Hlavne aby nezmizla radosť

Autor je filmár a občiansky aktivista

Láska k najbližším a obavy o nich mi pomáhajú vnímať a predstavovať si lásku a obavy iných ľudí o ich milovaných. Predstavujem si ich vzťahy s blízkymi, radosti, ktoré s nimi zažívajú, i strach, ktorý o nich pociťujú. Starosť o pokojný a dôstojný život, o zdravie, obavy zo zmien (spoločenských, ekonomických, politických, klimatických), ktoré môžu zasiahnuť do každodennosti či zvykov, pričom nebudú vedieť byť ich súčasťou. Ale aj obavy z toho, že sa nič nebude meniť ani nebude vyvíjať k lepšiemu. Predstavujem si, ako vyzerá prostredie, v ktorom svoj strach a nepokoj zažívajú; či sa majú na koho obrátiť, alebo sú na to sami. Predstavujem si, čo strach prehlbuje, ako a prečo sa mení na hnev. Ale súčasne si aj predstavujem, čo môže strach zmierňovať, kto môže byť upokojujúcim, podporujúcim a pomáhajúcim človekom.

Viem teda pomenovať svoje obavy aj čo ich prehlbuje, a naopak, čo ich vie upokojiť. Ale to, ako sa viem postarať o svojich najbližších, má svoje hranice. Za nimi začína nepokoj. Nepokoj z toho, že bude ich inakosť (jazyková, vzťahová, duševná, veková…) zosmiešňovaná a že budú preto odmietaní. Nepokoj a obavy z toho, že budú vystavovaní necitlivosti v dôsledku nedbalosti, ale najmä z premyslenej hrubosti a cynizmu. Obavy z toho, že sa im čosi stane v neprívetivom verejnom priestore alebo sa nedočkajú pomoci, ak sa zhorší ich zdravotný stav či ak sa zrania. Strach z toho, že inštitúcie štátu a verejnej správy z ľahostajnosti a pohodlnosti nezasiahnu, keď to bude potrebné, ba aj obavy z toho, že bude zneužitá pozícia verejnej moci a ohrozí mojich najmilších.

Najhrubšie a najsprostejšie zneužitie štátnej moci, aké si pamätám, bolo obvinenie vyslovené premiérom a ministrom vnútra, že si mladá žena prepadnutie, ktorého bola obeťou, vymyslela. Rovnako aj ponižujúci spôsob, akým to urobili. Ľudia s najväčšou formálnou mocou v krajine, predseda vlády a minister vnútra necitlivo použili pred verejnosťou blúzku mladej ženy na obvinenie z klamstva. Prečítajte si predchádzajúcu vetu ešte raz, prosím. Predstavme si, že by sa to stalo komusi z našich najbližších. To nebolo zlyhanie, bol to bezohľadný úmysel ublížiť s vedomím krytia štátnou funkciou. Týmto vystúpením mali byť obaja spoločensky vylúčení z akejkoľvek možnosti podieľať sa na spravovaní čohokoľvek v štáte.

Odvtedy uplynulo sedemnásť rokov, počas ktorých boli obaja politici súčasťou verejného života, tvorili koalície, riadili štát, obsadzovali štátne inštitúcie, viedli sa s nimi desiatky rozhovorov, mali stovky vyhlásení v médiách, formovali verejnú mienku. Mnohí s nimi spolupracovali, zostavovali koalície, hrádze proti extrémizmu, pozývali ich do diskusií, hovorili o ich politických kvalitách, videli ich v jadre Európskej únie. Ešte raz: premiér a minister vnútra ukázali verejnosti na tlačovej konferencii na ministerstve vnútra pred novinármi, teda celej krajine, blúzku mladej ženy. Ak sa tak zachovali v roku 2006, keď im ešte o nič nešlo, čoho mohli byť schopní ďalších šestnásť rokov, keď už rozdeľovali funkcie? A čím pre nich bude ľudská dôstojnosť, ak sa znovu dostanú k mocným funkciám?

Kedykoľvek som ich počul rozprávať, spomenul som si na slová tej ženy: „Oni klamú a vedia, že klamú, aj vedia, že ja mám pravdu.“ Nemal som najmenší dôvod tým slovám neveriť. Po roku 2018 vetu „On klame a vie, že klame, aj vie, že ja mám pravdu“ môžem povedať o bývalom premiérovi i za seba, hoci kontext lži, neporovnateľne menej zraňujúci, sa týkal len financovania iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorá bola reakciou na vraždu novinára a jeho partnerky.

Politická kultúra

Mesiac pred voľbami 2020 sme s iniciatívou Za slušné Slovensko prešli celú krajinu, rozprávali sa s ľuďmi v desiatkach miest a obcí, na školách, v kultúrnych centrách, na námestiach, úradoch, obchodoch i v krčmách. Hovorili sme s nimi o voľbách spôsobom, ktorý nám pripadal dostatočne citlivý, no priamy, hovorili sme o rizikách rozhodnutí v hneve, veľa sme sa pýtali, veľa počúvali.

Po zverejnení výsledkov parlamentných volieb v roku 2020 som si predstavil očakávania ľudí, ktorých sme na predvolebnej ceste po krajine stretávali, a bolo mi jasné, že voľby dopadli pre (občiansku) spoločnosť najhoršie, ako mohli. Trúfol som si to povedať len vďaka skúsenosti dvoch rokov „na námestiach“ a po dvoch intenzívnych mesiacoch cestovania po krajine. Začal som si predstavovať sklamania z nesprávnych voličských rozhodnutí, hnev, ktorý z nich bude vychádzať, a rozhodnutia v ďalších voľbách, ktoré budú ovplyvnené týmto hnevom. Práve o týchto sklamaniach sme počas predvolebnej cesty po Slovensku s ľuďmi hovorili. Mali sme o tom hovoriť viac, zrozumiteľnejšie a asi aj konkrétnejšie.