ho policajti vypaľovali a že nešlo o úplatok, ale výpalné. Borguľovo obvinenie minulý rok zastavila generálna prokuratúra, pretože ho vyhodnotila ako nezákonné. Využila pritom paragraf 363 Trestného poriadku. Obvinenie voči nemu polícia opätovne vzniesla v júli tohto roka. Borguľa vlani pred hlasovaním o páde vlády vystúpil z klubu Sme rodina, neskôr sa doň vrátil a do parlamentu kandidoval z 9. miesta.

Spolu s Borisom Kollárom odchádza z parlamentu aj jeho bývalá partnerka a poslankyňa Petra Krištúfková, ktorá bola v roku 2020 splnomocnenkyňou vlády pre rodinu. Z funkcie odstúpila po tom, ako sa ukázalo, že v roku 2009 dovolenkovala na jachte Mariana Kočnera. V parlamente bolo jej hlavnou agendou presadenie obedov pre deti zadarmo.

Šťastie v Sme rodina skúšal zo 150. miesta aj poslanec parlamentu a bývalý štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Martin Klus. Na tento post ho v roku 2020 nominovala SaS; z tejto strany však odišiel po tom, čo vystúpila z vládnej koalície a iniciovala hlasovanie o odvolaní vlády Eduarda Hegera.. Za SaS kandidoval vo voľbách v rokoch 2016 a 2020.

Na jar sa neúspešne uchádzal o post slovenského zástupcu v Európskom dvore audítorov. Proti jeho nominácii hlasovalo 20 členov výboru európskeho parlamentu, traja sa zdržali, za nebol nikto. Za svojím neúspechom videl Klus lídra SaS Richarda Sulíka, ktorý vraj ovplyvnil europoslancov, aby ho nepodporili.

Republika „poriadok v štáte“ neurobí

Aj napriek tomu, že prieskumy preferencií dlhodobo posielali Republiku do parlamentu, zostali odídenci z Kotlebovej ĽSNS tesne pod päťpercentným kvórom. Na vstup do parlamentu im chýbalo len štvrť percenta hlasov. Svoje motto „Urobíme poriadok“ tak toto volebné obdobie v parlamente nepresadia.

Voličov nepresvedčila ani ich snaha prezentovať sa ako antifašistická strana, čím sa Republika snažila zvýšiť si svoj koaličný potenciál na možné vládnutie so Smerom.

K oficiálnemu výsledku volieb sa zatiaľ hnutie, ktoré vzniklo len pred dvomi rokmi, nevyjadrilo.

Po neúspešnom výsledku v parlamentných voľbách tak predseda hnutia Milan Uhrík zrejme zostane v Európskom parlamente, v ktorom je od roku 2019. Uhrík bol v minulosti pravou rukou predsedu ĽSNS Mariana Kotlebu, pre ktorého pracoval na banskobystrickej župe ako šéf úradu. Po odchode z ĽSNS si Uhrík namiesto zelených tričiek obliekol oblek a kravatu a s novou stranou sa snažil zaujať aj menej radikálnych voličov. V televíznych debatách sa snažil zjemňovať svoje predošlé výroky k holokaustu a osobe Jozefa Tisa, a vo volebnom programe upustili aj od okamžitého vystúpenia z NATO a Európskej únie.

Porazeným v týchto voľbách je i Milan Mazurek, ktorý parlament už raz opustil – v roku 2019 ho Najvyšší súd uznal za vinného za rasistické reči o Rómoch v Rádiu Frontinus. Ako prvý z poslancov v novodobej histórii Slovenska bol odsúdený za trestný čin. Súd mu vymeral peňažný trest 10-tisíc eur, po jeho zaplatení sa mu trest zahladil a Mazurek tak v roku 2020 smel kandidovať. Mazurek patrí medzi výrazné tváre Republiky: v minulých parlamentných voľbách ho voliči ĽSNS prekrúžkovali do parlamentu zo 150. miesta s počtom takmer 66-tisíc preferenčných hlasov. Tentoraz ho krúžkovalo menej ako 64-tisíc voličov. V týchto voľbách sa snažil zaujať najmä „urobením poriadku“ v osadách.

Medzi hlavných sponzorov hnutia Republika patrí Miroslav Suja, ktorý kandidoval z druhého miesta kandidátky. Suja je známy prezývkou „Černákov vojak“, keďže v minulosti pracoval pre mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka. Spomedzi vedenia Republiky sa najvýraznejšie snažil preukázať odklon od extrémizmu – začiatkom tohto roka sa pridal k Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov, po boku politikov Smeru sa zúčastnil aj na oslavách SNP vo Zvolene.

Za Republiku sa do parlamentu nepodarilo dostať ani neonacistickému spevákovi a hovorcovi strany Ondrejovi Ďuricovi, ktorý v minulosti pôsobil ako frontman kapely Biely odpor. Za Republiku kandidovali aj iné známe tváre dezinformačnej scény, ako bývalý novinár Ľubomír Huďo, ktorý vo voľbách nezískal ani 7-tisíc preferenčných hlasov, či Rafael Rafaj, bývalý politik SNS.

Koniec ĽSNS v parlamente

Po dvoch volebných obdobiach končí v parlamente aj Kotlebova ĽSNS, ktorá utrpela nielen odchodom výrazných tvárí strany do hnutia Republika, ale aj odsúdením predsedu strany Mariana Kotlebu za šeky so sumou 1488 eur. Najvyšší súd uznal Kotlebu minulý rok vinným z prečinu prejavov sympatií k hnutiu smerujúcemu k potláčaniu základných ľudských práv. Kotleba vyviazol s podmienkou, no v parlamentných voľbách kandidovať nesmel. Volebným lídrom tak bol jeho brat, poslanec Marek Kotleba, ktorý získal len 14 987 preferenčných krúžkov.

V parlamente končia aj poslanci Rastislav Schlosár či Martin Beluský, ktorí po Kotlebovom boku stoja od čias Slovenskej pospolitosti, keď spolu s Kotlebom nosili tmavé uniformy, nápadne pripomínajúce gardistické uniformy Hlinkovej gardy. Do Národnej rady si toto volebné obdobie nesadne ani Andrej Medvecký, ktorý je známy svojou kriminálnou minulosťou – odsúdený bol dvakrát: raz za jazdu v opitosti, druhýkrát po bitke v roku 2014, keď v Námestove spolu s bratrancom zbili pred diskotékou občana Dominikánskej republiky.

Na kandidátke ĽSNS nezaujala ani Kotlebova matka Eleonóra, ktorá kandidovala z 5. miesta, či bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč.

Demokrati nedosiahli ani tri percentá

Demokrati nedosiahli päťpercentnú hranicu zvoliteľnosti v žiadnom z predvolebných prieskumov. Napriek tomu sa nerozhodli odstúpiť ani sa spojiť so žiadnou väčšou stranou. V sobotu v noci, keď bolo jasné, že sa do parlamentu nedostanú, Eduard Heger vyzdvihoval, že Demokrati spojili viacero menších zoskupení vrátane strán Jablko a Dobrý deň, Slovensko. „Takéto spájanie nie je jednoduché, pretože mu v ceste často stoja egá predsedov.“

Na porovnanie: Lucia Ďuriš Nicholsonová z Jablka sa na Facebooku, naopak, voličom ospravedlňuje.

Eduard Heger sa do parlamentu nedostane prvýkrát od roku 2016, keď sa na kandidátke OĽaNO prekrúžkoval do Národnej rady. Po volebnom úspechu hnutia v roku 2020 sa stal členom vlády Igora Matoviča ako minister financií a zároveň podpredsedom vlády.

O rok neskôr, po páde Matovičovej vlády, ho prezidentka poverila zostavením novej. Eduard Heger bol z rôznych strán často označovaný za slabého premiéra, ktorý bol v rozhodnutiach naďalej podriadený Igorovi Matovičovi. Nasledovali nezhody v strane, ktoré viedli k vystúpeniu Hegera z OĽaNO. Začiatkom mája požiadal prezidentku, aby mu odobrala poverenie na riadenie vlády.

V Demokratoch napokon nebol na čele kandidátky – tú viedla Andrea Letanovská, ktorá predtým pôsobila v strane Za ľudí. Necelý rok bola poslankyňou ako náhradníčka, kým sa Vladimír Ledecký nevrátil z postu štátneho tajomníka do parlamentu.

Z bývalej strany Andreja Kisku sa na kandidátku Demokratov pridali aj Juraj Šeliga a Jana Žitňanská. V roku 2020 patrili k najvýraznejším tváram novej strany. Boli na treťom a štvrtom mieste kandidátky a po Kiskovi a Veronike Remišovej získali najviac preferenčných hlasov. Vysoko boli aj na kandidátke Demokratov, no ani to strane nepomohlo.

Ďalšou výraznou postavou Demokratov, ktorá z parlamentu odchádza, je Jaroslav Naď. V minulých voľbách kandidoval za hnutie OĽaNO a získal 101 819 preferenčných hlasov. Neskôr sa stal ministrom obrany vo vláde Igora Matoviča. Z OĽaNO podľa vlastných slov odišiel preto, že na rozdiel od nich Demokrati nie sú populistickí a robia veci tak, ako sa majú robiť, a nie tak, ako chcú, aby to vyzeralo na televíznej či inej obrazovke. Na vstup do parlamentu to však nestačilo.

S výsledkom nepohlo ani júnové prizvanie známej hudobníčky Doroty Nvotovej na kandidátku strany.

Odchádza aj Gyimesi

Strana Aliancia-Szövetség vznikla spojením zástupcov SMK, Mosta-Híd a hnutia Spolupatričnosť. Do parlamentu teda kandidovala prvýkrát. Získala približne 4,4 percenta, a preto ani v novom zložení Národnej rady nebude žiadna maďarská strana.

Na čele Aliancie stojí Krisztián Forró. Hoci sa v predvolebných prieskumoch hnutie pohybovalo medzi troma až štyrmi percentami, jej líder bol ešte 27. septembra optimistický. „Nerátame s možnosťou, že sa Aliancia nedostane do parlamentu,“ povedal v rozhovore Denníka N.

Forró predtým predsedal Strane maďarskej koalície. Na jej čelo sa dostal, keď strana štyrikrát neprešla do parlamentu. Po voľbách 2020 preto vtedajší predseda strany József Menyhárt odstúpil aj s predsedníctvom. Forróa zvolili v júli; v auguste už so stranami Most-Híd a Spolupatričnosť podpísal deklaráciu o vytvorení jednotnej maďarskej strany.

Forró zároveň pôsobí ako poslanec Trnavského samosprávneho kraja. Pred troma rokmi v rozhovore tvrdil, že Fidesz Viktora Orbána nikoho na Slovensku neovplyvňuje a pôsobí v súlade s princípmi demokracie. Po vypuknutí ruskej invázie na Ukrajinu zas vystupoval proti dodávkam zbraní Ukrajine.

Na rozdiel od Forróa bol György Gyimesi v minulom volebnom období poslancom Národnej rady. Na kandidátke hnutia OĽaNO figuroval na 49. mieste. Celkovo síce skončil až 56., no ako náhradník za ministra obrany Jaroslava Naďa sa nakoniec dostal do parlamentu. Za stretnutie s maďarským ministrom zahraničných vecí Pétrom Szijjártóom o téme dvojakého občianstva ho minister zahraničných vecí Ivan Korčok obvinil z porušenia programového vyhlásenia vlády a rokovania bez akéhokoľvek mandátu.

Známejší je predložením návrhu zákona o zákaze dúhových vlajok. Pod hrozbou pokuty malo byť ich vyvesenie na štátne budovy zakázané. Urobil to bez súhlasu koaličných partnerov a s asistenciou Tomáša Tarabu, ktorý sa do parlamentu dostal na kandidátke Mariana Kotlebu.

Gyimesi odišiel z OĽaNO v apríli 2023. Ako dôvod sa uvádzali odlišné postoje k vojne na Ukrajine a k rušeniu pôrodníc, ako aj jeho kritický postoj k vtedajšiemu premiérovi Eduardovi Hegerovi. V parlamente ostal ako nezaradený poslanec.

Viacerí členovia Mosta-Híd navyše odišli z Aliancie pre nesúhlas s účasťou Györgya Gyimesiho na kandidátke strany. Následne sa dohodli na spoločnom postupe do parlamentných volieb s Modrými okolo Mikuláša Dzurindu. Vytvorili subjekt Modrí, Most-Híd.

Dzurinda s Modrými nezaujal

Porazeným v parlamentných voľbách 2023 je aj Mikuláš Dzurinda. Modrí nezískali ani pol percenta hlasov. Ani predvolebné prieskumy strane nesľubovali oveľa viac, no i tak sa nerozhodla odstúpiť. Pôvodne chceli vytvoriť veľkú spojenú stranu, no projekt Modrej koalície nevyšiel a Dzurinda sa napokon spojil iba s politikmi Mosta-Híd, ktorí odišli z Aliancie.

Mikuláš Dzurinda predsedal vláde v rokoch 1998 až 2006 a bol pri vstupe Slovenska do Európskej únie aj do NATO. Pôsobil ako minister zahraničných vecí a krátko bol aj na čele rezortu dopravy v dočasnej vláde v 90. rokoch. Bol lídrom politických strán KDH, SDK, SDKÚ a SDKÚ-DS. V období vlád Roberta Fica z roku 2006 a 2012 pôsobil ako opozičný poslanec za stranu SDKÚ-DS, ktorú v roku 2014 opustil. V nasledujúcich parlamentných voľbách už nekandidoval.

Tohtoročnú neúspešnú kandidatúru okomentoval s tým, že vo svojom projekte bude ďalej pokračovať a uchádzať sa o spoluprácu ideovo a programovo blízkych strán. Mnohí ľudia sa podľa neho báli voliť Modrých. Poukázal na krátkosť času aj na úspech politických a mediálnych síl koncentrovať hlasy okolo Progresívneho Slovenska.

V Národnej rade teda nebude ani László Sólymos, predseda Mosta-Híd, ktorý sa do parlamentu dostal už v roku 2010. Opätovne ho zvolili aj vo voľbách 2016 a pôsobil vo funkcii ministra životného prostredia. Keď sa v januári 2020 pod vplyvom alkoholu dostal do konfliktu s personálom bratislavskej reštaurácie, z postu odstúpil.

Do parlamentu sa nedostalo ani ďalšie zoskupenie, ktorého členmi boli i maďarskí politici. Celok, v ktorom sa spojili Maďarské fórum, ODS a ďalšie malé strany, získal len 0,11 percenta – necelých 3500 hlasov. Na kandidátke strany bol exminister pôdohospodárstva a poslanec Zsolt Simon, generál vo výslužbe Pavel Macko či politici, ktorí v roku 2019 odišli zo SaS – Natália Blahová či Jozef Rajtár.